Čo malo byť a nebolo

Strávili sme nad kontrolou obsahu Listu toľko času, že sme neverili, že táto rubrika bude naplnená… a podarilo sa! Ak ste v Liste hľadali Skryté pôvaby Východnej Európy V., snaha bola márna. Omylom sme nedodržali číslovanie častí a preto nájdete dve IV. Tá druhá je vlastne VI. a V. chýba. Ospravedlňujeme sa  a ponúkame V. na tejto stránke.

Skryté pôvaby Východnej Európy V.

Povaha sveta, ktorý obývame predovšetkým v posledných dvoch storočiach, sa radikálnym spôsobom zmenila. Moderný svet posledných dvoch storočí predstavuje civilizačný priestor, ktorý bol stvorený človekom, ktorý expandoval v čase i priestore a úplne zmenil ich podstatu – v čase preto, lebo aj najstaršie civilizácie odľahlých tisícročí sa stali prístupnými v poznaní a dnes už má ktokoľvek prístup k poznatkom o kultúrach, o ktorých sme predtým netušili, alebo vedeli len málo. V priestore preto, lebo sme zmenšili vzdialenosti medzi miestami rýchlosťou a dostupnosťou cestovania; zaplnili sme svet predmetmi a zmenšili sme aj vzdialenosti medzi vecami a ľuďmi, lebo veci sa stali ľahšie dostupné. Človek stvoril a zaplnil civilizačný priestor a vymeral ho úplne novými veličinami a hodnotami – na miesto fyzikálnych veličín nastúpili ekonomické, sémantické a politické veličiny, premeriavajúce hodnoty, váhy a vzdialenosti. V tomto priestore sa zachovalo veľmi málo z prvotnej prírody – mesto je príkladom zrušenia vzdialeností, kde sú ešte aj stromy vysadené plánovito podľa urbanistického hľadiska architektonických plánov. S touto povahou do seba uzatvoreného civilizačného priestoru, ktorý sám v sebe zahŕňa svoje ciele a sám vymeriava vzdialenosti medzi nimi (slovo vzdialenosť možno nahradiť slovom dostupnosť) súvisia dva elementárne, principiálne javy. Tým prvým je zásadný rozdiel medzi povinnosťou a pôžitkom a teda fakt, že víťazí princíp pôžitku. Zdanlivá emancipácia človeka spočíva v emancipácii pôžitku, pohodlia: teda len jednej časti jeho povahy. Človek si prisúdil právo určiť svoju povahu; usúdil, že svoju prirodzenosť stačí odkryť, nie vytvoriť. Toto pravidlo vztiahol na celú kultúru a umenie – prisúdil si právo na nízky vkus, zábavu, chúťky a potreby. Dali sme si súhlas na príjemnosť a pôžitok, ktoré sme v sebe objavili a ktoré sme nazvali prirodzeným. Vkus už nie je len výsledkom snahy a úsilia – má ho každý od narodenia. (Pojem vkus teda treba nahradiť slovom chuť.) Nepremieňame seba podľa zásad a nárokov vkusu, morálky a vzdelania – vkus a morálku meníme podľa seba, na svoj obraz (čo je vzdialené idey emancipácie). Druhým princípom je rozpoltenosť človeka v dôsledku systému, ktorý sám stvoril – je to obrovský golem, do ktorého sme vložili šém a ktorý preto disponuje silnejšou vôľou, než je naša. Tento princíp je prítomný v celej škále oblastí života – vo všeobecnosti ho možno charakterizovať ako tendenciu podieľať sa na raste a budovaní kultúry, ktorú druhá časť našej osobnosti odmieta. Podporujeme rast civilizácie mesta a industrializácie, hoci ich súčasne nie sme schopní esteticky, morálne a z vlastnej prirodzenosti prijať. Takýmito veľkými celkami, obrovskými tvormi sú napríklad veľké firmy a korporácie, riadiace sa zákonmi trhu a vlastného prospechu, presahujúce túžby a zámery jednotlivých ľudí, stretávajúce sa vo svojom majestátnom bytí s inými veľkými organizmami. Inými veľkými organizmami sú národy a štáty. Táto konzumná kultúra nás svojím podplácaním korumpuje, ale súčasne aj svojou narastajúcou mocou núti poslúchať jej zákony a slúžiť jej prospechu. Táto strata identity je kľúčová – na príklade hudby možno ukázať, že jednoduchosť popu z človeka robí fanúšika totožného s masou, lebo táto hudba neposkytuje zložitosť vlastnú ľudskej duši a jej estetickému vnímaniu a nie je prostriedkom individualizácie – tak ako rafinovanejšia, komplikovanejšia hudba, ktorá umožňuje nájsť zrkadlo svojej zložitosti, jedinečnosť pôžitku, ktorý neprežíva nik iný. Preto treba byť opatrný a nedôverčivý ku každej masovej ideológii, ktorá ponúka hotové odpovede na predpokladané potreby – či už je to kolektivizmus viny (lebo čo iné je viera, ak nie individuálny vzťah s Bohom), kolektivizmus estetiky alebo filozofie.

 

(jp)