My Science Project(Knihy)

Kniha, v ktorej každú kapitolu napíše niekto iný. Kniha putuje medzi svojimi čitateľo-pisateľmi, završuje sa, smeruje. Každý čitateľ ju ovplyvní, nasmeruje podľa svojho chápania už napísaného: tuší pokračovanie, no neovplyvní ho úplne, môže si ho želať, no viac nevie. Môže, pravdaže, viac alebo menej definitívne zasiahnuť. Môže sa k príbehu správať skromne, alebo ho rázne zvrtnúť do želaného smeru. Môže zmeniť, čo sa mu nepáčilo v predchádzajúcom. Každý čitopisateľ, ku ktorému kniha doputuje, je práve v okamihu jej zrodu, priamo v jej centre, priamo v nej.

Takáto kniha evokuje formu knihy–spoločenskej hry, ktorej pravidlá vytvára príbeh, ktorej pravidlá určuje štýl, tempo, prostredie príbehu atď. Je možná kniha–šachová partia dvoch proti sebe hrajúcich autorov.

Kniha vo forme sviece: v hustom vosku písmená textu, odhaľované a miznúce postupným horením. Táto kniha vládne času a rytmu čitateľa: nedá sa preskočiť na koniec, jeho čítanie je determinované postupnosťou a rýchlosťou horenia. Kniha–svieca sa číta len raz a poukazuje na prchavosť zážitku, nevratnosť čítania a teda jeho záväznosť, hodnotu, prežívanie a neopakovateľnosť. Nadvláda knihy prostredníctvom svojej pominuteľnosti a prchavosti. Azda až krutá, neľútostná forma knihy.

Kniha alebo text, kde každé slovo je napísané na liste stromu. Toto je kniha fragmentov, čiastočného čítania. Na jeseň surrealizmus čítania.

Ak by každá vetva stromu bola kapitolou, kniha sa vizualizuje, získava trojrozmerný priestor, príbeh sa spája s tvarom stromu: košatí sa.

Kniha, kde sa nelistuje stranami, ale text sa pretáča zo zvitku a číta sa v príslušnom otvore.

Kniha, ktorá sa dá zjesť.

Kniha z Číny, písaná aromatickou čajovou zmesou: text sa pochopiteľne zmyje, ale dá sa degustovať. Rozplynutie a splynutie textu. (Dojem z knihy obsiahnutý v jednej chuti.)

Cigaretové papieriky s vytlačeným textom – hodí sa haiku. Spríjemnenie fajčenia, meditácia, plynutie textu, atmosféra (neopakovateľná) čítania. Čítanie spojené s istou chvíľou, dojmom, okamihom.

Kniha na odvíjajúcom sa valčeku na maľovanie stien. Kvôli odvíjaniu matrice je potrebná stena a farba a každý si knihu namaľuje na stenu. Priemet knihy, zhmotňovanie čítaním.

Knihy na stenách miestnosti. Rôzne knihy v rôznych miestnostiach – záleží aj na rozsahu, pravdaže. Vojna a mier v celom byte. Intímne kapitoly na toalete.

Tapety s potlačou rôznych kníh: môžete si vybrať svoj obľúbený román a obklopiť sa ním. Vytiahnuť text z formy uzavretej knihy do otvoreného priestoru. Večne otvorená kniha.

A slovo obydlím sa stalo.

Tetovanie. A slovo telom sa stalo. V minulosti sa údajne na prepravu správ používali otroci: na hlavu sa im vytetovala správa a nechala sa zarásť vlasmi. Tie prijímateľ oholil.

Nedôveryhodnosť tejto legendy: otrok sa musel zabiť, je totiž zrejmé, že správa bola dôležitá. Prečo by potom otrok putoval za svojou smrťou na miesto určenia. Prečo čakať s dôležitou správou niekoľko mesiacov, písať ju tak dlho a namáhavo atď. Legenda s medzerami nie je dobrá.

Kniha, presnejšie text, rozdelený na kocky stavebnice (alebo rozstrihaný na kúsky). Text bol definitívny, ale po rozdelení na kúsky podlieha interpretáciám: zostaviť ho možno rôzne, no nedá sa už verifikovať. Dá sa len snažiť a dúfať – a porovnať svoje výsledky s ostatnými. Ak poznáme autora, dá sa báseň zložiť podľa toho, ako ho poznáme – a teda čitateľ tu sústredene pozoruje autora a vychádza mu čo najviac v ústrety.

„Zložte si svojho Hölderlina!“ (Pounda, Laučíka atď.).

Obľúbené verzie nejakej básne. Rozstrihaný text možno použiť vo viacerých variantoch, nemusí sa jednať o kúsky jedného textu jedného autora. Kúsky môžu pochádzať od rôznych autorov, príbuzných, prekvapujúco odlišných, na náhle pasujúcich, alebo možno použiť útržky rôznych textov od toho istého autora, najmä v prípade autorov, o ktorých sa tvrdí, že píšu celý život jednu a tú istú knihu. Toto je vlastne verifikácia takejto charakteristiky.

Kniha napísaná na ovocí, ktoré má krátku životnosť a čoskoro zhnije.

Kniha napísaná na kmeni stromu. Prírodná forma.

Kniha–svieca vo forme pásky zaliatej v ľade: postupným roztápaním sa dá čítať. Alebo báseň vo forme písmen zaliatych v rade za sebou v ľade: postupným roztápaním písmenká vypadávajú, uvoľňujú sa: rozpad básne ako nevyhnutnosť jej čítania.

Kniha napísaná od konca po začiatok, proti prúdu času. (Jeden takýto československý film existuje.)

Kniha, ktorú možno listovať oboma smermi, začínajúca od stredu – teda akoby dve knihy spojené väzbou. Vhodné pre duálne knihy, napríklad slovníky.

Kniha–svieca vo forme zubnej pasty alebo krému na opaľovanie. Kniha telom sa stala. Príjemnosťou tela. Zvoliť si kapitoly pre isté časti tela. Natierať ňou milovanú osobu.

Kniha–svieca: stáva sa svetlom, rozjasňuje tmu atď.

Kniha–izba vo forme mesta. Ulice pomenované podľa spisovateľov popísané v ich štýle. Rešpektovanie architektúry, jej slohu a atmosféry. Dôležité uzly a križovatky pre cesty štýlmi. (V Krakowe jestvuje Ulica Retorika, kde sú na fasádach budov latinské citáty). Joyceova úcta ku knihe a svetu v Odysseovi – kapitoly určované časťou tela, umením, farbou, štýlom, epochou. Komplexnosť sveta, kultúry, človeka vo fyzickom i duchovnom rozmere.

Mesto a architektúra sú inšpiratívnym priestorom pre knihu (Pavić, Perec, Dušek).

Mesto si možno predstaviť aj vo vzťahu k neuzavretej, nelineárnej knihe: príbehy, ktoré vzájomne koexistujú, pretínajú sa; postavy žijúce paralelne v spleti príbehov a hlasov.

Kniha–oblečenie: jednotlivé kapitoly na častiach odevu. Možnosť zvoliť si zo šatníka časti textu a poskladať na sebe istú verziu knihy. Jestvuje tvrdenie, že čítať sa má v zime, nie v lete, keď je deň dlhý na prácu – oblečenie rešpektuje túto zásadu; v zime viac textu, v lete úspornosť oblečenia redukuje text. Dobrý čitateľ sa dostane až k bielizni – vášeň a kniha, trpezlivosť, náruživosť, finty, ako sa dostať knihe pod sukňu. Vernosť ku knihe. Obľúbené pasáže, obľúbené knihy.

Kniha–jedlo: polotovar, ktorý treba dokončiť, zohriať, dopiecť atď. Vždy polotovar, predpripravený. Možnosť dochutiť.

Kniha–izba: nad stolom mať obľúbenú pasáž, na plafóne nad posteľou; tmavé kúty; dlážka pre tých, čo hľadia do zeme, zrkadlo; viac a menej viditeľné pasáže textu. Vchodové dvere: motto; názov knihy ako adresa. Tak sa číta kniha: niektoré pasáže sú v nás zapísané viac, iné menej, tak ako nábytok a predmety izby sú viac alebo menej viditeľné, viac alebo menej používané; nábytok triedi a usporadúva náš zvyk.

Spraviť knihu dopisovanú niekoľkými ľuďmi (forma internetu) – možnosť dopisovať, striedať autorov, mať zmenu a vývin knihy pred očami, tvrdohlavo do nej zasahovať, hájiť svoje miesto v nej. Byť viac alebo menej vplyvným čitateľom: lebo každý čitateľ sa podieľa na knihe, na jej význame, určení, dôležitosti. Nielen autor robí knihu dôležitou, ale najmä čitatelia – pritom nielen masy, ale predovšetkým tí kvalitní čitatelia, tí významní čitatelia. To oni vytvárajú slávu knihy.

Kniha–spoločenská hra: knihy často vznikajú ako odozva na iné knihy v ideovom zápase: literatúra býva priestorom tohto boja, kým takáto kniha zužuje priestor a vytvára špecifické, vyvíjajúce sa pravidlá. Sú aj knihy, v ktorých autor bojuje sám s ideológiou bez prítomnosti súpera: takáto kniha mu prideľuje protihráča.

Kniha, do ktorej sa autor dopísal: možno pod iným menom, možno ako epizódna postava. Takto hľadáme v knihách samotného Dostojevského. Takto hľadáme Boscha na jednom z jeho plátien, takto dúfame, že sme zazreli Vermeera na obraze Kupliarka (takto Mel Gibson pribil svoj klinec v Utrpení Krista).

Kniha–detektívny román, na ktorého rozlúštenie je potrebná iná kniha, lebo kľúč je v nej. Samotným kľúčom je teda pochopenie tohto vzťahu, kľúčom je iná kniha a jej nájdenie: príbeh poukazuje na knihu a naopak.

Kniha–obraz: kniha napísaná na plátne, zarámovaná a zavesená v galérii.

Kniha, ktorá sa rozprestiera v knižnici, presahujúca z jedného zväzku do ďalšieho, pretekajúca zväzkami. Kniha neohraničená v priestore.

Nehotová, nedokončená kniha – len koncepty, náčrty, nárysy celku, poznámky. Kniha neuzavretá v čase.

Jestvujú knihy vytlačené na toaletnom papieri.

Kniha–koláž: každé slovo je vystrihnuté z inej knihy. Poukaz na to, že každé slovo pochádza z jazyka, použilo sa inde, a že jazyk nie je čistý a nevinný – a je poznamenaný knihami. Niet nevinné slovo: každé je vybraté z niekoho úst, aj tých špinavých.

Nakreslená kniha: sled obrazov. To je aj princíp hieroglyfov a čínskeho písma: text, ktorý vidíme. Používanie všeobecných slov, ktorých kombináciou docieľujeme individuálnosť a spresňovanie – aj individualita každého z nás je len jedinečnou kombináciou spoločných, všeobecných slov. Vychádzame z jazyka.

Kniha, ktorej obálkou je zrkadlo. Nezabudnúť, že vždy otvárame knihu my: kniha je spoločná a rovnaká pre všetkých. No berieme ju do ruky ako konkrétni čitatelia so svojimi zvykmi, skúsenosťami a mániami. Aj zrkadlo na obálke majú všetci a všetci v ňom uvidia seba, než otvoria knihu.

Takéto zrkadlá však bývajú aj falošné: „Práve teraz, milý čitateľ, čítaš tieto slová“ – sugescia autora.

Nielen autor tvorí knihu, ale aj naopak: kniha tvorí autora. Spisovateľ píše knihy a prostredníctvom nich tvorí ich autorov – knihy sú priepustkou autorov do sveta literatúry. Jeden spisovateľ môže vytvoriť viacerých autorov.

Kniha ako premietajúce sa svetlo, žiarenie – pre ktoré potrebujeme priemetňu. Kniha ako zhmotnenie nehmotného, konkrétna predstava všeobecného opisu, ale aj osudovosť písma fixujúceho plynúcu reč a myslenie.

Klasická kniha rešpektujúca chronológiu textu vlastne mizne, je len nositeľom textu, no nevplýva naň – text plynie od prvej stránky po poslednú a knihu si tak v jej fyzickom zmysle možno odmyslieť. Kniha s rôzne poskladanými, rôzne sa obracajúcimi stranami: narušuje následnosť, umiestňuje text do priestoru, ponúka inú než samozrejmú postupnosť (ktorá spriehľadňuje fyzickú podstatu knihy) – kniha ako priestor, rozmer, mapa textu, determinujúca jeho umiestnenie, následnosť, polohu. Zvýraznenie fyzickosti knihy a jej vplyvu na text.

Štruktúra textu – takto sú štruktúrované texty na internetových stránkach (listovanie rôznymi smermi).

Ideálna kniha.

Predstaviť si tú najpodstatnejšiu, najdôležitejšiu knihu – aká by vlastne mala byť a o čom? Je dostatočne zaujímavé predstavovať si ju a porovnávať predstavy o nej. Išlo by o proroctvo, logiku, prírodovedu, poéziu?

Základným predpokladom je, že jej význam spočíva v pravdivosti. Pravda, stelesňujúca sa v otázky: čo? (prírodoveda), prečo? (teológia), ako? (poézia).

Ak uznáme za najdôležitejšiu knihu Bibliu, ešte stále sa musíme pýtať: prečo Biblia a čo je na nej to podstatné?

Každé umenie je vlastne vyrovnávaním sa s nemožnosťou dokonalosti a úplnosti diela, tvorením okrajového, nekompletného diela.

Kniha v knihách.

Kniha jestvujúca len v zmienkach iných kníh; kniha stvorená knihami.

Zistiť, ktorá nejestvujúca kniha je najčastejšie spomínaná a ktorej sa prikladal najväčší význam.

(Tak ako je najdôležitejším nejestvujúcim mestom pravdepodobne Cibola.)

Písanie ako varenie zo správneho pomeru slovies, podstatných a prídavných mien. Neustále ochutnávať, pridávať ingrediencie, experimentovať; ozdobiť a podávať.

Sú knihy na slávnostné príležitosti a na bežné dni; knihy nočné a denné, vegetariánske, nestriedme; knihy, ku ktorým pasuje víno, knihy čerstvé, knihy, ku ktorým sa hodia iné knihy; hlavné chody, jednohubky, kompletné menu.

Národné kuchyne; ľahšie a ťažšie stráviteľné knihy, čajové knihy, knihy rôznych podnebí. Dezerty.

Text predstavuje nepomer medzi časom a energiou, ktoré do jeho napísania investuje autor, a časom a energiou, ktoré vydá čitateľ. Tento nepomer vyrovnáva kniha množstvom svojich čitateľov: množstvo výtlačkov vyrovnáva energetické pomery.

Kniha je teda spoločná a rovnaká pre všetkých čitateľov. Keď tento pomer obrátime, dostaneme knihu, ktorá sa skladá zo svojich čitateľov: aby bola úplná, musia ju čitatelia zložiť do celku; musia spolupracovať na jej zložení, lebo každý z nich vlastní len jej časť.

Keď berieme akúkoľvek knihu do ruky, nie sme sami my, ani kniha. Nikdy nie sme my tým jediným čitateľom a tá kniha tou jedinou knihou. Väčšinou berieme knihu do rúk s istým očakávaním a povedomím; poučení reklamou, literatúrou, vlastným vkusom a čuchom; inými knihami, s ktorými táto kniha súvisí.

A predsa sú knihy, ktoré vyžadujú skupinu čitateľov, lebo osamelého čitateľa vrhajú do beznádejného postavenia – to sú knihy, ktoré sú ťažkými súpermi.

Pre takéto knihy navrhujem knihy, písané a dopisované čitateľmi; do nich by čitatelia písali svoje postrehy, objavy, odkazy a súvislosti – proste taktiky a stratégie. Samotný čitateľ je niekedy málo. (Mám na mysli niečo ako kolektívne písaný komentár ku knihe.)

Pokiaľ viem, takéto knihy nejestvujú: ale napríklad Borges alebo Eco nám našu pozíciu voči takýmto knihám uľahčujú; ich písanie o knihách je často zhromažďovaním čitateľských poznatkov.

Biblia je príkladom kolektívneho čítania knihy.

Knihy môžu smerovať celú svoju energiu, všetky svoje myšlienky, obrazy a idey do viac alebo menej aktuálneho, čiže súčasníkmi obývaného sveta. Sú autori, ktorí všetky svoje skvelé nápady, všetky životaschopné idey premietajú do vysídľujúceho sa sveta – ako vedci pôsobiaci v neperspektívnej, prekonanej oblasti, alebo ako keď učenec posiela všetky svoje teórie svojej starnúcej tete na vidiek.

Sú autori, ktorí nie sú výnimoční svojou imagináciou, originalitou, a hĺbkou, ale svoje slová adresujú do najrušnejšieho, najžiadanejšieho prostredia, kde sú všetky uši napnuté a kde väčšina ľudí hľadá pomoc a zmysel pre svoj nejasný a nevedomý život. V istom zmysle sa skutoční filozofi a skutoční spisovatelia nikdy nepresadia, lebo nemajú svoju masu módne naladených, ukričaných mestských ľudí, ktorých kaviarne šíria myšlienky nahlas a rýchlo. Väčšina verejne kolujúcich myšlienok je vulgárna.

Myšlienky nestačí vysloviť, ale presadiť do života: každá kniha je len zárodkom pojmov, nástrojov, ktoré sa musia použiť. Spisovateľ musí svoju knihu napojiť na aktívnu zónu: je to ako na diaľku stavať dom a na konci sa prísť presvedčiť, či stojí na námestí, v atraktívnej štvrti, alebo kdesi za mestom.

Sú autori, ktorí zostanú večne subtílni v mojej krajine, pretože neadresujú svoju energiu do vitálnej oblasti, ktorú obýva moja generácia alebo generácia mojich rodičov.

A sú, pochopiteľne, autori, ktorí sú schopní objaviť atraktívne odľahlé miesto a na ňom postaviť priestrannú vilu, ktorá priláka dostatočné množstvo ľudí. A sú autori, a tých je väčšina, ktorí pristavujú len byty v spoločnej stavbe.

Skutočné hodnoty sú však často prepašované do vitálnych, živých oblastí spoločnosti pod rúškom čohosi iného, pod zámienkou iných hodnôt. Postmoderna umožňuje namiešať zmes príťažlivého žánru a prostredia s myšlienkami skrytými pod povrchom.

Borgesova Kniha z piesku je jednou z podôb dokonalej knihy, avšak s prídavkom skeptickej irónie, akú produkuje iná verzia tejto knihy: Babylonská knižnica, obsahujúca všetky knihy a náhodnými variáciami plodiaca pravdu, nerozlíšiteľne zamiešanú medzi svoje hypotézy.

Kniha–objekt: kniha vo forme objektov (napr. kompas, mapa, fotoaparát, prilba); kniha ready-made; kniha prázdny zápisník a pero; kniha katalóg malieb, zápisník a pero; kniha škatuľka cigariet, fľaša vína a čisté papiere s perom; kniha kľúč; kniha rebrík; kniha bicykel atď.

Kniha pretransformovaná do množiny objektov.

Kniha spočíva na jednej strane vo svete autora, na druhej strane vo svete čitateľa: nemožno ju čítať bez skúsenosti so svetom. Čítanie je vzťahom toho, čo uzatvára fyzická kniha, s priestorom okolo.

Kniha-mesto: Roland Barthes rozlišuje rozkoš a radosť z textu: rozkoš priraďuje k prvému čítaniu knihy, radosť k opätovanému čítaniu obľúbených textov.

Podľa tohto je rozkošou byť po prvýkrát v meste, voliť trasu podľa okamžitej nálady, snažiť sa orientovať a mať možnosť stratiť sa, uvidieť za každým rohom všetko nové, voliť trasu podľa mesta a nie podľa cieľa (ako to býva v meste, v ktorom bývame).

Radosťou je navštíviť svoje obľúbené miesta, overiť si známe detaily, tešiť sa zo známeho výhľadu, zavítať opäť do tej istej kaviarne.

Písanie pre počítač

Interaktívne texty, ktoré umožňujú kliknúť na jednotlivé slová a podľa toho odbočiť z textu želaným smerom. Napríklad vo vete „Podvečerná prechádzka mestom“ cez slovo „podvečerná“ odbočiť k úvahe o tom, aké sú podvečery na jar, ako je práve v tomto období sústredené pokojné ticho a svetlo do ľahkého času pred stmievaním; zo slova „prechádzka“ odbočiť k popisu toho, s kým som ju absolvoval, v akej atmosfére, akou ulicou; zo slova „mestom“ odbočiť k popisu mesta, k tomu, ako táto štvrť súvisí s jeho celkom (tichá pokojná štvrť).

Obsiahnuť tak – cez vetné členy – prvky prežívania: atmosféru miesta, času, životného obdobia; perspektívu celku a detailu; objektívne a subjektívne; všeobecné a konkrétne.

Vzniká tak organický text, súhrn, mikrokozmos.

Príbeh nemusí byť členený len na úrovni deja či narácie, ale aj na úrovni „vetných členov“. Z textu by sa tak mohlo dať odbočiť podľa vôle a založenia čitateľa – k metafyzike príbehu, dobrodružnosti, k tomu, čo jednotlivé postavy cítia alebo k ich presvedčeniu.

Štruktúrovaním príbehu tak rozvíjame jeho rôzne úrovne – prozaickú, poetickú, dramatickú, filozofickú či historickú.

Niektoré prvky príbehu môžu narúšať jeho spád a rytmus – preto sa hodia ako doplnky, ako interaktívne odkazy. Možnosť odkazov, vsuviek, odbočení, nápadov; skryté príbehy a ich prepojenia; slovník k príbehu (napríklad charakteristika postáv, ktoré sa len spomenú, rozvinutie naznačených motívov, odkaz na udalosť, ktorá sa v rozhovore postáv len spomenie či naznačí). Skrytá košatosť textu, možnosť objaviť príbehy ukryté v záhyboch odbočení. Nákres štruktúry, ktorým disponuje len autor, nie čitateľ.

Možnosť vložiť odkazy: korešpondenciu postáv, dialógy, minulosť, rodokmeň…

Okrem plynulého a hladkého textu príbehu tak nad ním rastie ešte jeden, komplexný text.

Je, napríklad, písaný text a na jeho pozadí množstvo skrytých myšlienok, predstáv a činností autora. Sedí za stolom a postupne píše text – ale na pozadí sa mu premietajú obrazy, pocity, spomienky, hrá hudba, pije čaj, občas vstane a hľadá nejakú pasáž v knihe, pozerá v zamyslení von oknom, vloží do textu nejakú svoju staršiu pasáž – inými slovami, jestvuje rub a líce písania.

Rub býva často nevedomý, ale dá sa tiež zviditeľniť písaním – aj toto je súčasť komplexného, organického textu.

Ďalšou vecou je to, čo pre možnosti filmu objavilo médium DVD – teda alternatívy, varianty, dokrútky, vystrihnuté pasáže atď.

Pre text tiež môžu jestvovať prídavky – napríklad nepoužité, zamietnuté varianty, vyškrtnuté pasáže a podobne. Kratšia a dlhšia verzia textu, rôzne alternatívy konca.

Kniha a internet

Kniha je jednotkou západného diskurzu. Predstavuje možnosť nášho vyjadrenia: rozsah, koncentrovanosť, trvácnosť, precíznosť či váhu takéhoto vyjadrenia. V tomto zmysle jestvuje človek knižnej kultúry: stvorený knihou a knižným diskurzom.

Kniha je stelesnením udalosti v západnom diskurze.

Kniha je dielom, ktoré nás v istom zmysle prevyšuje.

Kniha predstavuje stálosť, precíznosť, pozornosť, koncentrovanosť.

Kniha je pomalá. Dokonca je vo svojej pomalosti schopná konvergovať k nekonečnu.

Kniha vytvára elitu a súčasne si zachováva absolútnu demokratickosť.

Na rozdiel od divadelných predstavení, hudobných uvedení či výstav obrazov je cenovo i geograficky dostupná. Kvalitnú zbierku kníh môže mať každý, no má ju práve iba ten, kto má isté duševné kvality.

Táto aristokratickosť je internetu cudzia. Internet je absolútne nivelizovaný, dokonca nivelizovaný pod priemernú hodnotu: predstavuje tú bulvárnejšiu, masovejšiu podobu demokracie.

Tak ako internet neformuje takého kvalitného užívateľa ako kniha, dvojnásobne to platí o formovaní autorov: knihy kladú na svojich autorov neporovnateľne vyššie kritériá ako internet.

Rozdielnosť internetu a knihy je viditeľná v neúspechoch preklenúť rozdiel medzi nimi: v neúspešnosti publikovať zmysluplne knihu na internete a naopak, internetového textu ako knihy. Zmysluplne publikovať na internete tlačený text sa zatiaľ darí len v rozsahu denníkov, nanajvýš mesačníkov. Časová platnosť knižného textu je neporovnateľne väčšia. A naopak, internetové texty smerovali zatiaľ len k priemerným či málo ambicióznym knihám.

Počítač predstavuje neoceniteľný pokrok v technickej stránke mysle: až on umožnil realizácie mnohých projektov, ku ktorým by človek odkázaný na kapacitu vlastnej mysle zrejme nikdy neprikročil.

No jestvuje ešte druhá stránka mysle, a vo svete umenia a duchovnosti platí chvála ticha a pomalosti.

Na jednej strane sa snažíme priblížiť stroju, na druhej strane sa od neho snažíme odlíšiť.

Technika nedokáže využiť prázdno a ticho – duch z nich vychádza.

Ticho ako základ meditácie – pre techniku nepoužiteľné a bezcenné.

Kniha reprezentuje istú formu snaženia, ideál: zavŕšenosti, celistvosti, precíznosti. Niečo, čo internet nepozná.

V skutočnosti to nie je internet, ale kniha, čo umožňuje vlastnenie. Vyššia forma vlastnenia, ktorá súvisí aj s otázkou identity: koncept knihy ovplyvnil aj naše chápanie individuality.

Internet nesúvisí s povahou knihy, ale skôr s funkciou knihovníka: dokonalého knihovníka. Vyhľadávať na internete informáciu znamená obrátiť sa na dokonalého knihovníka, ktorý nám v zlomku sekundy ponúkne istým kľúčom zoradený zoznam zdrojov.

Praktickosť dokonalého knihovníka vyvažuje skutočnosť, že tak nesiahame po vlastnom zdroji, po zväzku, ktorý nás charakterizuje, po zväzku z našej knižnice ako vlastného obrazu univerza.

Kniha je dnes čoraz viac staromódnou. Ale tak ako sme medzitým dokázali oceniť staré veci, dokážeme azda časom oceniť aj staromódnych ľudí.

(jp)