Orhan Tekin

tekin0

Na objektoch Orhana Tekina nás okamžite zaujmú dve dôležité veci: použitý materiál a priestor. S materiálom sa tu pracuje ako so znakom neznámeho – tak ako matematika pracuje s neznámymi, ide aj v umení o variácie s neznámymi, premenlivými veličinami. Fyzika je vlastne opisom sveta pomocou diferenciálnych rovníc: takmer všetky deje opisujeme týmito rovnicami, pričom však väčšinu z nich nevieme riešiť. Inak povedané, akýkoľvek dej možno zapísať pomocou rovnice, ktorá používa neznámu „x“ meniacu sa v čase, pričom však spravidla nedokážeme túto neznámu vyjadriť konkrétnym číslom.
Orhanove objekty sú podobnými operáciami s neznámymi: tak napríklad úlomky kostí ako jeden z materiálov jeho prác sú práve všeobecnou neznámou, za ktorú možno dosadiť konkrétny život, ale tu ide práve o všeobecné, roztrúsené, neidentifikované kosti ako stopy; nie je to ani tak symbol v poetickom, ako skôr v matematickom zmysle. Kosti, črepy, uhlie – to všetko sú neznáme „x“. Neznáme x, meniace sa v čase – kosti, črepy či uhlie sú znakom času, premeny. Tieto objekty sú svojské rovnice, ktoré presne opisujú dej, ale obsahujú neznámu, ktorú nedokážeme vypočítať – zostáva neznámou, zostáva tajomstvom, na ktorého opis máme aparát, ale už nie na jeho vyriešenie. Umenie je nevyjadriteľné – vyslovíme ho, dáme mu formu trojrozmerného, hmatateľného objektu (rovnice), ale nepriradíme mu jednoznačný, konečný výsledok, riešenie – tajomstvo v ňom trvá, neznáma zostáva neznámou. Dielo sa číta, ale nevyčerpáva, zostáva vo svojej neuchopiteľnosti – znakom každého umenia je táto neuzavretosť, dráždivá nevyjadriteľnosť neznámej. Tu sú na mieste skôr intuitívne riešenia. Kosti, črepy, nábytok a vyplnený priestor. To všetko sú aj znaky úpadku, smrti, degenerácie. S jednou dôležitou charakteristikou: s prechodom od individuálneho ku všeobecnému, ktoré je tu synonymom zániku. Kosti sú zvyškami, odpadom – pôvodne konkrétny život premenený na nerozlíšiteľné, univerzálne kosti. Tak ako črepy; ako vyplnený, vypĺňajúci sa priestor, pôvodne priestor človeka. Uhlie ako priestor pôvodného života, pôvodne živého priestoru pohybu – skamenenie, nehybnosť, vyplnený priestor s nemožnosťou pohybu. Ak taoistické poznanie hovorí o džbáne ako o využiteľnom prázdne medzi hlinenými stenami, ak o miestnosti hovorí ako o prázdne medzi stenami, u Tekina nachádzame stoličku, ktorej prázdno je vyplnené, vymedzené: kde bol život pohybu, je nehybnosť smrti, evokujúca akýsi živelný vpád, katastrofickosť, neodvratnosť. Statické, ktoré ohrozuje, požierajúca nehybnosť.

tekin1
Do osobného priestoru stoličky vpád neosobnej, neindividuálnej nehybnosti smrti. Paralýza a ochromenie: strach ochromenia. Vzťah osobného a všeobecného, individuálneho a civilizačného, to sú dve strany rovníc či nerovníc v statickej podobe objektu. Objekty, ktoré nám predvádzajú jemnosť a presnosť rovníc, spoluvyjadrujúcich chod sveta, ktoré pred sebou vidíme jasne a presne napísané, no s nevypočítanou, hoci zreteľne prítomnou neznámou.

tekin2

Premosťujúce zakrivenie zlepených črepov opticky evokuje kubistické pokusy znázorniť pohyb, dynamizmus objektu v čase – ale podobnosť tu slúži na negáciu: namiesto pohybu ide o statickosť, namiesto plynúceho času zmeravenie. Nejde o znázornenie slobody pohybu v čase a priestore, ale o záväznosť, definitívnu povahu každého civilizačného pohybu, ktorý má skrytý, zato však definitívny odraz v celku sveta. Je to výzva na zodpovednosť v enviromentálnom, ale aj priamo ontologickom zmysle; poukaz na to, že minulosť sa zhmotňuje, že problém pretrváva, podobne ako odpad zdanlivo vynesený z našich domácností, ako problémy vytesnené z časopriestoru nášho nevidomého života. Ale negatívne budovanie rastie a trvá.

(jp)

tekin3