Skryté pôvaby východnej Európy

I.

Východná Európa je zaujímavým a skvelým miestom, ktorému síce rozumieme, no len zriedka ho oceňujeme. Celkom určite jestvuje východoeurópsky duch, obsiahnutý v každodennej realite, v dejinách, v umení i architektúre. Jedným z jeho prejavov je heterogénnosť: rozdiel medzi regiónmi, medzi vidiekom a mestom, medzi sociálnymi vrstvami, medzi mentalitou rôznych skupín obyvateľstva, ktoré možno deliť podľa najrôznejších kritérií. Táto heterogenita sa týka času – kým na Západe sa skloňuje koniec dejín, vyrovnávajú sa rozdiely a celé štáty sú ponorené do jedinej konštantnej prítomnosti, veci, miesta i ľudia na Východe majú silu niesť so sebou svoj vlastný čas, takže súčasnosť nepozostáva z prítomnosti, ale z najrôznejších reliktov minulosti, presakujúcich až do dneška. Kým fasády na Západe nesú jednotný náter a jednotný vzhľad, v našich mestách susedia vynovené banky so socialistickými budovami, ale i s ruinami bez okien – a v týchto budovách, ale aj v celých uliciach, štvrtiach a mestách tkvie sila, s akou svoj čas ako jemnú, no citeľnú auru prenášajú do súčasnosti. Nie je náhoda, že najhomogénnejšie sú americké mestá, v ktorých holej prítomnosti nenájdeme ani stopy po dobách, z ktorých k nám čnejú skvosty a ruiny napr. gotiky. Stačí prejsť Horehroním, aby človek pochopil, že títo ľudia sa nezmenili, a že na obzore sa ani nečrtá sila, ktorá by prinútila Rómov z Telgártu alebo starých ľudí z Vaľkovne akokoľvek sa zmeniť v priebehu najbližšej dekády. Banská Štiavnica je unikátna svojou architektúrou, ale aj exotickými vývesnými štítmi obchodov, ktoré už často nejestvujú, ako aj nenapodobiteľnými rumoviskami a kombináciou viacetážových časových rovín, o ktorých svedčí renesančná budova so socialistickými zásahmi a Mečiarovými plagátmi, ktoré azda neprežili nikde inde. Ale auru svojej doby so sebou poctivo nesú i osobnosti a veľmi často politici – okrem komunistov telom i dušou nájdeme aj doposiaľ živé reminiscencie na ľudáctvo a klérofašizmus, a duch komunizmu pretrváva doposiaľ aj v mnohých úradoch a inštitúciách, obchodoch i reštauráciách. Na Západe zavládla uniformita, rovnosť a rovnakosť – životná úroveň, vzdelanie ani značka auta sa už u vidiečanov a mestských ľudí nelíšia, hlavné a vedľajšie cesty sa nelíšia kvalitou ani množstvom záplat a výmoľov a dalo by sa pokračovať. Čo je podstatné, zo Západu sa vytrácajú príbehy a s nimi miznú i hodnoty a dejiny. Naopak, Východ je príbehov a cností plný. Ťažko predpokladať, že skromnosť sa udrží v blahobytnej spoločnosti; konzum spôsobuje skracovanie vzdialeností k veciam, slová dosiahnuť, zaslúžiť si či dokonca odriecť si vymierajú – človek má všetko a okamžite. Toto je len prehĺbenie pokroku, ktorý cestu výroby skrátil výmenou tovarov a vidiecke zhotovovanie, pestovanie a dlhé zháňanie vecí nahradil mestom, kde sú vzdialenosti medzi tovarmi minimalizované a v podstate len symbolické, bez časového i priestorového rozmeru. Kapitalizmus je v podstate odstránením zháňania a nedostupnosti v socializme. To ochudobňuje o príbehy, o cesty, o dosahovanie. Z cestovania sa stáva nuda a prekonáva sa buď ďalším navŕšením komfortu, alebo vyhľadávaním nových, netradičných destinácií a v podstate masochistického, no exkluzívneho vzdávania sa komfortu počas dovolenky. Za následok to má stratu aj poslednej intimity a autentickosti akéhokoľvek kúta sveta, ktorý je zaplavovaný západoeurópskymi a americkými turistami, a stratou aj poslednej citlivosti a vnímavosti otupených turistov, ktorí napokon nenájdu už nič, o čom by ešte mohli snívať a čo by si mohli dovoliť v sviatočnej atmosfére ťažko dosiahnutého víťazstva. To, že svet je objavený, prístupný a vlastne sprostredkovaný skôr, než sa vydáme na cestu, odrádza od cestovania; na Mount Everest sa dnes lieta vrtuľníkom. Zo slovníka mizne slovo problém, alebo, čo je to isté, používa sa v neprimeranom kontexte. V metafyzike tiež ako prvé zmizli slová Diabol a Zlo, čo nutne spúšťa eróziu, ktorú nikdy nezastavíme. Postmoderna narušila polaritu morálky, s ktorou nezadržateľne zmizne všetko pozitívne, hoci likvidácia sa mala týkať negatív. Rovnosť je ideou chudobných, vďaka ktorej zmizne aristokratická elita- komunizmus nádherne a komplexne zrušil ľudské práva, tovar v regáloch, slobodu i vzdelanosť. Nech teda likvidujeme akékoľvek negatívum z prirodzenej bipolarity sveta, zlikvidujeme pozitívum a uzatvárame sa do šedosti priemeru (práve komunizmus dosiahol najšedivejší priemer). Prichádzame na to, že ignoranciou sme peklo nezrušili, a začíname ho rozoznávať v sivej šedosti a v jeho nevedomí. Tento paradox sa týka všetkých základných, od nás nezávislých princípov – popretie morálky je, napríklad, zjavnou amorálnosťou. Vždy keď uveríme, že sme prestali spadať pod istú zákonitosť, tragicky napĺňame jej nezvratnosť (je zaujímavé, že opakujeme ten istý príbeh od Adamovho pádu). Akoby sme uverili, že možno stratiť svoj tieň. Oproti Západu je Východ ešte silno polarizovaný; na to, že by sa z neho stratilo Zlo, nemožno ani pomyslieť. Dovolenky nás ešte nenudia. Mať prácu sa cení. Miestni spisovatelia si pochvaľujú dostatok absurdity i paradoxov a – medzi nami – netrpia ani stratou súkromia v dôsledku masovej popularity.

II. VECI V EPOCHE KOLONIZÁCIE

Veci. Pre možnosť intímneho vzťahu k veciam musí v nich samých byť príchuť sveta, vec musí koreniť v hĺbke: tak ako každé umelecké dielo korení vo vyššom svete, sprostredkovaným poznaním, zjavením i imagináciou umelca (tajomný svet odkiaľ surrealisti prinášali predmety a kam chodievali v snoch). Ikony sú uctievané aj preto, že pri ceste z vyššieho sveta k nám obišli ego umelca a sú o to čistejším a bezprostrednejším zjavením. Takto každá vec má svoju hodnotu, tajomstvo, rozmer tým, že pochádza z prírody, z harmónie, z rozprávkovej diaľky či z minulosti dejinnej alebo blízko osobnej, ak sme predmet zdedili a poznávame v ňom život svojich predkov. Čajové súpravy japonských majstrov sa v nebezpečenstve zachraňovali skôr než ženy a deti a nedali sa kúpiť, ale len zdediť alebo dostať darom. Kľúče a zámky sú symbolom vecí, lebo každá vec v sebe nesie možnosť vstúpiť či nazrieť do sveta, z ktorého pochádza – to je jej aura; je jedinečná a nenahraditeľná, má svoje tajomstvo a svoje presné miesto, svoj presný význam a svoju úlohu (svoju zámku a miesto, ktoré odomyká). Veci sú reliktom sveta a ľudí, lebo veci sú prienikom ľudského a prírodného, alebo priamo božského. No sú aj veci, ktoré nesú v sebe len pečať techniky, ktoré sú len ľudské, zmnožené, produkované: tisícky vecí vyrábaných sériovo, ktoré vychádzajú len od človeka a nekorenia v žiadnej hĺbke: ani v prírode nie, lebo aj ich materiál, tak ako účel a idea, pochádza zo syntetiky ľudského laboratória. Sú to – ako dnes už aj rastliny, zvieratá i ľudia – klony, ich tvorcom je človek obchádzajúci Tvorcu; veci bez dejín, bez identity, bez jedinečnosti, ktorých hodnotu nahrádza cena. Veci bez príbehov, získané cestou do obchodu, veci bez tvorcu, veci bez duše. Lebo tie pravé veci nútia človeka vykročiť a vedú ho k bytiu vo svete a táto cesta je ich a jeho príbehom – no umelé veci spočívajú už len vo sfére ľudského, nimi sa človek potvrdzuje a upevňuje si svoju pozíciu v hraniciach ľudského, oddeleného od sveta. Na druhej strane je opačný fetiš múzeí: veci premieňané na exponáty, vytrhnuté zo svojho života. Všimnime si premenu nášho vzťahu k prírode, v ktorom rovnako rozoznáme fetiš obchodu i fetiš múzea. Kopec nám sprostredkuje lanovka – bez výstupu, bez vlastnej cesty, bez námahy. A značkované chodníky, sprievodcovia, ochranári z neho urobia exponát, niečo pod sklom, čoho sa nesmieme dotýkať, čo má vytýčenú trasu, smer i čas a nezriedka i cenu. Aj príroda sa tak pre nás môže stať buď ľahko dostupným tovarom alebo múzejným exponátom. Premena sveta na obchod múzeá postihla pred prírodou mestá – budovy a celé ulice sa balzamujú, ukazujú a premieňajú na turistickú expozíciu sa sprievodcom a výkladom, ktorý už obsahuje výklad ich hodnoty – turizmus premieňa podstatu mesta, čo je smutný prípad Prahy. Rozbitá Banská Štiavnica je ešte stále autentická, slobodná, otvorená pocitom, pohľadom a pohybu – možno sa dotýkať, snívať aj vojsť do starých domov, v zlom stave, ktorý im nik nepraje, no paradoxne neskrotených a nepremenených na niečo umelé, vytrhnuté zo svojho sveta do sveta turizmu, obchodu a múzea (podobne ako vytrhávame veci do sveta užitočnosti). Človek svoju sociálnu utópiu prenáša i na svet narúšaním prirodzenej hierarchie. (Pripomeňme si len stručne, lebo to je iná téma, že fungujúca utópia templárov sa zakladala práve na duchovnej, sociálnej a mocenskej hierarchii a odmietanie rovnosti – pre svet neprirodzenej – jej umožnilo fungovať a prežiť.) Umenie, príroda, mestá, pocity a zážitky nie sú a nikdy nebudú prístupné všetkým – hoci ich masy kolonizujú, nikdy sa ich nezmocnia, pretože v procese kolonizácie sa veci zmenia a masa tak dosiahne len na ich zmenenú podobu. Kolónia je opakom prirodzeného a pôvodného: je opakom domova a jej obyvatelia sú opakom domorodcov. Kolonizáciou sveta prestávame byť jeho obyvateľmi – premieňame ho, no tým sa vzďaľujeme jeho pravej podobe. Nikdy nič nebude dostupné všetkým – potom to už nie je umenie, ale gýč, nie e to už ani vzdelanie, ani múdrosť, ani tajomstvo, ani pravda. Dnešok je tak typický tým, že o veciach už nesnívajú jednotlivci, ale masy: a ich sen prevára svet.

III. NOVÁ MYTOLÓGIA

Ak budeme pozorní, vytušíme novú mytológiu, nové postavy a prostredia, novú bezútešnosť našej rýchlo starnúcej prítomnosti. V reliktoch administratívnych komplexov, nemocníc a škôl vytušíme budovy, ktoré nemyslia na ľudí, v ktorých bez prestania trvá ich neprítomnosť. V ich vykachličkovaných chodbách a v čakárňach s neónovým svetlom prázdnych stratených nocí sa naša prítomnosť podriaďuje trvaniu tejto neprítomnosti. Možno si v nich predstaviť rozprávky o miestnostiach bez dverí a bez okien, o ľuďoch žijúcich v kúpeľniach, o prázdnom opakovaní prázdnych chvíľ, o sestrách a upratovačkách a chladných ozvenách ich krokov. Tieto budovy socialistického realizmu (a trvajúcej socialistickej reality) najpresnejšie a s najchladnejšou presnosťou predstavujú prostredie, kde nikto a nič nemyslí na ľudí, na konkrétnych ľudí (lebo všetci ľudia sú konkrétni), nanajvýš na ich fyzickú a funkčnú uniformitu. Podobne ako pracovné pozície nevyžadujú a nie sú utvárané pre konkrétneho človeka, ale ktoré si človeka vytvárajú pre svoju potrebu a na svoj obraz, orežúc jeho dušu a vložiac ho do svojej dutiny. Ľudia tu skutočne miznú, pretvárajú sa. Podobne ako mestá popierajúce konkrétneho človeka, očakávajúce zákazníka, chodca; mestá sú schémou, pozostávajú z princípov obmedzení – pravidlá dopravy, otváracie hodiny, ceny. Mestá stavané pre nekonkrétneho, všeobecného človeka: autobusy, prechody, chodníky; pre človeka, ktorého symbolom je postavička semaforu. Pre človeka v meste vyplýva jediné: to, čo stretáva mňa, je pripravené pre každého a teda zažívam len to, čo zažívajú ostatní. Symbolom tohto mesta je dopravný poriadok alebo jedálny lístok. To, čo tu ešte žije a prúdi sú knihy a hudba. Premena kníh na časopisy, filmov na televíziu a hudby na rádiá je najzásadnejšia v tom, že vytvára masu, ľudí premenených na konzumentov, uniformných a v podstate nerozlíšiteľných medzi sebou. Verejná mienka, móda – to všetko ľudí kategorizuje, myslenie ohraničí množinou, stĺpcom v grafe. Reklama nikdy nehovorí k nám, sme v nej každým, sme všetkými. Obklopuje nás svet, v ktorom sa nespoznávame, ktorého hrubé rysy nemajú jemnosť a precíznosť ľudskej individuality. Nie je to jediný svet, ale presahuje už takmer do všetkého, aj do umenia; väčšina konceptuálneho umenia neobchádza len jedinečnosť formy diela, ale aj jeho konzumenta – na rozdiel od ikon, ktoré tiež bojovali proti individualite, však nie je podopreté žiadnou spiritualitou. Svet, ktorý stvoríme, nás nikdy nepresiahne: ak sa v ňom rozhodneme žiť, bude nás nutne stiesňovať a nikdy sa v ňom nenájdeme celí. Lebo celí sme len v tom, čo nás presahuje; sme úplní len vďaka tomu, čo nám chýba.

IV.

Jedným z kritérií prosperujúcej spoločnosti je pre nás čo najvyššia zamestnanosť. Teda stav, v ktorom čo najviac ľudí – najlepšie všetci – pracujú 8 hodín denne a vyprodukujú čo najväčšiu hodnotu. Na mieste je pochybnosť, čo s takou produkciou – kde sa vlastne odvádza, kde sa stráca a míňa, kto a kedy spotrebúva to neuveriteľné kvantum práce? Je naozaj znakom prosperity to, že všetci sú zamestnaní a teda že čo najviac ľudí sa zúčastňuje na uspokojovaní potrieb spoločnosti? Východná Európa je svetom, kde šikovnosť, efektivita a neposlednom rade i skromnosť spôsobili, že pracovať musia len niektorí. Nezamestnanosť je dôkazom, že na tvorbu hodnôt – tovarov a služieb – stačí menej ľudí a že s rastúcim pokrokom sa počet nezamestnaných bude zvyšovať. Napokon, takto budú mať ľudia viac času na hodnotnejšiu činnosť i samotnú spotrebu. Veď poslaním ľudstva nemôže byť produkcia a konzum – v súlade s Nietzscheho veľkou otázkou: čo je úlohou a poslaním ľudstva ako celku – my presúvame túto veľkú tému z podvedomia do uvoľneného, oslobodeného vedomia človeka, zbaveného smiešneho pechorenia. Vždy sme nechápavo hľadeli na robotníkov, ktorí ničili stroje, pretože sa nimi nechceli dať nahradiť pri otupujúcej, únavnej práci. Avšak otázka, kde sa vlastne míňa to kvantum ľudskej práce, zostáva. Je zrejmé, že čím viac sa vyrobí, tým viac ľudí prerozdeľuje – hodnoty nespotrebúva ani tak konzument, ako prerozdeľovač, aby sa rovnováha udržala. Preto musí byť počet prerozdeľovačov jednak vysoký, a za druhé musia mať vyššie platy než producenti. Musia absorbovať isté množstvo vyprodukovanej hodnoty ešte než príde na trh: sú filtrom pre zachovanie rovnováhy, hoci v podstate cudzopasným. Okrem toho je potrebné zvýšiť spotrebu – znížiť životnosť výrobkov, zhoršiť ich technický stav, vytvoriť luxusné tovary pre odčerpanie nadmerných zásob peňazí. Zákony rovnováhy sú neúprosné: to, čo naivne vnímame ako zhoršovanie situácie, vyplynulo z jej zlepšenia. To je predsa i princípom inflácie. Zákony produkcie vyprodukujú zákony spotreby. Veď kedy by mali ľudia čas míňať to všetko, čo produkujú osem hodín denne? Logicky musia produkovať tovar, ktorý sa netýka našich ozajstných potrieb. Predstavte si, že by ste 8 hodín denne pracovali v záhrade – nedokázali by ste spotrebovať dopestované kvantum potravín. Preto napríklad taký rozvoj športu, ktorý odčerpáva peniaze bez uspokojovania potrieb, preto toľko zábavy a šoubiznisu ako nikdy predtým. To platí aj o výskume kozmu. Reklama je tiež spôsob ako odčerpať prebytočné peniaze mimo nákupu a predaja. Všetky tieto oblasti zaznamenávajú ešte svoj rast. Aspoň v západnom svete. My, vo Východnej Európe, riešime problém nezamestnanosťou, v ktorej si doprajeme dostatok času na závažné problémy. Nemusíme sa sýtiť športom, reklamou a popmusic. A, pochopiteľne, nemusíme financovať umelcov a umenie, ktoré spotrebúva energiu a čas bez skutočného výkonu rovnako ako šport.

VI.

Veľké dejiny sveta i osobné dejiny jednotlivca generujú svoj pohyb z prekonávania problémov. Dnešná situácia západného sveta naznačuje, že isté problémy vyhasínajú, respektíve, že isté problémy – tie, ktoré sú v najväčšej pozornosti bežných ľudí a štátov – úplne zmiznú (lebo metafyzické problémy, ktoré tu budú večne, nás nezaujímajú). Prvým problémom je ekonomika. Už bežná návšteva západných krajín odhalí fakt, že ich obyvatelia nepoznajú chudobu a životný štandard VŠETKÝCH je vysoko nad hranicou existenčných problémov. Značí to okrem iného napríklad to, že obrovská časť rozprávok a príbehov stratí platnosť, lebo je založená na prekonávaní chudoby: napríklad ako trojgrošové jeden groš otcovi, jeden sebe a jeden synovi bude znieť budúcim deťom nezmyselne. Zápletky a poučenia, živiace celé storočia literatúru zmiznú, pretože ich téma – prekonávanie materiálnych či sociálnych bariér – zanikne. Človek potrebuje materiálnu hierarchiu a letmý pohľad do západných obchodov odhalí fakt, že všetko nemôže byť rovnako dostupné. Jestvuje zákon luxusných tovarov, vygenerovaný naším tradičným správaním: potrebujeme drahé tovary, niečo drahšie než je iné: niekto musí mať drahé oblečenie, iný mobil, ale fakt zostáva: naše zákaznícke návyky, potreba statusu, snobstvo atď. vždy vytvoria tovary s vysokou cenou. Aj západný človek, ktorý hravo pokryje svoje potreby, potrebuje niečo, čo si nedovolí hocikedy a hocikto. Človek teda potrebuje „problém“, aj keď už zjavne náhradný: mýtus v ňom žije naďalej a zariadi sa aj v novom svete. Rovnaké poučenie nájdeme v druhej podstatnej oblasti problémov. Ak peniaze značia materiálno, potom to isté nájdeme v oblasti duchovných, ideových problémov. Človek potrebuje nespravodlivosť, voči ktorej bojuje; potrebuje sa zasadiť za pravdu a dobrú vec, ktorá ho presahuje, ale s tým dodatkom, že za ňu potrebuje bojovať. Ak budeme k západnému svetu spravodliví, priznáme mu, že dospel k horizontu odstránenia malých problémov. Slovenská história nás poučí o boji proti nespravodlivosti a útlaku či už v mene všeobecných slobôd, alebo v mene národa: boj štúrovcov, partizánov 2. sv. vojny alebo protikomunistického disentu tvorí to najpodstatnejšie z histórie, ale i z ľudských osudov, ktorým sa dostalo zmyslu. Svetové dejiny potvrdzujú podobnú skúsenosť. Intelektuáli zvlášť zostali v kŕči: v dobe, ktorá si skutočne s mnohými problémami poradila, kritizujú buď extrémne zveličené maličkosti alebo sa z princípu pridávajú na stranu, ktorá je proti establišmentu, teda na stranu komunizmu. A tak si človek môže prečítať článok rakúskeho intelektuála, ktorý píše na základe policajnej (dopravnej) kontroly na diaľnici o policajnom režime, alebo amerického intelektuála, ktorý v Orwelovi rozoznáva povahu dnešných USA. Devalvácia cieľov je zrejmá: ekologickí aktivisti sú ľudia, ktorí by radi bojovali za ľudské alebo národné práva a slobody, ale narodili sa neskoro. Feministky či bojovníci za práva homosexuálov sú mimo proste preto, že sa oneskorili: ich boj už prebehol, energia a potreba boja zostali. Ľudia pátrajú po zvyškoch nespravodlivosti, lebo ju potrebujú, z veľmi pochopiteľných a dokonca sympatických dôvodov. A tento vzorec ich núti hľadať vinníkov na strane vládcov, lebo dobro je podľa nich opozíciou, dobro je vždy Dávidom – preto je vina na americkej strane, tak ako na strane Izraela v izraelsko-palestínskom konflikte. Väčšina bojovníkov za pravdu nutne vníma tento boj proti oficiálnemu, väčšinovému názoru – tak sa chápe poslanie intelektuála a umelca. Tí naši, východní, sú protikomunistickí preto, lebo zažili komunizmus ako vládnucu ideológiu, kým západní sú ľavicoví z rovnakej determinovanosti. Estetizácia myslenia značí, že ako umelec má vždy hľadať nové a zriedkavé, tak má intelektuál hľadať niečo nové a menšinové, lebo pravda nemôže byť z princípu povedaná väčšinou, po starom alebo dokonca americkým prezidentom. Slovenský príbeh bol o boji s komunizmom a mečiarizmom, tak ako predtým s fašizmom a maďarským útlakom. (Možno pre tento pocit sme sa oddelili od českej dominancie v spoločnom štáte.) Dnes však začína znieť ideová prázdnota. Problémy západnej časti sveta stratili svoju silu: ale tak ako každá nová generácia opakuje revoltu voči generácii dospelých, takisto sa človek definuje bojom proti nespravodlivosti. Vžitý mýtus pretrváva. Mýtus starého človeka v novom svete. Nová generácia má v sebe zárodky nového človeka: hoci jej to múdri vyčítajú, je to vlastne obraz nového sveta v nej. Nová generácia totiž nenahrádza staré pravidlá novými, ale neprítomnosťou pravidiel. A rovnako tak rozpúšťa ideológiu. Lebo nová doba azda nepotrebuje nové ideológie, ale niečo radikálne nové: ich neprítomnosť.

VII. EPILÓG

Myslím si, že nedostatok spôsobuje veľmi cenné efekty a v istom zmysle je omnoho užitočnejší než hojnosť a dostatok. Keď si spomínam na naše detstvo, isté predmety západného sveta mali pre nás obrovský význam a veľkú cenu: opatrovali sme ich obaly, vychutnávali sme ich a boli to veci vynímajúce sa nad každodennosťou. Tieto zvláštne veci sme si v istom zmysle nedokázali podmaniť, neboli sme ich zvrchovanými pánmi – ich používanie a konzumáciu možno prirovnať k tomu ako konzumujeme hudbu alebo literatúru: s rešpektom, úctou a ochotou prijímať (bez patetickosti možno povedať, že správne vnímanie umenia má niečo práve z týchto vlastností – čím sa odlišuje od holej konzumácie). Myslím si, že bez tohto odstupu sú deti stratené v záplave obalov, vecí kníh a filmov. Ak sa cítia ako tí, pre ktorých je to všetko určené, ak cítia, že všetky veci sú im – práve im – podriadené, potom o veľa prichádzajú. Čo je potom cenné a vzácne, o čom sa potom sníva, z čoho sa teší a čo je sviatočné, čo je potom detstvom? Je to ako predstaviť si človeka bez bolesti, smútku, utrpenia, bez komplexov a strachov – prázdneho, úbohého človeka, ktorého spomienky a vzťahy sú bez farby a chute. Je to patetické, ale pravdivé – my sme netušili, že Coca-cola je najvšednejším, najlacnejším nápojom každodennosti, určeným každému vždy a všade. Tento paradox Coca-coly je tým, čo odhaľuje význam slova profánny a pôvod slova vulgárny (čiže všeobecne rozšírený). A odhaľuje, že najväčšou demistifikáciou predmetu je jeho vlastnenie opak túžby). Chcem tým povedať, že uznávam nedostatok a že ho prajem iným? Bolo by to cynické. Lenže je poctivé voliť a povedať svoje sic et non, svoje áno a nie svetu – a teda voliť medzi Východom a Západom, medzi nedostatkom a blahobytom na jednej strane a hodnotami a ich absenciou na druhej. Ale kým povieme svoje áno a nie Východu a Západu (spomeňme si na grécku báj o fatálnosti prisúdeného jablka istým mladíkom jednej z troch bohýň), usmejme sa zmierlivo nad nadšeným Dostojevským, ktorý svojim priateľom zvykol želať: „ach, keby tak aj vás poslali na Sibír!“ (nič lepšie ho vraj v živote nemohlo stihnúť). Lebo problém Východu a Západu je problémom kritiky; problémom toho, z akej pozície je vedená (ale o tom inde): je to práve prípad Dostojevského. Ale vráťme sa k ekonomike (a vráťme jej jej skutočný význam, ktorý jej upierame redukciou na púhy „materializmus“) a vráťme sa k irónii. Keď som raz prichádzal na železničnú stanicu jedného ukážkovo západného mesta, ohromilo ma množstvo čakajúcich taxíkov; stáli v dlhom rade a v zúfalo nudnom čakaní na pasažierov. A prišiel som na to, že práve toto je naším kritériom pre hodnotenie civilizovanosti a vyspelosti: dostupnosť a kvalita služieb. No na celý problém sa možno pozrieť i inak: tí taxikári sa špeciálne nudili a vymieňali svoje nepohodlie a čakanie za nepohodlie a čakanie svojich zákazníkov. Zákazníci sú spokojní a spokojní sú i taxikári, ale z iného uhlu pohľadu obaja tratia: taxikári sa nudia celé hodiny, dni a roky, a zákazníci draho platia peniazmi. Nie je to aj tak, že západná vyspelosť je touto nedôstojnou a nevýhodnou výmenou, že všetky služby a z nich vyplývajúce pohodlie sú nosením bremena kohosi iného a drahou platbou za ne? Východoeurópsky človek nevyžaduje toľko služieb, nevyžaduje, aby za neho toľko vecí robili iní a stravuje sa v lacných bufetoch a reštauráciách; „staničný bufet“ je synonymom špiny, symbolom toho najnutnejšieho za najmenej peňazí a rozdiel medzi stanicami Východu a Západu je absolútny a priepastný. V horských chatách a hoteloch vyžadujeme minimum a sme prekvapení, aké služby a na akej úrovni vyžadujú západní turisti: sme lacní no ponúkame nutné minimum. My máme nezamestnanosť, na západe zamestnajú každého. A z druhej strany: bohatstvo Západu, to je kolobeh peňazí; peniaze v obehu značia rozvoj ekonomiky. Ak chceš byť bohatý, míňaj – my na Východe šetríme a preto sme chudobní. Kto šetrí, je nutne chudobný; kto míňa, bohatne. My z Východu zarábame v Západných krajinách a peniaze nosíme domov. Západný človek pracuje ako čašník v drahej reštaurácii a zarobené peniaze ide minúť do inej drahej reštaurácie v prospech jej čašníkov – tí ich minú v drahých obchodoch a peniaze doputujú späť k prvému čašníkovi cez kaderníkov a taxikárov. Vo filme Biela od Kiesłowského, ktorý považujem za esenciu Východu, je jedna z krásnych, presných charakteristík Východu“ hlavný hrdina kupuje dom od poľského roľníka a núka mu peniaze s tým, že si za ne môže kúpiť veľa skvelých vecí. Starec je nespokojný; načo sú mu všetky tie veci? Načo mu treba televízor, keď dávajú len hlúposti? Potom sa mu tvár šťastne rozžiari: peniaze možno zakopať! Muži si podajú ruky a dom je predaný. Volíte Východ alebo Západ? Stávame sa Západom – trochu pomaly, ale isto. (Všimnite si autá: tie naše mali jedinú funkciu, prepravnú, a dizajn nám bol ukradnutý; dnes už naše autá majú celkom iné než praktické parametre: sú v prvom rade dizajnom, módou, statusom. Tak ako telefóny, tak ako postupne všetky tovary.) Lebo rozdiel medzi Východom a Západom je aj ten, že pre Západ hovorí reklama – alebo, ak chcete, nazvime túto reklamu aj silami, ktorých výslednicou je jednoznačný vektor smerujúci na západ – hudba, ktorou sme obklopení, televízia, tovar, ekonomické vzťahy, štandardy korektnej politiky ako je slušnosť, transparentnosť a nenacionalizmus, filmy a obliekanie, to všetko je každodennou reklamou na Západ. Kým v povahe Východu je práve nereklamnosť – to je práve jeho esencia, neprítomnosť síl, ktoré by preň hovorili. Ak predsa, tak sú to tiché a nenápadné hlasy (katolíckeho) konzervativizmu, Kiesłowského alebo Šulíkových filmov, kvalitnej literatúry, ľudových tradícií presídlených do folklóru. Volím ja Východ alebo Západ? Povedal by som, že Východ. Ale moja odpoveď bude znieť: Východ a Západ spolu, každý na svojej svetovej strane, s obojstranne otvorenými hranicami.

VIII. JEDNA OTÁZKA

Pre národy jestvuje smer rovnako, ako jestvujú ciele v ľudskom živote. Zmyslom každej spoločnosti je smerovanie k istému cieľu, k napĺňaniu poslania – je to vízia, ktorú národy nasledujú, a pre jej dosiahnutie podnikajú celý rad krokov v ekonomike, politike, práve či diplomacii. Európska Únia predstavovala cieľ, ktorý pre postkomunistický Východný blok znamenal hlavnú prioritu. Na tomto príklade možno vidieť, aké náročné je smerovanie spoločnosti: lebo EÚ znamenala už jasne zadefinovaný cieľ, súbor kritérií a parametrov pre všetky oblasti spoločnosti:: štáty Východnej Európy nemuseli nič iné, než prejsť postupnosťou jasne zadefinovaných krokov. Všetci si pamätáme, aké nám aj toto jednoznačne narysované napredovanie robilo problémy. Európska Únia bola legitímnym cieľom, pretože stelesňovala demokratický štandard Západu. Od ľudí z nečlenských štátov možno často počuť jednu otázku: čo nám prinesie, hmatateľne, vstup do EÚ? Slovensko získalo vstupom transformáciu ekonomiky, práva, justície, štátnej správy – ak kdekoľvek na svete vylepšíte právo, zdemokratizujete politický život, posilníte fungovanie justície a sprehľadníte ekonomické vzťahy, zlepšíte a ozdravíte život spoločnosti. Blahobyt bez toho nedosiahnete – arabské krajiny oplývajúce ropou, ale nie zdravým systémom, sú – a budú ešte viac – toho dôkazom. Vstup Slovenska do EÚ a NATO je výborným príkladom po všetkých stránkach. Ak si vezmeme Mečiarove brzdenie vstupu, je jasné, prečo k nemu došlo: demokratický štandard Západu bol totiž opakom mečiarizmu a tento režim nemohol vstúpiť do priestoru, ktorý ho popiera a likviduje, ktorý je z princípu silnou občianskou spoločnosťou, neautoritatívnym a kultúrnym celkom, zloženým zo sebavedomých jednotlivcov – to všetko je zánik Mečiarovej politiky, ktorá nemohla inak, než vytvárať obštrukcie pre vstup do tohto priestoru. Je pochopiteľné, že od Slovenska nemôže nik čakať iné než formálne naplnenie demokratických princípov: slovenská spoločnosť, žiaľ, nie je natoľko vyspelá, aby 50-ročný vývoj západných spoločností absolvovala za pätnásť rokov. Ekonomika je toho najhmatateľnejším dôkazom: dosiahli sme principiálne fungovanie trhu, nie blahobyt, a nikto nemohol čakať nič iné – ak chceme žiť ako v Nemecku, znamená to urobiť za pätnásť rokov to, čo Nemecko spravilo za päťdesiat. Inými slovami, byť trikrát šikovnejší. EÚ je, pochopiteľne, pochybnou spoločnosťou so sklonmi k socializmu a byrokracii, ale pre Východnú Európu to bol legitímny cieľ. Zásadné je totiž to, že EÚ predstavovala zadefinované metódy a ciele, ktoré by spoločnosti Východnej Európy museli nájsť a vytvoriť samé. Ich tápanie pri napĺňaní európskych štandardov poukazuje jasne na to, že pre niečo také sú príliš krehké a slabé. Lebo pointou tohto článku je práve konštatovanie, že vytýčenie cieľa, stanovenie vízie je to najťažšie a najzásadnejšie pre akúkoľvek spoločnosť, ako aj jednotlivca. Dosiahnutie predpísaných štandardov a ich vybudovanie vlastnou víziou možno pripodobniť k rozdielu, o koľko je jednoduchšie naučiť sa vedeckú teóriu, popisujúcu napríklad kmitanie, a objaviť túto teóriu vlastnou mysľou. To je presne situácia východoeurópskych národov, ktoré sa po roku 1989 len učili – mali rôzne kvalitných učiteľov a boli medzi nimi rôzne šikovní žiaci. Slovensko kdesi v strede. EÚ je loď, čakajúca v prístave – mali sme doraziť a nalodiť sa. Podarilo sa, ale je zrejmé, že loď nie je legitímnym cieľom: až tu začínajú ťažkosti cieľa, zmyslu a hľadania, v konfrontácii so šírou morskou hladinou. Slovensko je dobrým príkladom aj pre toto: kým predvstupová politika mala pevné ciele a jasné stratégie, totiž dosiahnuť prístav, vyprázdnenosť súčasnej politiky je zrejmá. Zistili sme, že ani my vlastne nevieme – tak ako to nevie nik v Európe – kam viesť loď. 1) Kam smerujú jednotlivé spoločnosti? Zdá sa, že celá Západná Európa ustrnula v bode, kam sme už dorazili aj my z Východu.


 

Pri pohľade na svetovú situáciu sa zdá, že najjasnejšiu víziu majú USA. Táto krajina je lídrom ideových konceptov a malé národy môžu len to, že ju budú nasledovať. USA sú, napriek všetkému, v súčasnosti asi jediným nasledovaniahodným vzorom a jediným, kto udáva a predstavuje zmysluplný cieľ. Tu sa dostávame k Rusku: Rusko je najlepším príkladom krajiny, ktorá beznádejne tápa, ktorá netuší, kam ísť a ktorá z princípu nemôže a nechce ísť tam, kam USA. Rusko je stratená krajina, ktorá nekráča nikam, ktorá nepozná cieľ a preto nemôže robiť nič iné, čo by ju na ceste niekam posúvalo vpred. Rusko nemôže urobiť nič, s výnimkou diplomatického trucovania: nemôže žiadnu zo sfér posunúť dopredu, keď nevie, ktorý smer je vpredu. Ak sa pozrieme na geopolitickú mapu, pomôžu nám ešte dve prirovnania so životom jednotlivého človeka, na ktorých sa dajú demonštrovať povahy spoločenských zriadení. Predstavme si nezamestnaného človeka, najlepšie nezamestnaného človeka s vysokoškolským vzdelaním. To je človek, pre ktorého spoločnosť nenašla úlohu: teda nevie ako, na aké ciele použiť jeho nadanie a ochotu pracovať. Nie je to nič iné ako absencia cieľa; nezamestnanosť je hmatateľnou neschopnosťou viesť spoločnosť k napĺňaniu poslania, je systémovou chybou, lebo je evidentné, že urobiť sa má ešte veľmi veľa. Nezamestnanosť je dobrým merítkom organizácie systému a cieľavedomosti spoločnosti. Druhým príkladom je základná vojenská služba. Poznám veľa ľudí, ktorí po absolvovaní vysokej školy s naivným predpokladom očakávali, že armáda využije ich potenciál a že budú môcť použiť niečo zo svojho nadania. Armáda, akokoľvek je prospešná ako celok, predstavuje autoritatívny režim prideľovania povinností a zamestnávania ľudí, ktoré vedú k plytvaniu času, energie a ľudských životov. Nie je pre komunizmus príznačné to, že celé generácie ľudí nemohli využiť svoje schopnosti, pretože chýbala sloboda na ich realizáciu? Nie sú typickým obrazom spisovatelia, ktorí nemohli vydávať ani písať, intelektuáli, ktorí sa živili manuálne, elita spoločnosti, ktorá strávila roky v kotolniach? Lebo na vojne, tak ako v komunizme, rozhoduje lojálnosť, poslušnosť a vonkajšie, nie vnútorné správanie, ktoré sa nikdy nedostane na povrch. Kto bol elitou a výkonnou silou za komunizmu, kto ňou stále je v Bielorusku? Teda či už si postavíme základnú otázku v politickom, kultúrnom alebo filozofickom zmysle, či už si ju položíme vo svojom živote alebo v dejinnom zmysle národa, je ňou cieľ; je ňou Nietzscheho konštatovanie, že raz, akokoľvek ju ľudstvo obchádza a maskuje, zastane ako celok pred veľkou, spoločnou a nevyhnutnou otázkou. Všetky naše skutky majú zmysel a efektivitu, len ak sú súčasťou zámeru, jasného smeru a teda sa vyhýbajú náhodnosti – zmysel a cieľ sú tým, čo napĺňa skutok nevyhnutnosťou. A len nevyhnutná, teda najpriamejšia cesta má zmysel.

1) Bez štandardov EÚ by sme nemali normálnu justíciu, politiku ani štátnu správu. Úlohou východoeurópskych štátov bolo dosiahnuť normálnosť. Stanete sa normálnymi – čo potom? Je to ako naučiť sa kresliť – osvojujete si techniku kreslenia, ale keď už viete kresliť, vyvstane pred vami skutočná otázka: čo a ako vytvoriť? To isté platí pre techniku vládnutia.

IX. SKRYTÉ ZÁKONY EURÓPY

Spoločenský vývin podlieha rovnakému zákonu ako evolúcia – ako skonštatoval Darwin, v evolúcii nejestvuje krok späť a nadobudnuté vlastnosti si druh ponecháva. To isté nájdeme v tretej vete termodynamickej, ktorá hovorí o nezvratnosti dejov a zavádza entropiu ako mieru neusporiadanosti systému, ktorá z definície môže len rásť. V tomto zmysle je spoločenský vývin entropický. Ľudstvo, ktoré už raz objavilo a začalo používať elektrinu, nebude môcť bez nej jestvovať. Vektor modernosti nás tlačí jediným smerom. To platí i o kultúre a umení. Zásadným je pomyselné delenie kultúr na Východ a Západ. V tomto zmysle aj my, postsocialistické krajiny, stojíme pred nezvratným, fatálnym dejom: jestvuje totiž len jeden smer premeny, z Východu na Západ. Všetko, čo sa premení na Západ, čo sa stane Západom, je už takmer isto premenené natrvalo. Ak má Východ pozitívne vlastnosti, potom je zásadnou úlohou udržať ich. Ak raz zaniknú, už nikdy sa nenastolia. Neverte, že morálka či viera sa dajú obnoviť. Ich erózia je jednosmerná. Všetko, čo podľahlo konzumu, bude už len ďalej konzumne rásť. Neverte, že Západ môže niečo prebrať z Východu. Západ a Východ sú dve spojené nádoby, medzi ktorými prebieha výmena len jedným smerom. Len Západ môže rásť z Východu. Osmotický pomer je daný.

X.

Východ je heterogénna zóna s celou stupnicou ideológií a kultúr, pričom táto stupnica je ekonomická, ideová, etická i estetická. Východ žije v neustálom napätí, pretože v jeho politickom spektre sú demagógovia, totalitaristi, demokrati i liberáli. Rozpätie našej kultúry siaha od podpriemernosti a tuposti gýča až po výnimočné diela. Vždy záleží na tom, na koho natrafíte: v úzkej tmavej uličke, za okienkom na úrade, v uniforme policajta, pri stole v krčme. To dáva životu dobrodružnosť. Dedinská vzorka: dom, v ktorom býva tichá, stará ženička, vedľa hotel mafiánskeho bossa, v ohrade chová tigre, novopostavený dom podnikateľa, lesná správa: slovenská mikroklíma. Mesto B.: ospalé, nehybné mesto, v ktorom sa o nič neusiluje a o nič nesnaží, veľa cigánov, a potom malé ostrovčeky skvelých svetov, aké na západe niet: napríklad čajovňa, poloprázdna, ale lepšia než akákoľvek v Británii. Západ je priemer, opísateľný číslom, štatistickou strednou hodnotou (mravov, ekonomiky, kultúry), ale Východ sa nedá opísať, nanajvýš vymenovať: hodnoty sú rozptýlené v extrémoch, štatistika neplatí.

(jp)