Dejiny maliarstva sú charakterizované aj spôsobom, akým sa jednotliví umelci rozhodli zachytiť to podstatné: v čom ho vnímajú a ako ho zobrazia. Nadprirodzené možno nechať presvitať z prirodzeného, krásne nechať prejaviť sa cez všedné, hľadať poslanie umenia možno v zobrazovaní podstaty vecí, alebo v ich javovej stránke, vypovedať o svete cez zobrazenie celku alebo detailu.
Rané umenie Západu zachytávalo v čistejšej podobe podstatu, čiže pravú podobu vecí – také je umenie ikon, nehybných, bezrozmerných, ustrnutých v okamihu pravdy a večnosti. A ich pravda je večná a nehybná, netelesná a nepomíňajúca, nehmotná a nemenná.
Renesancia priniesla v svojom zobrazovaní nový druh podstatného: priniesla pravdu k človeku, hľadá ju v jeho živote, zaoberá sa časom, pravým okamihom, v ktorom sa bytie človeka prejaví a potvrdí, v ktorom sa človek dotkne svojej úlohy a poslania. Je to okamih, v ktorom sa človek stane nevyvrátiteľným. Centrom renesancie nie je človek, ale možnosť jeho účasti na pravde. Pravda sa prenáša z nehybnej večnosti do toku času, Boh do prírody, ktorá už nie je len zdrojom tajomstva, ale aj krásy – a zákony prírody i krásy sa stávajú predmetom skúmania a vedy: to všetko je dôkazom emancipácie človeka, ale nie v zmysle jeho aicky lepšieho postavenia, ale v možnosti dosiahnuť ho. Kým ikony zobrazovali Platónov svet idejí, renesanciu zaujíma účasť človeka na večnosti, jeho život na jej pozadí a vzácne okamihy ich splynutia. Aj naďalej pretrváva snaha o zobrazenie podstaty a povahy anjelov, no ťažisko sa už nezadržateľne posunulo k zobrazeniu pohybu k pravde, k úlohe ľudského života a k jej hľadaniu. Obrazy Belliniho, Carpaccia, da Messinu a ďalších sú skúmaním ľudského života, prítomnosti pravdy v ľudskom svete, skúmaním modlitby a meditácie, extázy a napĺňania okamihu večnou pravdou, hodnotou a zmyslom. Ikony zobrazovali (konštatovali) svätých ako svätých, renesancia skúma posvätenie, cestu k svätosti, napĺňanie výzvy. Ikony sa zaoberajú legendou, renesanciu však zaujíma pozemský človek na ceste k splneniu svojej úlohy. Ikony zobrazujú hodnoty a priori dané, renesancia proces ich vytvárania.
Napätie medzi pominuteľným a večným plodí melanchóliu – a v čistejšej, dôkladnejšej a rafinovanejšej podobe ju nájdeme v renesancii než v romantizme. Renesančné výjavy sú ostrými rezmi naším životom, mimoriadne presne a silno je v nich zobrazená Prítomnosť – aj s prímesou večnosti, alebo skôr s prítomnosťou možností buď večnosti alebo pominuteľna. Táto možnosť je stála a trvalá a platí pre každý okamih. Renesancia nie je v zobrazení človeka skokom z výšin scholastickej abstrakcie do pozemského života „fyzického“ človeka – lebo to by bolo málo a podstatu ľudského života by to neobsiahlo. Renesancia sa nevzdáva náboženského rozmeru, len ho nezobrazuje v nebi, ale na zemi. Človek pre ňu zostáva božím stvorením – lenže zaznamenáva osudovosť a problematickosť tohto určenia a z neho vyplývajúci rozpor. Svätci sú odpoveďou, ktorú ikony stelesnili v dogmu – no renesancia túto odpoveď obracia na otázku a zo svätých ju prenáša na všetkých ľudí.
Nový pohľad Carpaccia, Belliniho, Antonella da Messinu a Mantegnu prináša novú víziu umenia, ktorá obsahuje celkom nové aspekty po ideovej, ale aj výtvarnej stránke. Talianski maliari priniesli úplne nový typ oblohy a nálady krajiny. V zobrazení krajiny sa objavuje po prvýkrát zreteľne skúsenosť umelca s poznávaním krásy a súčasne tajomstva sveta, skúsenosť v svojej podstate mystická, a krajinomaľby sú skvelým záznamom tejto skúsenosti. Neskôr sa objaví vo Flámsku, no obe tradície sú navzájom nezameniteľné. Carpacciove obrazy dýchajú zvláštnym, intenzívnym svetlom, ktorým akoby boli veci vnútorne prežiarené; krajina nie je osvetlená priamo, Carpaccio zdroj svetla nikdy výslovne neodhalí a nemaľuje pri priamom osvetlení jasného dňa. S obľubou maľuje jednotlivé rastliny, ako napríklad na Portréte rytiera, kde sa žiadny rastlinný druh pri rytierových nohách neopakuje.
Talianska renesancia vyjadrila celkom nový pohľad na problematiku sveta. Je to pohľad na vzťah jednotlivca a sveta, na postavenie osobnosti, ktorá sama stojí voči absolútnu i pominuteľnosti sveta, ktorá musí čeliť času i jeho neuchopiteľnosti. Tento rys renesančného maliarstva, ktorý nevelebí jedinečnosť osobnosti a jej tvorivý rozmer, ale uvádza na scénu všetky problémy jej bytia, možno charakterizovať ako melancholický. Főldényi melancholický rys aplikoval najmä na portréty, ktoré sa v renesancii objavujú s takou silou. Ale sú to aj obrazy Sv. Juraj zabíjajúci draka od Carpaccia, Kurtizány od toho istého umelca, da Messinov Sv. Šebastián a mnohé iné výjavy tých čias, ktorých námetom je melanchólia bytia.
Carpacciov výjav Sv. Juraja (namaľovaný v dvoch verziách) sa odohráva na širokom pozadí krajiny (čo silno pripomína Bruegela) a uvádza centrálny motív do priameho vzťahu so šírkou reality, ktorá je až bolestne rozľahlá. Carpaccio tu nemaľuje idylické pozadie pre ústredný akt, ale problematický vzťah jednotlivca a času, bytia a abstraktnosti možností, s ktorými sa človek konfrontuje. Svet v pozadí žije svojím vlastným, až príliš nezávislým životom a Sv. Juraj, vyvolený a osamelý, zvádza boj s drakom a súčasne s významom a zmyslom chvíle, ktorá nás tak prísne žiada o realizáciu. Nie je to len boj dobra so zlom, ale aj vybojovanie zmyslu, ktorý tento boj dodáva náš-mu životu; je to sebarealizácia a boj o vlastnú podstatu, vždy prítomný boj s časom.
Kým Kurtizány predstavujú ten istý problém, ale z rubovej strany, z dusného a rovnako do tej istej melanchólie ponoreného priestoru, ktorého uzavretosť a rezignovanosť kontrastujú napríklad s interiérmi Sv. Augustína alebo Sna Sv. Uršule, predstavuje Sv. Šebastián od Antonella da Messinu podobný problém z toho istého zorného uhla. Výtvarne silný obraz (s jasným poludním oproti výnimočnosti clivých Carpacciových stmievaní) s nezvyčajným podhľadom stavia pred nás otázku vnútornej hodnoty chvíle, okamihu slnečného poludnia, do ktorého sa sústreďuje zmysel celého života. Život je bezprostredne prítomný v podobe okamžitej prítomnosti a človek vždy znovu, neustále stojí na hrane: vždy záleží na nás. Sv. Šebastián v popredí je konfrontovaný s rôznymi osudmi ľudí v pozadí, z ktorých každý pred¬stavuje nezameniteľnosť svojej existencie. Spoločná chvíľa zastihla rôznych ľudí v ich ľahostajnosti, fádnej každodennosti, v pôžitku príjemnosti či v spánku. Akoby každý z nich rôzne strácal seba samého, strácal sa v chvíli a v nedostatku skutočnej hodnoty života, personifikovaného do prítomnej chvíle. Oproti Carpacciovi je tento námet menej svetský a celý obraz je prezentáciou hodnoty viery a obete, ktorá znamená odrieknutie všetkých pozemských a osobných túžob, ktoré predstavuje žiarivá, vyzývajúca krása oblohy a svetlá mestská architektúra, no je súčasne ich prekonaním a skutočnou vnútornou hodnotou, je viac než len odpoveďou na výzvu, je jej prekonaním a popretím. Tento vnútorný význam činu práve tak povznáša smrť z čisto fyzickej sféry či sféry prirodzene ľudskej na skutočnú duchovnú, náboženskú úroveň. Ale Messina popri výjave zo života svätca maľuje aj ostatných ľudí, zotrvávajúcich vo svojom pozemskom bytí a rozširuje otázku aj na nich: tieto postavy sú príliš živé, príliš skutočné a rovnako problematické. (Podobne na Bruguelovom Nesení kríža vystupujú z úzadia celkom konkrétni ľudia, ponárajúci sa do strachu, neosobnosti a anonymity davu, ktorí tvoria samostatný príbeh obrazu a ktorí o nás svedčia práve tak ako príbeh Krista.)
Messinov obraz Sv. Šebastiána tak nie je len odpoveďou – kanonizovaným príkladom svätého – na otázky sveta, ale pretrvaním tejto otázky v životoch ostatných ľudí. Kladie síce proti sebe krásu pozemského sveta a obetu svätého, ktorého oči pozerajú mimo tento svet (tak ako je to na Kázni Sv. Štefana od Carpaccia), ale práve tak si uvedomuje existenciu ľudí, ktorí v tomto svete zostávajú s atribútmi moci či rôznej účasti (alebo skôr pohltenosti) na jeho príťažlivosti.
V kontraste k Sv. Šebastiánovi sa síce odhaľuje neautentickosť ich bytia, ale súčasne je zrejmá konkrétnosť ich jestvovania. Sú príliš prirodzení, ľudskí a konkrétni: dvaja vojaci v pozadí sú len nedramatickí ľudia oblečení do uniforiem, vykonávajúci svoje zamestnanie a krátiaci si chvíľu rozhovorom: podobne ako Mantegnovi vojaci, ktorí sú pod krížom zaujatí hrou (čo je zase u Bruegela radikálne odlišné). Kým Sv. Šebastián svoj život získava a završuje, ostatní ho ľahostajne strácajú.
Zápas o identitu na obrazoch talianskych renesančných maliarov preniesol problémy bezprostredne na človeka, na každú osobnosť, ktorá je úplne v centre svojho bytia; problematike sveta priznáva bezprostrednosť, s akou sa dotýka každého žijúceho, v mene melancholického a renesančného „de te fabula narratur.“
(jp)