Rozprávky : Micha

Žaba

Žaba bola veľmi pracovitá.

Zbierala šípky, umývala okná, podkúvala lúčne koníky, jedným slovom – do koča i do voza.

Napriek všetkým týmto a ešte aj mnohým ďalším pozitívnym vlastnostiam, nemala žaba šťastie na ženícha. Niežeby sa do svadby hrnula bez hlavo, bez labo, to nie.

Ale koniec koncov mala už svoj vek, odporúčania od zamestnávateľov, diplomy i certifikát   z cezpoľného esperanta, a bolo by celkom fajn dať sa dokopy s nejakým šumným žabiakom.

No nijaký sa nemal k činu a žaba nebola  z tých, čo by sa vnucovali. Možno jej to časom bolo aj trošku jedno, alebo mierne rezignovala, alebo sa jej v deň, ktorý by bol pre jej šťastný manželský život osudný, nechcelo ísť von alebo…

Každopádne, nevydala sa, lebo keď ju konečne pobozkal princ, mohla mu byť starou mamou.

Veverička

Veverička vyliezla na strom a dala si dve malé pivá. Oriešky došli. Pešo ako vždy.

Nikdy nemali na auto. Veverička si vzdychla: „ Už ani to pivo nie je tým, čím bývalo.“

Ani sa jej po ňom negrgalo. Mala by s tým pomaly, ale isto prestať, nerobí jej to dobre na kožúšok. A vôbec, odkedy vlastne veveričky pijú?

Asi od Vianoc, ale nebola si tým istá. Kto by sa už spoliehal na veveričiu pamäť, deravšiu ako lieskový orech.

No nevadí, pomyslela si, veveričie generácie boli na tom aj horšie a predsa si chválili. Zajtra keď vstane vyberie sa do lunaparku a vystrelí si štyri kešu oriešky.

Určite sa to podarí, ale teraz si dá ešte jedno veľké.

Veď je teplo a sobota. Ideálny čas na chmeľový veveričí sen.

Hľadanie

Dlho putovali po neznámej krajine.

I ťažko im bolo i otupno i hlad ich moril. Pevná vôľa a vnútorná sila im však vždy boli vernými spoločníčkami. Neopustili ich v časoch ukrutných a nevľúdnych, boli s nimi v teple i v chlade, v polievke  i vo vani, skrátka všade , kde sa dalo.

To, čo hľadali však stále nemohli nájsť. Začalo ich zachvacovať zúfalstvo aj bolesť, mnohí z nich cestou odpadli. Vôľa a sila tiež mali na mále.

Keď sa už zdalo, že ich snaženie a putovanie nemá zmysel, zrazu to prišlo.

Ako blesk z jasného neba sa im ukázal smer ich cesty.  Smer, ktorý bol zároveň i cieľom.

Heuréka, zvolali vlasy, lebo to, čo našli, bol smer ich rastu.

Leto

Leto na rádiu Jerevan sa pomaly rozbiehalo.

Topole bzučali, sny sa kotili. Všetko bolo ako má byť.

Čierna Mačka sa zobudila, uvarila si bielu kávu a šla sa pásť.

Sama, bez Krhličky.

Krhlička sa včera predávkovala čerešňami a vôbec jej nebolo dobre. Čierna Mačka ich tiež zjedla požehnane, ale ani náhodou si nepripúšťala, že by jej mohlo byť zle.

„Všetko je v hlave Krhlička“ zakričala ešte smerom k dverám Krhličkinej izby a pobrala sa na pašu.

Paša bola Malá Zelená lúka asi desať minút cesty od domu. Nieže by v okolí neboli aj väčšie a výdatnejšie, ale Malá Zelená mala svoje špecifikum.

Dobre sa s ňou rozprávalo. Sem-tam sa síce stalo, že nemala náladu a bola ušomraná ako Starý Hrniec, ale to sa naozaj prihodilo len zriedka.

Dnes bola vo forme, Čierna Mačka sa ešte len blížila a už na ňu veselo volala: „ No čo Čierna! Ako idú dni a noci a celkovo? A kde máš Krhličku?“

„Ja sa mám čo najlepšie, „ odpovedala Čierna „ale s Krhličkou sa pohádal Žalúdok, tak si ho musí udobriť. V poslednej dobe je nejaký precitlivený, až sa mi zdá, že to filmuje. Krhlička mu to vždy zožerie a potom trpí. A tebe sa ako darí?“

„Aha,“ povedala Malá Zelená „ tak takto sa veci majú, našťastie ja takéto problémy vôbec nepoznám. Moja tráva strávi všetko, takže trávenie mám štyri básne.“

Po týchto úvodných vetách nastalo ticho.

Nie, nie, žiadne zlovestné ticho, ani ticho pred búrkou , ani ticho lieči, bolo to obyčajné ticho pri jedle. Čierna Mačka sa pásla a keďže obe, Čierna i Malá Zelená, boli slušne vychované, ticho z toho logicky vyplynulo.

Nič viac, nič menej. A leto ďalej bežalo a voňalo a bzučalo a niekedy asi aj smrdelo, ale to nás až tak netrápi, lebo nie len smradom sme všetci živí.

Oveľa viac by nás zaujímal rozhovor sýtej Čiernej s Malou Zelenou a tiež to, či sa Krhlička uzmierila so svojím Žalúdkom a všetko sa na dobré vyvrátilo, prípadne, kde býva ušomraný Starý Hrniec a tak ďalej a tak podobne.

Nanešťastie, v pivnici, kde sa našli tieto zápisky o Jerevanskom lete , bolo dlhodobo vlhko a plesnivo.

Zvyšok riadkov je teda nečitateľný aj pri najvyššej možnej vôli.

Takže dobrú noc a senné pníčky.