Dub – Druidské skúšky

Každým dňom som strácal sily. Skúšky, ktoré som podstupoval boli stále náročnejšie. Zdalo sa mi, že som tak dlho študoval, toľko toho už vedel! Ale druidské skúšky nie sú len na preverenie vedomostí – naučiť sa dlhé veršované ságy, poznať moc rastlín, ovládať zvuk strún harfy, liečiť chorobou zmáhané telo – to všetko je náročné, ale odhodlaný a trpezlivý človek to všetko zvládne za niekoľko rokov.
Celkom iná je mágia, veštenie z hviezd a božské znamenia. Nie každý je predurčený, aby dokázal vidieť odpovede bohov. Vyžaduje to obrovskú duševnú silu. Dosiahol som vysoké postavenie. Telo som mal silné a mladé. Mohol som sa uspokojiť s bardskou hodnosťou, ale kdesi vnútri som cítil, že stať sa pravým druidom nie je pre mňa len ctižiadosťou. Bolo to poslanie, vedomie víťazstva. Keby som to nebol skúsil, cítil by som sa ako zajac, ktorý uteká pred nebezpečenstvom, lebo útek je to jediné ako sa vie brániť.
Čakali ma už len posledné tri skúšky. Nebál som sa, len vnútorné chvenie mi prezrádzalo, že moje sily sú už oslabené. Vedel som, že každá štrbina v mojej istote predstavuje vstupnú bránu zlých síl a duchov. Napriek tomu som sa nemienil vzdať.
Bol chladný večer, keď ma skúšajúci druidi priviedli k drevenej debne naplnenej po okraj ľadovou vodou. Pozrel som na svoje nočné lôžko bez jediného zbytočného pohybu. Len chvíľu som zaváhal a ľahol si do studeného kúpeľa. Druidi mi položili na hruď ťažký kameň, aby voda moje telo nenadnášala. Hladina bola tak vysoko, že mi z vody trčali len nozdry. Prešlo pár minút a telo mi zachvátili kŕče. Zmietal som sa, až sa nehybná hladina rozvlnila. Takmer som sa udusil. Cítil som váhu kameňa a mocnejúcu silu beznádeje. Vtedy pristúpil druid a šeptom mi oznámil tému na ktorú mám zložiť báseň.
Nedokázal som myslieť na nič iné, len na tie slová. Telo mi mrzlo, cítil som svoj prerývaný, chladnúci dych. „Ako len vydržím do rána?“ pýtal som sa sám seba. Snažil som sa odosobniť od trpiaceho tela. Viem, že prekonaná bolesť posilní ducha, očistí ho od zbytočností. Zbieral som roztratené myšlienky, ale nevedel som nájsť vhodné slová a verše, aby zapadali do náročnej kompozície básne. Každú chvíľu som musel bojovať s nutkaním zbaviť sa skaly čo ma nepredstaviteľne ťažila a dostať sa z tejto rakvy. Čosi nepomenovateľné vo mne však bolo silnejšie ako moja potreba prežiť a slabošstvo, ktoré vyliezalo na povrch. Možno by som sa bol aj zasmial, mysliac na to, že sa potím strachom zo skracujúceho sa času, keď báseň ešte nie je hotová.
Len čo stemnelé nebo začalo jasnieť, položil som posledné slovo svojej básne do vypätej pamäte. Keď na oblohe zažiarila celá guľa slnka, vymyslel som nápev. Z debny mi pomáhali drudi. Celé telo som mal skrehnuté. Kým doniesli harfu, rýchlo som zvieral a otváral prsty na rukách. Najprv začnem hrať, ten čas musím donútiť pohybu stŕpnutý jazyk a keď už prerečiem prvé slovo donútim sa aj spievať. Nie je to ľahké. Keby mi dali aspoň trocha viac času! Ale publikum už načúva. Vydal som prvý kvílivý zvuk. Ovládlo ma zdesenie. To je koniec!
Zhlboka som sa nadýchol a spievam. Slová mi samé skáču na jazyk, krv sa mi prudko rozprúdila v žilách a ohrieva prsty brnkajúce po strunách. Jasám. Druidi spokojne pokyvujú hlavami. Modlím sa k Lugovi – bohovi lekárstva, aby moje telo vydržalo zdravé kým zložím ďalšie skúšky.
Ďalšia ťažká skúška nedala na seba dlho čakať. Drudi ju určili už na nasledujúci večer. Keď sa zotmelo, vyviedli ma na vysoké skalisko. Čnelo sa majestátne do výšky a na najvyššom mieste bol malý rozšírený bod. Drudi ho nazvali Vratké sedlo. Tam som mal stráviť strašnú noc. Je to miesto plné duchov. Pod Sedlom sa zeví hlboká priepasť a z nej zavýjajú mŕtvi. Kto sa odváži a vystúpi sem za svetla, môže uvidieť na dne sa belejúce kosti.
V noci však toto strašidelné miesto obchádzajú naširoko – ďaleko. Vidieť tu biele mátohy a mdlé svetlá.
Niet preto divu, že som na kamenný stolec vystúpil s bázňou. Druidi ma poučili, že nesmiem duchom odpovedať inak ako modlitbami, inak sa rozhnevajú a sotia ma do priepasti. Iba neochvejná viera nepustí ku mne duchov bližšie. Snažil som sa vryť si tieto slová hlboko do pamäti, kým skúšajúci odchádzali.
Nikdy som nezažil takú úzkosť ako mi stiahla hrdlo, keď som osamel. Vietor zakvílil a odrazil sa od hluchých skál. V útrobách zeviacej sa čiernej diery hrkotali kosti a znenazdania sa ozval tiahly ston. Chvel som sa a so mnou aj vratké sedlo. Bola tmavá, bezmesačná noc. Nemohol som sledovať čas, ani určiť či plynie rýchlo, alebo pomaly. Cítil som sa ako mimo sveta v krajine nikoho a ničoho, len pevné skaly ma pútali k niečomu skutočnému.
Duchovia sa priblížili znenazdania. Miesto úst mali prázdne otvory, oči im svietili. Vzali na seba podobu umrlcov ľudí a zvierat. Modlil som sa prerývane, ale hlasno. Modlitby najprv duchov strašili, ale čím ďalej boli odvážnejší. Blížili sa ku mne tak tesne, že som sa nakláňal nad priepasť, len aby som sa vyhol ich smrtiacim dotykom. ‘Nijaká modlitba mi nepomôže’, uvedomil som si v zúfalstve. Ak duchovia budú chcieť, sotia ma. Uprel som na nich hrôzou rozšírené oči. Na okamih sa mi zdalo, že som uvidel mihnúť sa bielo žiariace vlasy, aké nosia druidi.
Možno to nie sú duchovia. Toto poznanie ma však nepotešilo. Kto môže vedieť, či sa druidi rozhodnú uznať ma za hodného patriť medzi nich?
Pery som mal beztak úplne vysušené, hrdlo ma škrabalo, a tak som zmĺkol. Prízraky ma úplne obkolesili, ostali však úplne ostali však zarazené mojou mĺkvotou. Ale na ako dlho?
Zavrel som oči a vyčaril za spustenými viečkami prekrásny obraz. Videl som svoju mladšiu sestru, ktorú som mal veľmi rád. Jej nevinná tvár nadomnou bdela celý zvyšok noci. Prízraky sa s kvílením stratili.
Ráno ma druidi odvalili ako balvan. Spočiatku si mysleli, že som od hrôzy umrel, ale ja som ešte žil a pýtal som sa na tretiu skúšku. Prežil ju ozaj máloktorý uchádzač. Skúška spočívala v tom, že som mal vypiť čašu jedu, umrieť a zísť do podzemia, kde vládne Boh života a Smrti. Ak bude Boh chcieť, dá mi dôkaz, ktorý donesiem druidom na znak toho, že ma Boh prijal medzi svojich služobníkov.
Čašu som prijal bez váhania. Vypil som jej obsah do poslednej kvapky, rozhodnutý buď zomrieť, alebo si navždy zabezpečiť nesmrteľnosť. Jed ma zmáhal hneď. Spočiatku sa mi začal rozmazávať svet pred očami, potom mi tŕpli ústa, jazyk, končatiny I celé telo. Žil som, ale telo som mal bezvládne ako ochrnuté. Na ten desivý pocit nikdy nezabudnem. Chcel som kričať o pomoc, ale nevládal som vydať ani hlásku, nemohol pohnúť ani jediným svalom! To najhoršie ale bolo, že mi vypovedúvalo srdce. Bilo čoraz pomalšie a nepravidelnejšie. Bezmocnosť zadržať osudné zastavenie ma privádzalo do šialenstva.
Smrť prišla zabalená od hlavy po päty v čiernom plášti. Do tváre som jej nevidel, lebo ju kryla kapucňa. Porazený som ju bez slova nasledoval. Viedla ma do hlbokého podzemia, k Bohu, ktorý vládne Životu i Smrti Boh bol prekrásny, tak žiarivý až mi slepil zrak. Ak to nebol sen, ako by mohla moja fantázia vložiť do úst Boha takúto otázku : “Povedz mi, je dôležitejšia krása ducha, alebo tela?”
Tá otázka zvádzala k rýchlej a jednoznačnej odpovedi. Ja som však chvíľu premýšľal, kým som riekol : “Telo nie je len obalom duše, oči sú ako okná a tvár je zrkadlom duše. Cez poznanie tela, môžeme uvidieť a spoznať i časť duše. Ako oddeliť to, čo je spojené?”
Boh sa mojej odpovedi potešil. “Choď, vráť sa na pozemský svet a buď mojim kňazom. Stačí, aby ťa druidi uvideli a budú veriť posolstvu, ktoré odo mňa prinášaš. Telo mi ožilo. Uvedomil som si pravdu a naplnilo ma silné, hrejivé teplo a nedozerné more pokoja. V mojom pohľade bolo čosi, čo druidom vzalo z pier akúkoľvek otázku. Pozývali ma na slávnosť, kde ma počas veľkých ceremónií prijmú medzi seba.
Mal som radosť? Bol som hrdý? Ani neviem, nezostalo vo mne nič vyššie ako to, že som splnil moje poslanie, vzdialil sa od obyčajných ľudí a priblížil sa k Bohom.

(zh)