Ivan Hajko a Zuzana Hajková : Chodníčkami smrti

(Výlučne na pobavenie, najmä pre čitateľov K. Maya)

(výber)

…ozval sa bojový pokrik indiánov. Zazdalo sa mi, že Apačov, nevedel som to však celkom presne, ale bolo mi to jedno. Teraz je dôležité utekať kade ľahšie. Skočil som do vody. Nevypočítal som si to presne, lebo ma zachytilo na kríkoch a ostal som tam visieť. Okolo mňa pobehovali indiáni, ktorých už len pomaľovanie vo mne vyvolávalo panický strach. Našťastie si ma nevšimli, alebo si ma zmýlili s vtákom.

Využil som, kým indiánom brní v ušiach z vlastného bojového pokriku a hlučne som zliezol dolu. Krík mal však ostne a zachytili sa mi o šaty. Praskot s koreňmi odtrhávaného kríka začul len môj červený brat Winnetou, čo je samozrejmé s jeho ostrým sluchom.

„Čo je?“ opýtal sa ma jeho obľúbenou vetou.

„Čo by bolo.“,odvetil som mu.

Pochopil som už, že Winnetou zase raz napadol mňa a mojich mužov.

***

„Ako môže môj brat pochybovať o dobrom zraku svojho brata?“ ohradil sa Winnetou a prstom poklopal po hrubom skle dioptrických okuliarov, ktoré som mu doviezol z Nemecka.

„Nechajme to“, hodil som radšej rukou, lebo Winnetouovi sa zablesla v ruke čepeľ noža. „ Zase ho držíš naopak.“, pripomenul som mu.

Ozval sa krik : „Náčelník, kde je náčelník? Nech príde sem!“

„Choď!“povedal som Winnetouovi.

„Načo, veď nevolajú Winnetoua.“

„Už nie si náčelníkom Apačov?“pýtal som sa, ale nejako zvlášť ma to neprekvapilo.

„Nie.“, odvetil.

„Nech mi Winnetou rozpovie prečo.“,tešil som sa, lebo som si to dal do súvislosti s krvavým masakrom Apačov.

„Winnetou šiel s tisícovou armádou poraziť tých psov Komančov.  Bol by celé ich vojsko rozdrvil, keby mu jeho bratia neposlali posily. Tristo bojovníkov Apačov stálo tam, kde mali stáť predsunuté hliadky nepriateľa. No nech mi môj brat povie, kde mali synovia Apačov mozog?“

„Ani ja neviem kde mali mozog.“, ochotne som súhlasil, lebo aj ja som bol toho názoru, že Winnetouovi sa netreba stavať do cesty. Potom som mu však priateľsky poradil : „Winnetou by sa mohol naučiť rozoznávať komančské a apačské bojové farby.“

„Načo.“, rázne ma odmietol. „Winnetou pozná bojové pomaľovanie Kiowov a to mu stačí.“

***

Ozval sa ďalší piskot. Dobehol posol a z hlavy mu okrem jazyka vytŕčal aj tomahawk. Napriek tomu, že nič nepovedal som odhadol, že to asi nebudú povestné indiánske hry.

„Čo?“ spýtal sa Winnetou, ktorý si ešte nebol na čistom.

„Kiowovia.“, vyšepol posol a zrútil sa mu k nohám.

„Vstávaj!“ kopol do ňho Winettou, „teraz treba každého bojovníka.“

„Je zabitý.“, povedal som mu.

„Bože čo teraz?“ panikáril Winnetou. „Odtiahnime ho nabok, aby sme mohli prejsť.“

Rozbehol som sa vpred a vysadol na koňa.

„Pomôž mi vysadnúť!“ jačal Winnetou.

„Vpred!“ zavelil som.

***

Winnetou sa na zemi chvíľu hádzal a púlil oči, asi sa nemohol nadýchnuť. Potom vstal. Vrhol sa na neho húf Kiowov a keď som videl tú presilu rýchlo som sa ukryl. Neboli by ma zbadali, keby som sa neprezradil smiechom. Nezdržal som sa, keď som videl ako naráža Winnetuova mušia pästička do ako skala pevného pupku Kiowu. Winnetou mal smolu. Možno by bol týmto druhom šteklenia dostal Kiowu na zem, ale bolo obdobie pokročilej jari. Peľ kaktusu udrel Kiowovi do nosa a ten kýchnuc skoro odposlal Winnetua do večných lovíšť.

Tak nás teda chytili. Mali sme šťastie, lebo Apači sa bili do posledného dychu a my dvaja sme boli jediní živí z celého nášho oddielu.

Priviazali nás o kone. Ja som ešte ako tak vládal bežať, ale Winnetou stále padal. Najprv nadával Kiowom, ale keď sa mu už nemalo čo odrať pokojne sa nechal vliecť ako šmyk.

***

Odviazali nás od koní. Winettouovi to bolo jedno a ja som sa pomaly prechádzal po ohrade kam nás zavreli.

Konečne prišiel Kiowa. Bol to nanešťastie náčelník a za opaskom mu visel Winnetouov skalp. Zapichol do zeme pred nás kopiju.

„Keď slnko vrhne tieň na tamtú skalu“, ukázal, „dozviete sa rozhodnutie rady starších.“

Winnetou, fialový od zlosti nad tým, že jeho skalp je zafŕkaný od blata, chcel vytrhnúť kopiju zo zeme a zlostne odpovedať, avšak keď som ho videl ako sa pučí a krúti okolo kopije zapierajúc sa o zem tými svojimi neduživými nohami, radšej som ho odstrčil a spustil som odvetnú reč.

Winnetou vstal a po chvíli ma poklepal po pleci. Vysvetlil mi, že Kiowa už dávno odišiel.

 ***

Prešlo niekoľko hodín. Neviem koľko, lebo hodinky sa mi pri páde rozbili a Winnetou tvrdil, že podľa slnka sú štyri ráno, čomu som neveril, keďže bolo už pokročilé popoludnie.

Akú-takú nádej som vkladal do našich zbraní, ktoré nám nechali a naďalej som sa snažil  pochopiť systém henryovky. Winnetou sa zatiaľ snažil nejako zakryť svoje vytŕčajúce kosti.

Konečne nastal čas rozhodnutia a už som videl prichádzať celý húf Kiowov. Vstal som a drgol som do Winnetoua.

„Čo je?“ nechápavo na mňa pozrel.

„Idú Kiowovia.“, vysvetľoval som mu.

„Utekajme, lebo nás zajmú!“ hrabal sa Winnetou z ohrady. Že sme zajatí od rána som mu už nestihol ani vysvetliť. Vypálil ako raketa práve otváranými dverami a vrazil do prichádzajúceho húfu.

Winnetoua postavili bokom, aby nezavadzal a vysvetlili nám, že si svoj život môžeme vybojovať v boji na život a na smrť.

Rozhodol som sa ich trochu zastrašiť a preto som zvolal : „Poznajú moji bratia čarovnú pušku Old Shatterhanda?“

Úškrny na ich tvárach jasne prezrádzali, že už asi vedia aké škody som s puškou napáchal vo vlastných radoch i to, aký osud stihol Old Firehanda, keď som sa snažil zabiť grizzlyho, ktorý ho napadol. Bolo to jediný raz, keď som trafil jedenásť rán na to isté miesto.

***

Onedlho ma u Winnetoua prekvapila rázna zmena. Snažil sa postaviť a zvíjal sa ako červík, ale nepodarilo sa mu to. Ostal teda sedieť, al e horlivo hádzal rukami a kričal : „Šárlí, tam sa vystrčil Hobble Frank. Bol to on Šárlí, len sa tam pozri!“

Čumel som naznačeným smerom, ale nič som nevidel. Zato ozýval sa odtiaľ praskot, lomoz a nadávky.

„To je Frank.“, súhlasil som.

Winnetou začal za ním kričať a ja som sa k nemu pridal : „Frank, vráť sa! Tu sme! Kiowovia nás chcú zabiť!“

Ale Frank sa nevrátil. Zato celá horda Kiowov sa vyrútila za ním. Ostala nás strážiť odporná stará squaw, ktorá vyzerala strašne nebezpečne a tak sme radšej nič nepodnikli.

***

„Winnetou bude bojovať s Kiowom Oči hľadiace nabok.“, povedal náčelník s Winnetouovým skalpom.

Keď menovaný bojovník vystúpil z radu Winnetoua zviezlo na zem. Ani som sa mu nečudoval. Oči hľadiace nabok bol trikrát taký ako Winnetou. Doniesli vodu a vyliali ju na Winnetoua. Winnetoua to prebralo a držal sa na nohách kým si nespomenul čo sa deje. Keď sa to opakoval párkrát Kiowovia si už začali šuškať, že boj nebude.

Keď som videl, že náčelník drží v ruke luky opýtal som sa ho : „Týmto bude bojovať Winnetou?“

Prisvedčil.

Keď Winnetou prišiel k sebe všetko som mu vysvetlil. Náčelník nám dal pol hodiny, aby som Winnetoua zoznámil s novou, pre ňho celkom neznámou zbraňou. Za tú polhodinu vládol v tábore čulý ruch. Kiowovia sa hádzali na zem, utakali, alebo sa kryli do stanov.

Začal sa boj. Oči hľadiace nabok daroval prvý výstrel Winnetouovi. Winnetou dlho a pozorne mieril. Konečne strelil. Ozval sa výkrik. Potom začali Kiowovia zbesile zavýjať. Neveril som vlastným očiam. Winnetou trafil. Napriek tomu, že si dívajúci sa Kiowovia stali dosť ďaleko, jeden za svoju zvedavosť zaplatil životom. Kruh okolo bojujúcich sa rozšíril.

Zatiaľ čo Kiowa Oči hľadiace nabok pri Winnetouovom strieľaní stál pokojne, Winnetou robil presný opak. Klusal dookola, znenazdania sa vrhol na zem, alebo skákal. Zmätený Kiowa ho minul. Winnetou zo seba vyrazil víťazný pokrik a znova mieril. Rozbehol som sa ku Kiowovi. Kiowovia zhíkli úžasom a počul som výkriky : „To je odvaha!“ Pochopil som, že pri Kiowovi som pred Winnetouovým šípom v najväčšom bezpečí.

Po asi dvadsiatich výstreloch Kiowa trafil Winnetoua do nohy. Rozzúrený Winnetou sa s lukom vrhol na Kiowu a ovalil ho po hlave tak, že už nevstal. Náčelník nechcel uznať Winnetoua za víťaza, ale Winnetou nechcel luk odovzdať a keď sa k náčelníkovi otočil chrbtom a chcel vystreliť, rád ho uznal za víťaza.