Okakura Kakuzo : Kniha o čaji

ČAJOVÉ ŠKOLY

Čaj je umeleckým dielom a vyžaduje majstrovskú ruku na odhalenie svojich najvyšších kvalít. Máme dobrý a zlý čaj, ako máme dobré a zlé maľby – vo všeobecnosti skôr tie druhé. Nejestvuje návod, ako pripraviť dokonalý čaj, tak ako nejestvujú pravidlá pre tvorbu Tiziana alebo Sessona. Každá príprava lístkov má svoju jedinečnosť, svoj vlastný vzťah s vodou a teplotou, pripomína v sebe predurčenú históriu, má svoj vlastný spôsob na vyrozprávanie príbehu. Pravá krása musí byť stále v nej. Koľko sa pretrpelo pre neschopnosť spoločnosti rozoznať jednoduchý zákon umenia a života; Li Čchi-laj, sungský básnik, trpko podotkol, že sú tri najpoľutovaniahodnejšie veci na svete: rozmaznanie mladých ľudí zlou výchovou, degenerácia skvelých malieb vulgárnym obdivom, a napokon pokazenie skvelého čaju zlou prípravou. Tak ako umenie, má čaj svoje obdobia a školy. Jeho vývin sa dá zhruba rozdeliť do troch hlavných tried: varený čaj, šľahaný čaj a zalievaný čaj. Naša doba patrí do poslednej školy. Tieto tri školy uctievania nápoja poukazujú na ducha doby, v ktorej prevládali. Lebo život je vyjadrovaním, naším nevedomým vyjadrovaním tých najvnútornejších myšlienok. Konfucius povedal, že „človek nič neskryje“. Možno sa tak veľmi vzhliadame v malých veciach preto, lebo si tak málo uvedomujeme tie veľké. Najmenšie udalosti každodennej reality sú práve tak komentárom k ideálom istej rasy ako tá najvzletnejšia filozofia alebo poézia. A preto tak ako rozdiely v obľúbených druhoch vína v rozdielnych obdobiach a národoch v Európe, tak čajové ideály charakterizujú odlišné odtiene Orientálnej kultúry. Čajový koláč, ktorý sa varil, práškový čaj, ktorý sa šľahal a čajové lístky, ktoré sa zalievali, označujú odlišné emocionálne impulzy čínskych dynastií Tang, Sung a Ming. Keby sme si chceli požičať najtradičnejšiu klasifikáciu z umenovednej terminológie, potom by sme ich označili v poradí ako klasická, romantická a naturalistická škola čaju.
Čajovník, pôvodom z južnej Číny, bol od najstarších čias známy v čínskej botanike a medicíne. Bežne sa označoval rôznymi názvami ako Tou, Ce, Čung, Čcha a Ming a bol vysoko cenený pre svoju schopnosť zaháňať únavu, potešiť dušu, posilniť vôľu a upevňovať zrak. Nepodával sa však len ako vnútorný liek, ale často sa aplikoval zvon na zmiernenie reumatických bolestí. Taoisti boli presvedčení, že je významnou zložkou nápoja nesmrteľnosti. Budhisti ho hojne používali, aby predchádzali driemotám počas dlhých hodín meditácií. V priebehu štvrtého a piateho storočia sa stal čaj obľúbeným nápojom obyvateľov údolia Jang c´ťiang. Niekedy v tých dobách sa zaviedol moderný znak pre Čcha, evidentne pozmenený z klasického Tou. Básnici južných dynastií zanechali niekoľko fragmentov svojich vrúcnych chvál „peny na tenkom nefrite“. Neskôr zvykli vládcovia poctiť vzácnymi prípravami lístkov svojich vysokých ministrov za odvedené služby. To bol ešte spôsob pitia čaju nesmierne jednoduchý. Lístky sa zaparili a podrvili v mažiari, spravil sa z nich koláč a ten sa varil spoločne s ryžou, zázvorom, soľou, pomarančovou kôrou, korením, mliekom a niekedy dokonca aj s cibuľou! Tento zvyk pretrval do dnešných dní medzi Tibeťanmi a niektorými mongolskými kmeňmi, ktoré pripravujú z týchto prísad zaujímavý nápoj. Používanie plátkov citrónu Rusmi, ktorí sa naučili kupovať čaj od čínskych karaván, poukazuje na prežitie prastarej metódy. Bol potrebný duch dynastie Tang, aby sa čaj povzniesol z tejto primitívnej fázy a zavŕšila sa jeho idealizácia. V Lu-wuovi z polovice 8. storočia máme svojho prvého apoštola čaju. Narodil sa v dobe, keď budhizmus, taoizmus a konfucionizmus hľadali svoju vzájomnú syntézu. Panteistický symbolizmus tej doby poukazoval na zrkadlenie Všeobecného v Jednotlivom. Lu-wu, ktorý bol básnikom, videl v pití čaju tú istú harmóniu a poriadok, ktorý vládne všetkým veciam. V jeho slávnom diele „Kniha čaju“ sformoval Čajový kódex. Od tých čias bol uctievaný ako ochranný boh čínskych kupcov s čajom.
„Kniha čaju“ pozostáva z troch častí a desiatich kapitol. V prvej kapitole sa Lu-wu zaoberá povahou čajovníka, v druhej zberom jeho lístkov, v tretej triedením lístkov. Podľa neho najvyššia trieda čajových lístkov sa musí „ohýbať ako kožené čižmy tatárskych jazdcov, kučeraviť ako hriva mocného býka, rozvíjať sa ako hmla stúpajúca z údolia, trblietať sa ako jazero s nádychom zafíru a byť vlhká a jemná ako dobrá zem čerstvo skropená dažďom“.
Štvrtá kapitola je venovaná vymenovaniu a opisu dvadsiatich štyroch častí čajovej zostavy, počínajúc trojnožkou na pahrebu a končiac bambusovou skrinkou pre uloženie všetkých spomenutých častí. Tu môžeme zaznamenať Lu-wuovu záľubu v taoistických symboloch. A v tejto súvislosti je tiež zaujímavé všimnúť si vplyv čaju na čínsku keramiku. Čínsky porcelán, ako je dobre známe, má svoj pôvod v pokuse o reprodukovanie jemného odtieňa nefritu, čo viedlo počas dynastie Tang k modrej glazúre na juhu a k bielej glazúre na severe. Lu-wu považoval modrú farbu za ideálnu pre čajovú misku, keďže dodávala nápoju zelené odtiene, kým biela ho sfarbovala do ružových, nevhodných tónov. To preto, lebo pripravoval čajový koláč. Neskôr, keď čajoví majstri prešli k šľahanému práškovému čaju, obľubovali ťažké misky modro-čiernej a tmavomodrej farby. Mingovia so svojím zalievaným čajom si znovu obľúbili biely porcelán.
V piatej kapitole Lu-wu opisuje metódu prípravy čaju. Vylúčil všetky prísady okrem soli. Zaoberá sa tiež veľmi často diskutovanou otázkou výberu vody a stupňa jej varu. Podľa neho je najvhodnejší horský prameň, riečna voda a pramenistá voda nasledujú v poradí vhodnosti. Var pozná tri fázy: prvá, keď malé bublinky ako rybie očká plávajú na hladine; druhá fáza, keď víria bublinky ako perly; tretia fáza varu nastane, keď voda v kotlíku divoko buble. Pred samotným varom sa čajový koláč praží, kým nie je mäkký ako detská paža a rozmrví sa na prášok medzi listami kvalitného papiera. Soľ sa pridáva počas prvého varu, čaj počas druhého. Pri treťom vare sa pridá varecha studenej vody, aby sa čaj usadil a obnovila sa „mladosť vody“. Potom sa nápoj nalial do šálok a pil. Ó, nektár! Vrstva lístkov vznášajúca sa ako belostné oblaky na pokojnej oblohe, alebo plávajúce ako lekná na smaragdovej hladine. O tomto nápoji napísal Lodung, tangský básnik:

„Prvá šálka osvieži pery, druhá zaženie samotu.,
tretia prebudí dávne spomienky. Ešteže na čítanie mám tisíce zvitkov!
Po štvrtej šálke vyrazí na tele pot a nepríjemné pocity vyplaví z tela von.
Po piatej sa cítim ľahučký, po šiestej je zo mňa nesmrteľný sám.
Siedmu šálku nepi! Pocítil by si totiž, ako ťa vietor unáša k nesmrteľným.“

Zvyšné kapitoly „Knihy čaju“ pojednávajú o jednoduchosti bežných metód pitia čaju, historický súhrn slávnych milovníkov čaju, slávne čajové plantáže v Číne, možné varianty čajovej súpravy a ilustrácie čajového náradia. Posledná kapitola je nanešťastie stratená. Vydanie „Knihy čaju“ muselo svojho času vyvolať značnú senzáciu. Lu-wu bol zahrnutý priazňou Cisára Taisunga (763-779) a jeho sláva pritiahla mnoho nasledovníkov. Niekoľkým vznešeným ľuďom sa údajne podarilo odhaliť čaj, aký robil Lu-wu. Meno jedného sa stalo nesmrteľným pre jeho neschopnosť vychutnať čaj veľkého majstra.
Počas dynastie Sung prišiel do módy šľahaný čaj a vytvoril druhú čajovú školu. Lístky sa v malom kamennom mažiari podrvili na jemný prášok a ten sa v horúcej vode vyšľahal jemnou metličkou z bambusu. Nový postup prípravy viedol k niektorým zmenám v čajovom príslušenstve Lu-wua, ako aj vo výbere lístkov. Soľ sa definitívne vylúčila. Nadšenie ľudí dynastie Sung pre čaj nemalo hraníc. Epikurejci sa navzájom pretekali vo vynachádzaní nových spôsobov a konali sa seriózne turnaje, v ktorých sa rozhodovalo o ich prvenstve. Cisár Chuej-cung (1101-1124), ktorý bol príliš dobrým umelcom na to, aby bol ozajstným vladárom, míňal svoje bohatstvo na získavanie vzácnych druhov. Sám napísal pojednanie o dvadsiatich druhoch čaju, medzi ktorými vyzdvihol „biely čaj“ ako najvzácnejší a najkvalitnejší. Čajový ideál Sungov sa líši od Tangov, ako sa líši aj ich poňatie života. Snažili sa reálne uskutočniť to, čo sa ich predkovia snažili vajadriť symbolicky. V poňatí neokonfuciána sa zákon univerza neprejavoval vo svete javov, ale svet javov bol zákonom univerza osebe. Aeon nebol ničím než okamihom – Nirvána neustále na dosah. Taoistická koncepcia, v ktorej nesmrteľnosť spočíva vo večnej premene, ovplyvnila ich celkové zmýšľanie. Proces, nie výsledok, bol zaujímavý. Bolo to zdokonaľovanie, nie zavŕšenie, čo bolo skutočne životom. Človek sa teda ocital náhle tvárou v tvár prírode. Do umenia života vnikol nový význam. Čaj prestával byť poetickou záhaľkou, a začínal sa stávať spôsobom sebarealizácie. Wang ju čeng ospieval čaj: „zaplavujúci jeho dušu bezprostrednosťou dotyku a jeho delikátna trpkosť mu pripomínala chuť, aká zostáva po dobrom súde“. Sotumpa písal o sile nesmiernej čistoty v čaji, ktorá odporuje skazenosti ako skutočne cnostný človek. V Buddhizme južná sekta Zenu, ktorá pojala tak veľa z taoistickej náuky, sformovala prepracovaný rituál čaju. Mnísi sa zoskupili pred zobrazeným Bodhi Dharmu a pili čaj zo spoločnej misky v hlbokej obradnosti posvätného úkonu. Práve z tohto zenového rituálu sa v Japonsku v priebehu 15. storočia vyvinul čajový rituál.

Nanešťastie náhly vpád mongolských kmeňov v 12. storočí, ktorý znamenal zdevastovanie a podmanenie si Číny pod barbarskou nadvládou dynastie Yuan, zničil všetky plody Sungskej kultúry. Domáca dynastia Ming, ktorá sa pokúsila o re-nacionalizáciu v polovici 15. storočia, bola pohltená vnútornými problémami a Čína sa opäť dostala pod cudziu nadvládu Mandžuov v 17. storočí. Zvyky a spôsoby sa zmenili, nezachovajúc ani stopy po zašlých časoch. Šľahaný čaj je nadobro zabudnutý. Istý mingský komentátor sa márne pokúša predstaviť si tvar čajovej metličky, spomínanej sungskými klasikmi. Čaj sa pripravuje zalievaním lístkov horúcou vodou v miske alebo šálke. Dôvodom, prečo západný svet nepozná staršie spôsoby prípravy čaju je fakt, že čaj je v Európe známy až na sklonku dynastie Ming.
Až dodneška zostáva čínsky čaj delikátnym nápojom, ale nie ideálnym. Dlhotrvajúce útrapy svojej vlasti ho okradli o schopnosť pozdvihovať zmysel života. Stal sa moderným, inými slovami starým a zbaveným kúzla. Stratil tú úžasnú vieru a magickosť, ktorá prinášala večnú mladosť a energiu básnikov a starých majstrov. Je eklektikou a zdvorilo prijíma zásady univerza. Hrá sa s prírodou, no netrúfa si podmaniť si ju alebo ju vzývať. Jeho zalievaná forma ponúka často pôvab svojej kvetinovej arómy, no romantika tangskej a sungskej obradnosti v jeho šálke chýba.
Japonsko, ktoré kráčalo v šľapajach čínskej kultúry, poznalo čaj vo všetkých troch štádiách. Už v roku 429 sa dočítame o cisárovi Šomu, ktorý podáva čaj sto mníchom vo svojom paláci v Nare. Lístky boli pravdepodobne privezené našimi vyslancami na tangskom dvore a pripravené v duchu vtedajšej módy. V roku 801 mních Saičo priniesol niekoľko semien a vysadil ich v Jejsane. V nasledujúcich storočiach počuť o mnohých záhradách, ako aj o obľube aristokracie a mníchov v tomto nápoji. Sungský čaj k nám dorazil v roku 1191 s návratom Jejsajzendžiho, ktorý tam odišiel študovať do školy južného Zenu. Nové semená, ktoré priniesol do vlasti, boli úspešne vypestované na troch miestach, z ktorých jedno, distrikt Udži blízko Kjóta, sa dodnes hrdí titulom produkcie najlepšieho čaju na svete. Južný Zen sa rozšíril s neuveriteľnou rýchlosťou, a s ním čajový rituál a čajový ideál Sungov. V 15. storočí, pod patronátom Šogúna, Ašikagu-Jošimasu, je čajový obrad plne ustanovený a stáva sa samostatným a svetským obradom. Odvtedy je Pitie čaju v Japonsku plne ustanovené. Zalievaný čaj pozdnej Číny je u nás pomerne nedávny, známy len od polovice 17. storočia. Nahradil šľahaný čaj v bežnej konzumácii, hoci ten stále zostáva čajom všetkých čajov.
Práve v japonskom čajovom obrade môžeme vidieť vyvrcholenie čajových ideálov. Náš úspešný odpor voči mongolskej invázii v roku 1281 nám umožnil ponechať si sungský spôsob, tak strašne prerušený v Číne nomádskym vpádom. Čaj sa u nás stal viac než len idealizáciou požívania nápoja; čaj je náboženstvom umenia života. Nápoj sa stal spôsobom uctievania čistoty a jemnosti, posvätným aktom, v ktorom sa hostiteľ a hosť stretávajú, aby spoločne v danom okamihu vytvorili najvyššiu blaženosť pozemského. Čajovňa bola oázou v sivastej pustatine života, kde sa ustatí pútnici mohli stretnúť a napiť zo spoločného prameňa umeleckého pôžitku. Čajový obrad bol improvizovaným predstavením, ktorého dej sa týkal čaju, kvetov a malieb. Jediná farba nenarúšala tón miestnosti, jediný zvuk nerušil rytmus vecí, jediné gesto neprekazilo harmóniu, jediné slovo neprerušilo zjednotenie s okolím, všetky pohyby prevedené jednoducho a prirodzene – to boli ciele čajového obradu. A napodiv často naplnené. Za tým všetkým leží precízna filozofia. Pitie čaju bolo taoizmom v prevleku.

(Vybral a preložil jp)