A.P.Čechov

Anton Pavlovič Čechov, lekár a spisovateľ. Po celý život zostáva verný svojím zásadám, viere v jednoduchosť a krásu citu, v nekomplikovanosť a prirodzenosť dobra. Po celý život píše: v pätnástich rokoch vydáva svoj prvý rukopisný časopis, píše fejtóny a humoristické poviedky, ktorých pozadie je vážnejšie: živí z nich celú rodinu. „V Piteri som oddychoval, to jest celé dni som brúsil po meste, navštevoval známych a počúval komplimenty, ktoré moja duša neznáša… V Piteri sa stávam módnym ako Nana. Kým seriózneho Korolenka redaktori ledva poznajú, moje taľafatky číta celý Piter. Lichotí mi to, ale uráža to moje literárne cítenie… Hanbím sa za čitateľstvo, ktoré kurizuje literárnym mopslíkom len preto, že nie je schopné vidieť literárnych slonov, a som hlboko presvedčený, že len čo začnem pracovať vážne, nevšimne si ma ani pes…“
Čoskoro Čechov sformuluje svoje literárne krédo:umelec otázky stanovuje, no nerieši. Jeho diela sa tak stávajú náznakovejšími, mierne melancholickými, popri Tolstojovi pôsobia ako verné a s ľahkosťou načrtnuté škice oproti presným kontúram Tolstojových myšlienok. „Raz mi [L.N.Tolstoj] povedal: „Viete, že Shakespeara nemôžem ani cítiť, ale Vaše hry sú ešte horšie.“ “ Vždy zdržanlivý Čechov sa pritom tak smial, až mu padal cviker z nosa. Čechov píše zvláštne, melancholicky, no presne a zásadovo: „Buď verný žene, modli sa spolu s ňou z motlitebnej knižky, honob peniaze, obľúb si šport – a máš všetko v poriadku aj na tomto, aj na onom svete. Buržoázia má veľmi rada takzvané kladné typy a romány so šťastným koncom, lebo ju čičíkajú myšlienkou, že sa dá aj kapitál nahonobiť, aj zachovávať nevinnosť, že možno byť zvieraťom a zároveň šťastným človekom.“ Čechov píše nezvyčajne, jeho hry spočiatku nemajú úspech; jeho dielam chýbajú ostré kontúry dobra a zla, pravdy a spravodlivosti: jeho hrdinovia sú blízki životu, trochu smiešni a smutní, omylní a unavení, niečo podstatné im chýba, no nevie sa presne čo… Sú príliš pravdiví a preto, zdá sa, nevhodní pre umenie. Tí dobrí bývajú trochu hlúpi či jednoduchí, tí inteligentní sa zaplietajú do osídiel pochybností a neistoty. U Čechova ideálnu lásku nenájdeme – ani u Tolstoja, ale nie preto, že je ako Čechov trpko pravdivým pozorovateľom života: Tolstoj na láske ukazuje neveru, podlosť, zištnosť a telesnú žiadostivosť, odmieta ju ideologicky. Čechovova poviedka Dáma so psíkom končí tam, kde sa obvykle poviedky začínajú: ústi do života, ďaleko od happy-endu. Koniec sa zvláštne otvára, čitateľ je nasmerovaný k otázke, čo nie je málo, hoci zdanlivo ide o sklamanie: aký je to rozdiel oproti románom o láske, ktoré sa koncom uzatvárajú, zhasínajú, ktoré svojím koncom skutočne končia.
V poviedke-novele Môj život je rozprávačom človek, ktorý sa pokúša zmeniť svoj život – no skutočnými hrdinami jeho rozprávania sú ľudia, ktorí ho obklopujú, nechápu, či nedokážu nasledovať, prvotným je ich postoj k myšlienke, ktorú stelesňuje, ich váhavosť, neistota, predsudky – ich každodennosť a obyčajnosť ľudí, akí žijú okolo nás.
Hoci Čechovove hry sú všetkým len nie schémami, predsalen v nich možno rozoznať spoločný motív: zvláštny vzťah spokojnosti a skepsy, neuvedomelosti (a nezodpovednosti) a hamletovskej tragickej nepokojnosti – je vôbec možná rovnováha v otázkach svedomia a šťastia, premýšľavosti a citlivosti a sladkej necitlivosti? Proti sebe sa ocitajú „ujo Váňa“ a Serebriakov, mladý Konstantin a spisovateľ Trigorin, ale v obmene i učiteľ Medvedenko a Máša (Čajka), Kulygin a Máša (Tri sestry). Na jednej stranenespokojní a morálne znepokojení hrdinovia, ktorí nevedia nájsť pokoj v sebe a tým ani u druhých, na strane druhej spokojní a vyrovnaní, ktorých slepota a nezaujatosť ostatných viac zraňuje a obmedzuje, než upokojuje.
Čechov píše nezvyklo a veľa: „V pondelok, v utorok a v stredu píšem sachalinskú knihu, v ostatné dni, okrem nedieľ, román (Súboj) a v nedeľu malé poviedky.“ Morálne posolstvo A.P.Čechova však spočíva v písaní práve tak ako v živote: vyštuduje medicínu a prácu lekára vníma ako posolstvo a službu. Tri mesiace cestuje na Sachalin, kde robí súpis trestancov a vyhnancov a lekársky výskum, nemá sa však stretnúť s politickými vyhnancami, na čo si vedenie Sachalinskej trestaneckej kolónie dáva pozor. „Zvlášť sa mi vydaril súpis detí, do ktorého vkladám nemalé nádeje.“ Organizuje pomoc školám, pre školy na Sachaline kúpi a pošle učebnice, založí a postaví tri školy, prijíma funkcie ich kurátorov, organizuje zdravotnícku pomoc. Lieči takmer bezplatne, pričom je sám ťažko chorý: tuberkulóza smeruje jeho život k istému koncu. Umiera štyridsaťštyriročný.