1. Na jari je to ráno
Na jari je to ráno, čo je najkrajšie. Keď slnko vychádza spoza kopcov, sfarbujú sa ich obrysy jemne do červena a nad nimi sa ťahajú purpurové závoje oblakov.
V lete sú to noci. Nielen keď svieti mesiac, ale aj za tmavej noci, keď svätojánske mušky poletujú vzduchom, a dokonca aj keď prší, aké je to nádherné!
Na jeseň večery, keď sa slnko skláňa k obzoru a vrany sa vo dvojiciach, trojiciach či štvoriciach vracajú do svojich hniezd; a ešte krajší je kŕdeľ husí, ako malá škvrnka na ďalekom nebi. Po západe slnka srdce rozochvieva zvuk vetra a bzukot hmyzu. V zime skoré ráno. Je to skutočne nádherné, keď cez noc napadol sneh, alebo aj keď je všetko biele od mrazu; alebo dokonca aj keď nie je sneh ani mráz, ale je proste veľmi chladno a sluhovia sa náhlia z izby do izby a rozkladajú oheň a prenášajú žeravé uhlíky, ako dokonale to vystihuje povahu ročného obdobia! No keď sa priblíži obed a chlad pominie, nik už neudržuje ohnisko a čoskoro zostáva už len biely popol.
17. Veci, ktoré prebúdzajú spomienky
Suché vetvičky ibiša. Veci, ktoré sa používajú počas sviatku Hiina Asobi (Ukazovania bábok). Nájsť kúsok fialovej alebo hroznovej látky, založenej medzi stránkami zápisníka.
Je daždivý deň a človek je unudený. Aby sa zamestnal, začne sa pre-hrabávať v starých papieroch. A natrafí na listy od človeka, ktorého miloval.
Vejár z minulého roka. Jasná mesačná noc.
29. Elegantné veci
Biely plášť na fialovej veste.
Kačacie vajíčka.
Kúsky ľadu zmiešané so sladkým sirupom v novej striebornej miske.
Ruženec z kamenných kryštálov.
Kvety vistérie. Kvety slivky pokryté snehom.
Pekné dieťa kŕmiace sa jahodami.
44. Navzájom neporovnateľné veci
Leto a zima. Noc a deň. Dážď a slnečné počasie. Mladosť a staroba. Smiech a hnev toho istého človeka. Čierna a biela. Láska a nenávisť. Malá rastlinka indiga a veľký filodendrón. Dážď a hmla.
Keď človek niekoho prestane milovať, cíti, že už je niekým iným, hoci je stále tou istou osobou.
V záhrade plnej stromov spia vrany. Uprostred noci sa náhle vrany na jednom strome prebudia a začnú robiť hurhaj. Ich nepokoj sa šíri zo stromu na strom a čoskoro všetky vtáky vyplašene krákajú. Aký rozdiel oproti tým istým vranám za dňa!
45. Stretnutia s milencom
Na stretnutia s milencom je určite najvhodnejšie leto. Noci sú krátke a ráno sa vkradne skôr, než človek stihne zadriemať. Keďže všetky okenice zostali pootvárané, človek môže zostať ležať a hľadieť do záhrady v chladnom rannom vzduchu. Ešte zostáva vymeniť si niekoľko nežných slov, kým sa milenec vykradne a milenci si ich práve šepkajú, keď sa náhle rozľahne hlasitý ruch. Na okamih si myslia, že boli prezradení; no je to len krákanie vrany letiacej záhradou.
V zime, keď je veľmi chladno a žena leží zababušená pod prikrývkami a počúva nežnosti šepkané svojim milencom, je povznášajúce začuť zvuky chrámového gongu, ktoré akoby vychádzali z hlbokej studne. Prvý spev vtákov, ktorých zobáky sú ešte stále zastrčené pod krídlami, je takis-to zvláštny a tlmený. A potom jeden vták za druhým odpovedá na spev. Aké príjemné je ležať a počúvať, ako sa zvuky stávajú jasnejšie a jasnejšie!
74. Veci, ktoré niečo stratia, keď sa namaľujú
Klince, kvety čerešne, žlté ruže. Muži a ženy, ktorí sú v príbehoch ospievaní ako krásni.
75. Veci, ktoré získajú tým, že sa namaľujú
Borovice. Jesenné polia. Horské dediny a cestičky. Žeriavy a jelene. Nesmierne chladný zimný výjav; nevýslovne horúci letný výjav.
80. Veci, ktoré stratili svoju moc
Veľká loď, týčiaca sa v zátoke na plytčine počas odlivu.
Žena, ktorá si zložila svoju parochňu a prečesáva si svoje krátke vlasy.
Mohutný strom, vyvrátený víchricou a ležiaci s koreňmi obrátenými k nebu.
Odchádzajúca postava porazeného sumo bojovníka.
Človek bez postavenia, karhajúci sluhu.
Starý muž, ktorý pod svojim klobúkom odhalí biedny cop vlasov.
Žena, ktorá sa s mužom pohnevala pre nejakú maličkosť, odišla z domu a niekde sa ukryla. Čaká, že muž sa rozbehne hľadať ju; no jeho nič podobné nenapadne a zaujme absolútne ľahostajný postoj. A tak, keďže nemôže zostať preč naveky, prehĺta žena svoju pýchu a vracia sa domov.
81. Trápne veci
Niekto príde do domu a pýta sa na osobu, ktorú chce vidieť; no objaví sa ktosi iný, kto sa domnieva, že vidieť chcú jeho; ide o zvlášť trápnu vec, ak má človek so sebou aj dar.
Človek sa bez zvláštneho úmyslu o niekom zle vyjadrí; malé dieťa, kto-ré si to vypočulo, zájde za danou osobou a celé jej to zopakuje. Niekto prednesie dojímavý príbeh. Človek je dojatý; no ani jediná slza mu práve vtedy nevojde do oka – nanajvýš trápne. Hoci človek svoju tvár zvraští ako pred plačom, nič to nezaváži: neobjaví sa ani jediná slza. A stáva sa, že človek si vypočuje niečo skutočne šťastné a cíti, ako mu tečú slzy.
109. Veci blízke, a predsa vzdialené
Sviatky slávené v blízkosti paláca.
Vzťahy medzi súrodencami a ostatnými členmi rodiny, ktorí sa navzájom nemajú radi.
Kľukatý chodník vedúci k chrámu na Kurame.
Posledný deň dvanásteho mesiaca a prvý deň prvého mesiaca.
110. Veci vzdialené, a predsa blízke
Raj.
Kurz lode.
Vzťahy medi mužom a ženou.
126.Veci, ktoré by mali byť veľké
Kňazi. Ovocie. Domy. Batožina s proviantom. …
Mužské oči: keď sú priúzke, vyzerajú žensky. Na druhej strane, ak by boli veľké ako kovové misky, zdali by sa mi byť hrôzostrašné.
Koše na horúce uhlíky. Zimné čerešne. Borovice. Púčky žltých ruží.
Kone o voly by mali byť veľké.
127.Veci, ktoré by mali byť krátke
Kúsok nite, keď človek potrebuje niečo narýchlo zašiť.
Stojan lampy.
Vlasy žien z nižšej vrstvy by mali byť upravené a krátke.
Reč mladého dievčaťa.
134. Listy
Listy sú mimoriadne bežnou vecou, a pritom akou skvelou vecou sú! Keď je niekto vo vzdialenej provincii a niekto sa oň bojí, a keď potom náhle dorazí list, človek má pocit, akoby ho videl zoči voči. Je tiež veľkou útechou vyjadriť svoje pocity v liste hoci človek vie, že list ešte nemohol doraziť. Ak by nejestvovali listy, aký strašný zármutok by sa človeka zmocňoval! Keď sa niekto pre niečo trápil a chce dať o tom vedieť istej osobe, akou úľavou je vyjadriť to v liste! A ešte väčšia je radosť, keď člo-vek dostane odpoveď na svoj list. V tom okamihu list skutočne pôsobí ako elixír života.
137. Oblaky
Milujem biele, purpurové a temné oblaky, a búrkové mraky hnané vetrom. Je krásne pozorovať, ako temné mraky za úsvitu postupne zbelejú. Myslím si, že práve toto opisuje jedna čínska báseň, ktorá hovorí o „odtieňoch, čo s úsvitom miznú.“
Je krásne vidieť tenký prúžok mraku pretínajúci jasný mesiac.
(vybral a preložil jp)