Daniel Hevier

Rozprávky pre dospelé deti

 

Rozprávka o baletke

Na jeseň odlietajú vtáky do teplých krajín. Na jeseň, keď v divadlách začína nová sezóna, odchádzajú baletky… Tie niektoré,  ktoré už nevládzu stáť na prstoch.

Bola raz baletka a volala sa Stela. Priezvisko nie je dôležité: aj tak ho niekoľkokrát zmenila, aj tak by vám nič nehovorilo. Nebola to ani primabalerína, ani nijaká slávna baletka. Bola to však spoľahlivá tanečnica, bez akých sa nezaobíde nijaké predstavenie. Bola a potom už nebola. Odtancovala si svoje. Kráčala prázdnym námestím, ktoré sa podobalo na tanečnú sálu. Len zrkadlá naokolo chýbali. Stela sa pozerala do skiel výkladov a dávala si pozor, aby kráčala predpisovo, tak ako má kráčať baletka, aj keď je už vo výslužbe. Prechádzala z jedného zrkadla do druhého a v každom videla kúsok svojho života. Jej život sa nezačal prvým krokom, ale pr­vou tanečnou figúrou. Až vtedy, keď sa postavila na prsty, sa postavila na vlastné nohy. Veľmi skoro zbadala, že stáť na vlastných nohách znamená stáť na vlastných prstoch.

Z domu odišla ako dieťa s veľkými očami a dlhými, tenkými nohami. Mala hrdzavé vlasy a pehy aj na kolenách. Bolo jej tam tak krásne a smutno, že odvtedy sa pri každej kráse rozplakala a pri každom smútku sa cítila krásne. Chodievala do­mov ako na návštevy a odvtedy ten stratený kľúčik hľadala. Sťahovala sa z garsónky do garsónky, z bytu do bytu, z lásky do lásky, tancovala na vlastných svadbách a plakala na vlastných pohreboch. Opúšťali ju, opúšťala ona. Jej život bol mierne rýchly, allegro moderato. Niekedy žila na dve doby, inokedy zas vo valčíkovom tempe. Raz-dva-tri, raz-dva-tri… A predsa bola šťastná. Bolievali ju nohy, bolel ju život, bolel ju potlesk, ale bola šťastná. Tancujúce dievčatko vtancovalo do zrelých rokov ženy.

A práve vo chvíli, keď sa okolo v nej všetko rozkrútilo vo vírivom tanci, vo chvíli, keď orchester v jej duši burácal finále, keď cítila, že sa stáva motýľom, ktorý už-už vzlietne, keď bola Salomé, ktorá tancuje svoj tanec života a smrti, práve vtedy pohyb ustal, hudbu ktosi uťal, a ona stála na prstoch na prázdnom námestí. Balet­ka Stela vošla do parku. Kráčala po suchom listí, vznášala sa v ňom a pretancovala si všetky kroky, všetky figúry, ktoré jej ešte ostali v nohách. Nohy ju zaviedli k ja­zierku, na ktorom plávali labute.

Bola jeseň, čas, keď odleteli všetky vtáky, ktoré ešte nezabudli lietať. Baletka sa nahla nad hladinu a videla v tom zrkadle seba, ako tancuje svoje najkrajšie predsta­venie, svoj tanec na hrane… Odvtedy ju nikto nevidel. Mnohí sa nazdávali, že skončila ako iné baletky v.v., na sekretariáte nejakej firmy alebo ako učiteľka tanca. Možno to bolo tak a možno nie. Isté je len to, že od toho dňa plávala v jazere nová labuť, ktorú tam predtým nikto nevidel.

Rozprávka o malej dušičke

To sú časy, to sú časy! Zabíjanie sa stalo spôsobom trávenia voľného času tohto unaveného ľudstva. Za bieleho dňa vás prepadnú, okradnú, skočia vám na krk, podrežú bez mihnutia oka. Za každým rohom čaká rohatý. Diabol má svoju ochranku, svojich chlapíkov, ktorí sú tupí a svalnatí. Rozmliaždia vám ruku, znásilnia vás, rozkopú vám ksicht… A to, prosím, na verejnosti. Nič nemusia skrývať, ničoho sa nemusia báť. Božia spravodlivosť je ďaleko a polícia ešte ďalej. Takéto myšlienky vírili v hlave muža, ktorý sa vracal domov. Bol skorý večer, ale do ulíc sa tisla tma, zlá, studená  novembrová tma, ktorá tu ostala tuším ešte od Dušičiek. Muž mal tiež malú dušičku. Niet sa čo čudovať, pretože aj telesne bol maličký. Pochádzal z časov, kedy sa ešte priveľmi nevyskakovalo. Ľudia boli disciplinovaní a nerástli nad svoje pomery. Muž prešiel pešou zónou, ale preňho bolo pešou zónou celé mesto. Chodieval peši z presvedčenia a tiež preto, lebo nemal auto. Prešiel okolo chrámu a všimol si, že zasa na jeho múre pribudol nový nápis nastriekaný sprejom: Kristus, nenechávaj nás v tom! Muž odvrátil tvár, keď ho stretali rozsvietené výklady s vecami, ktoré nepotreboval a po ktorých občas túžil. Postavy sa pred ním vynárali zo šera ako figuríny na strelnici, ktoré sa po zásahu zložia na zem a potom zasa nehlučne postavia. Muž si opatrne vydýchol. Ešte jedna ulička a je doma. V teplučku a bezpečí, kde tečie iba televízna krv a kde sa všetky smrte zdajú vzdialené a neskutočné. Keď sa pred ním vynorili tri postavy, bolo mu všetko jasné. Vedel, že sa to raz muselo stať. Podľa štatistiky náhod a zákonitostí sa každý z nás skôr či neskôr musí stretnúť so svojím zabijakom. Chlapi, ba skôr nepríjemne vyrastení chlapci,  ho obstali bez hluku a s kamennými tvárami. Na ich lesklých, masívnych tvárach nebolo nič vpísané. Iba tupá ľahostajnosť a nepretržitá nuda. Bili iba tak, aby zahnali nudu, ktorá im zožierala životy. Jeden ho bez slova chytil za golier a nadvihol do vzduchu. Muž hompáľal nohami a bolo to veľmi smiešne, aj keď sa nikto nezasmial. A možno práve pre to zlovestné ticho muž začal rozprávať, len čo sa ocitol na zemi. Hovoril a hovoril, až sa na tvárach zabijakov zjavilo ohúrenie. Muž mlel v jednom kuse, volám sa Silvester. Také smiešne meno. Priezvisko mám tiež také srandovné – Osoba. Silvester Osoba. A aby to bolo ešte fórovejšie, robím na osobnom oddelení v našom podniku. Bývam tu za rohom, máme trojizbový družstevný byt. Žena hovorí, aby sme ho kúpili do osobného vlastníctva. My zomrieme, teda nie že by sme sa chystali hneď, a byt ostane deťom. Neviem, ako sa dohodnú, lebo ich máme tri. V lete by sme chceli ísť k moru, tohto leta sme neboli na nijakej dovolenke… Chlapík mlel a mlel, akoby mu išlo o život. A možno šlo. Zabijaci však boli takí šokovaní, že ho nezabili. Iba zmlátili, aj to len symbolicky. Pretože predsa len zmrzačiť človeka, o ktorom viete, ako sa volá, kde robí, koľko má detí, je akosi ťažšie aj pre takých ostrých chlapíkov, ako sú všade medzi nami.

Čo sa dá kúpiť za 1 korunu – dnes asi eurocent

Za 1 (slovom jednu) korunu sa toho nedá kúpiť naozaj veľa. Pokiaľ to nie je koruna kráľovská, ktorú ste nejakým zázrakom neobjavili na povale ako dedičstvo po predkoch z monarchie. Za jednu korunu sa nedá kúpiť skoro nič. A predsa sa dajú za korunu kúpiť veci, ktoré by ste nedostali ani za oveľa väčšiu sumu. Dal som korunu dieťaťu. Dieťa bolo také malé, že sa ešte potešilo aj tomuto darčeku. Pevne ju stislo v dlaničke a v očiach sa mu objavila tajná správa: Mám poklad! Dieťa bolo už také múdre, že vedelo: za korunu sa dá niečo kúpiť. Bolo však také hlúpučké, že nevedelo, že za korunu sa nedá kúpiť nič. Kotúľalo si ju po stole, potom si ju zakrylo papierom a tupou ceruzkou ju vyšrafovalo. Vyšlo jej z toho hrboľaté slniečko. Dieťa sa rozosmialo a ja som spoznal: za korunu sa dá kúpiť radosť. Šiel som úzkou uličkou, v ktorej hral na gitare pouličný hudobník. Gitara bola vyziabnutá a popraskaná, rovnako ako prsty mladíka s dlhými vlasmi. Hral Vivaldiho a ja som mu hodil do púzdra od gitary korunu. Minca zacvendžala na dne medzi ostatnými drobnými. Hudobník pokývol hlavou a ja som nevedel, či to bolo vyjadrením vďaky alebo iba nádychom medzi dvoma tónmi. V očiach hudobníka sa zjavilo poznanie: nie je to veľa, ale rýdze umenie bolo vždy odmeňované mincami, nie bankovkami. A ja som spoznal: za korunu sa dá kúpiť dôstojnosť.  Na námestí stála studňa zamrežovaná silnými mrežami. V hĺbke niekoľkých metrov sa trblietala hladina vody, do ktorej bolo ponorené vedro na hrubej reťazi. Hodil som dolu korunu. Minca padala spomalene, akoby ju unášali vzdušné víry minulých storočí. Keď konečne dopadlo na hladinu, nepočul som nijaký zvuk, iba niekoľko malých kruhov sa začalo šíriť na vode. Odchádzal som od studne so zvláštnym pocitom, pretože som pochopil, že za korunu sa dá kúpiť večnosť. Vošiel som do telefónnej búdky, ktorá bola nablýskaná ako trezor. Vhodil som do stroja korunu a čakal. Nedovolal som sa, pretože som mal nedostatočný limit. Zo slúchadla ku mne doliehalo šumenie morských vĺn a temné mlčanie vesmíru. Položil som. Už som sa nepotreboval nikomu dovolať, pretože som práve uskutočnil hovor s prázdnotou. A odvtedy viem, že za korunu sa dá kúpiť ticho. Stál som pred kníhkupectvom a chcel som si kúpiť knihu, na ktorej mi záležalo. Preratúval som bankovky a zistil som, že mi chýba 1 koruna. Vtedy sa pri mne ozval svieži dievčenský smiech. Pozrel som sa na ňu a videl som v jej očiach seba, mrzutého suchára, ktorý premrhal všetky prachy za také smiešne a  zbytočné veci, ako sú knihy! A uvidel som sám seba, ako som celý svoj život premrhal na veci, ktoré sa nedajú chytiť do dlane a zanechať potomstvu. A vtedy som spoznal, že za korunu sa dá kúpiť poznanie.

O mužovi, ktorý čakal

Sú medzi ľuďmi všelijakí: niekto je na prachy, niekoho baví opravovať kľučky a kvapkajúce vodovody, niekto strieda autá a iný zasa ženy, niekto zbiera autíčka angličiaky. A tak bol muž, ktorý rád čakal. K svojej záľube nedospel ľahko, ale po dlhom čakaní. Ako mnoho ľudí pred ním dozrel k presvedčeniu, že krajšie ako dosiahnutie cieľa je čakanie na to. Ale iba tento muž sa rozhodol uskutočniť svoje čakanie dôsledne. Začal navštevovať zariadenia, ktoré sú na tento účel vyhradené. Ani by ste neverili, koľko rôznych druhov čakární je roztrúsených po svete. Najznámejšie sú, pravdaže, staničné čakárne a čakárne u lekára. Muž strávil niekoľko mesiacov čakaním na vlaky a autobusy. Čakal systematicky. Vždy mal vyhliadnutý spoj, na ktorý čakal. Keď vlak alebo autobus prišiel, muž si ho spokojne odškrtol zo svojho zoznamu a čakal na ďalší spoj. Keď mal za sebou železničné a autobusové čakárne, niekoľko dní prečakal na letisku. Lietadlá prilietali a odlietali, veľké ako ľudské túžby a ťažké ako ľudské sklamania. Jedného dňa muž pochopil, že nastal čas zmeniť čakanie. Nečakal viac na dopravné spoje, nenápadne sa vmiesil medzi ľudí čakajúcich na svoje zdravie. Odvtedy ste ho mohli vídať v čakárňach v nemocniciach, ordináciách, sanatóriách, u obvodných i súkromných lekárov, dokonca aj v čakárni v pôrodnici a u zverolekára. Aj tu postupoval metodicky: po chorobách. Absolvoval choroby ušné, krčné, pľúcne, infekčné, rakovinu, psychické poruchy. Keď po dlhom čase, stále zdravý ako rybička, absolvoval všetky druhy chorôb, začal čakať v úradoch, na súdoch, v advokátskych kanceláriách. Všetko to bolo čakanie sedavé, bez pohybu. Preto sa muž presťahoval do pohyblivých radov, ktoré sa všeobecne nazývajú fronty. Ráno čakal na čerstvé pečivo, potom prešiel do radu na noviny, a takto sa v priebehu dňa presťahoval do radu na ovocie a zeleninu, do radu na mäso, do radu na vajíčka. Svoj deň ukončil vo veľkolepých radoch na poštách. Čakal pri okienkach na peniaze, dôchodky, veľké výhry každého druhu. A to sme ešte nespomenuli banky, sporiteľne, poisťovne, daňové úrady, realitné kancelárie, investičné spoločnosti. Tam všade sa dalo zmysluplne a veľkolepo čakať. Keď muž prišiel na rad, zakaždým sa opakoval rovnaký rituál: zrazu sa zvrtol na podpätku a s neurčitým zamrmlaním pustil pred seba ďalšieho v poradí. Neskôr však dospel k názoru, že nemá čo skrývať svoju výstrednosť, ktorá sa mu medzičasom stala spôsobom existencie. Jasne, aby to všetci počuli, vyslovil: „Ďakujem, ja som sa už dočkal.“ A s úsmevom odišiel. Dnes toho zvláštneho muža môžete vidieť, ako posedáva s rybármi na brehu riek a rybníkov a čaká. Nečaká však na úlovok: čaká na koniec svojho čakania. Vie, že raz príde deň, keď sa skončí jeho pozemské čakanie a on zastane pri bráne do ďalšieho sveta. Nemôže sa dočkať toho dňa, pretože tuší, že tam bude iba úzky vchod a čakajúcich nekonečné davy.

Rozprávka o závislosti

Bol raz jeden muž a bola raz jedna žena a narodil sa im syn. Chlapec bol dlho dieťa nič netušiace o svete, hlúpe ľudské mláďa, ktoré by samo zahynulo. Mnohé veci, ktoré mu vchádzali do očí, vzápätí zabúdal, pretože re­meslom detí je zabúdanie, tak ako je remeslom rodičov spomínanie. A predsa; chlapec si niekoľko dejov navždy vryl do pamäti. Bola to naprí­klad veľká lúka, nekonečná lúka s vysokou trávou a vysokým modrým ne­bom, na ktorom sa ako iskrivá hviezda vznášal papierový šarkan, ktorého mu otec urobil. Chlapec držal v ruke silonovú niť a mal pocit, že ho šarkan každú chvíľu vynesie niekam do vesmíru. Už-už sa odliepal od zeme, keď mu otec chytil predlaktie a ďalej púšťali šarkana spolu. Ďalšia spomienka voňala. Voňala zemou a ohňom a popolom a zemiakovou vňaťou,   pretože si  spolu s otcom opekali zemiaky. V tej spomienke nebolo nič vidieť, pretože už bola tma, iba žeravé uhlíky v pahrebe a zlatisté rozpolené zemiaky, na ktoré sypali špinavými dlaňami soľ. Ďalšia spomienka bola snehom. Boli Vianoce a rodičia odtiahli záclonu na obloku obývačky. A za tou záclonou bola ešte jedna záclona a to bol sneh, ktorý padal na studenú zem, odkiaľsi zhora, akoby zo samého vesmíru. Chlapec si už nepamätal, čo v tie Vianoce dostal pod stromček, nespomínal si, čo sa s tými hračkami stalo, ale ten sneh si pamätal naveky. Nič viac, iba  ten sneh. Chlapec rástol a netušil, že sú v ňom takéto spomienky, pretože spomienky prichádzajú iba vtedy, keď uznajú za vhodné. A potom jedného dňa prišlo k nemu Pokušenie. Bolo to nádherné dievča  s hrdzavými vlasmi a s očami dvojakej farby. Jedno oko bolo zelené a zna­menalo vznášanie, druhé oko bolo belasé a znamenalo snívanie. Dievča menom Pokušenie malo v dlaniach kvet, aký chlapec ešte nikdy nevidel, kvet, ktorý nemal nijakú vôňu, a predsa voňal trýznivo, a nemal nijakú far­bu, a predsa boli v ňom naukladané všetky farby. Bol to celkom nenápadný kvet. Ale keď sa doň chlapec pozrel, uvidel, že je hlboký ako zvon, ako studňa, ako samé peklo. Dievča sa naňho pozrelo zblízka svojimi hlbokými očami, ktoré vraveli: Ponor sa do toho kvetu a vzlietni až na jeho dno! A chlapec to urobil a padal a padal, ale jemu sa zdalo, že letí, pretože už ne­bolo dôležité, čo je hore a čo dolu, čo je horké a čo sladké; čo je nebo a čo peklo, musel vdychovať vôňu toho kvetu, a čím jej viac pil, tým bol smäd­nejší. Rodičia sa to dozvedeli poslední, pretože rodičia sa všetko o svojich deťoch dozvedajú poslední. Otec naňho mlčky pozeral a potom sa iba spý­tal: Prečo? Chlapec mykol plecami, z ktorých už dávno postupne opadali krídla: Bol som šťastný, povedal. Ako? spýtal sa otec, ale vôbec to neznelo ako otázka. Znelo to ako bolestný výkrik. Videl som krásne veci, povedal chlapec. Viem si predstaviť, roztrpčene povedal otec. Čo TAKÉ si videl, keď si sa váľal nafetovaný? Videl som… povedal chlapec …videl som veľkú lúku, nekonečnú lúku s vysokou trávou a vysokým modrým nebom, na ktorom sa ako iskrivá hviezda vznášal papierový šarkan, ktorého si mi urobi. Držal som v ruke silonovú niť a mal pocit, že ma šarkan každú chvíľu vynesie niekam do vesmíru. Už-už sa odliepal od zeme, keď si mi chytil útle predlaktie a ďalej sme púšťali šarkana spolu. A potom som ešte videl, ako sme si spolu opekali ze­miaky. A ešte som videl sneh, boli Vianoce a vy s mamou ste odtiahli zá­clonu na obloku obývačky. A za tou záclonou bola ešte jedna záclona a to bol sneh, ktorý padal na studenú zem, odkiaľsi zhora, zo samého vesmíru. Chlapec sa až zadýchal, pretože už dávno toho tak veľa nenahovoril. Otec sa odvrátil, aby syn nevidel, že má celkom vlhké oči. Potom mu chytil hlavu a pritisol si ju k sebe. Chvíľu tam tak stáli, dvaja skamenení muži, je­den otec a jeden syn a obaja boli smutní na smrť a šťastní na život.