Dalfar: Stručné dejiny Číny III
Pozorovaním oblakov a čínskych drakov dospejeme k zaujímavému výsledku: nie čínski draci boli pozemským obrazom mrakov, ale niekoľko oblakov, ktoré niekedy plávajú ponad naše hlavy a môžu byť pozorované takmer kdekoľvek na zemi, bolo vypustených pred mnohými stovkami rokov zo zeme, zo starovekej Číny. Toto sú, v pravom zmysle slova, čínski posvätní draci. Nie som si istý, koľkí ľudia si uvedomili ich totožnosť. Istý starec, ktorý spoznal na oblohe po mnohých rokoch oblak, pretože v mladosti sa mu pri jednej významnej príležitosti vryl do pamäte; Teoktist Nikolský, muž s dokonalou pamäťou, ktorý si pamätal všetky oblaky a zistil tak, že sa po istom čase vracajú späť; a je možné, že takýmto človekom bol aj Funés, muž so zázračnou pamäťou, čo Borges nespomína priamo v texte o ňom, ale roztrúsil toto svoje tušenie vo svojich textoch, často citujúc Shakespearov verš: sometimes we see a cloud that´s dragonish.
jp:
Jarná sútra
Oblaky rastú k presnosti
Krv zmizla so snehom
Bojovník zakopáva strach
Záhrady rastú do seba
Klíčia nové tiene
V hlbinách vtáčieho spevu
Smer sa roztvára v oblakoch
Zem pohltí semená a kosti
Vyvráti
Do cesty svetlu a dažďu
Vztýčené spiace strechy
Plniace sa suchým strachom snov
Dym a prach, posledné obety.
Nebo putuje na juh
Kým tiene sa v lesoch obracajú na sever
Z hlbín pravlasti
Zaplavuje nás mýtus raja
Smrťou sme pohnojili
Korene jeho stromu
Anaïs Io
Môj smer je nahor.
Vždy chcem byť niekde.
Všetko si chcem pamätať.
Vo vzdušných vežiach svojho času,
pomedzi písmená,
pomedzi stromy v krajine,
o ktorej sa mi sníva,
popod oblaky,
čistotou papiera,
presným tichom zrkadla.
Až potom som
Ja Duša Dieťa Zviera
Li Po
Podzimní ráno na horách
Blízko je všecko vzdálené,
když lesy kvetou podzimně
a my jsme sami.
Z koliby vyjdu –
hory, modré hory,
obláčky bílé, staří známí,
zdraví mne,
mne, živou tečku mezi nebem, zemí:
čekají na mne mezi piniemi.
Oblaky: Excerptá
Vždy je lepšie mať hlavu v oblakoch a vedieť, kde sme (…) než dýchať čistejší vzduch pod nimi a myslieť si, že sme v raji.
– Thoreau
Zvuky, ktoré počujem pri moste: letné kŕkanie žiab (myslím, že nejde o ropuchu), lelek, svrčky, kalužiak (je skoro), bzukot chrobákov, kuvik. Chlapci sa vracajú z rýb, keďže hladina konečne opadla. Plávajúce oblaky sú divadelným predstavením mesačných nocí, ktoré sa nočnému pútnikovi nikdy nezunuje. Nikdy sa nedá dopredu povedať, ako to dopadne s mesiacom – či zvíťazí, alebo sa do pol hodiny utopí v mrakoch. Pútnikove sympatie s mesiacom robia oblačné divadlo ešte zaujímavejším. Osud mesiaca sklame všetky očakávania. Jeho svetlo vrhá tiene na približujúcich sa mrakoch a zdôrazňuje svoje predurčenie.
– Thoreau, Denník, 1. jún 1852
Oni sa dívali na púšť a tu sa zjavila Pánova sláva v oblaku!
(Exodus 16:10)
Keď potom Mojžiš vystúpil na vrch, vrch zahalil oblak. Tu zostúpila na vrch Pánova sláva a oblak ho zahaľoval šesť dní. V siedmy deň zavolal z oblaku Mojžiša. V očiach Izraelitov sa Pánova sláva na končiari vrchu javila ako žeravý oheň. Mojžiš vošiel do oblaku a Mojžiš zostal na vrchu štyridsať a štyridsať nocí.
(Exodus 24)
Vtedy zakryl stánok zjavenia oblak a príbytok naplnila Pánova sláva.
(Exodus 40:34)
Mojžiš nemohol vojsť do stánku zjavenia, lebo sa na ňom vznášal oblak a Pánova sláva napĺňala príbytok.
(Exodus 40:35)
Keď sa ľud búril proti Mojžišovi a Áronovi, oni sa utiahli do stánku zjavenia, tu ich zakryl oblak a zjavila sa Pánova sláva!
(Numeri 16:42)
Stánok si urobil vôkol seba z čierňavy vôd a hustých oblakov.
(Druhá kniha Samuelova 22:12)
Hádam chceš s ním mračná po oblohe rozostrieť, pevné zrkadlo jak z kovu bieleho.
(Jób 37:18)
Ježiš odvetil: „Áno, som. A uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať s nebeskými oblakmi.“
(Marek 14:62)
