Súčasný rebríček mojich najobľúbenejších videoklipov

1. Lykke Li – Sadness is a blessing (album Wounded Rhymes, 2011, režisér: Tarik Saleh)

Pozri klip

Li Lykke Timotej Svensson Zachrisson je švédska speváčka a skladateľka. Jej piesne spadajú prevažne do žánru Indie rock (názov od slova „independent – nezávislý“. Tento názov žánru popisuje životný postoj kapiel, ich spôsob tvorby a ich zastupovanie malými, nízko nákladovými vydavateľstvami. Indie rock je otvorený experimentom so zvukmi, rytmikou, emóciami a textami a nesnaží sa v prvom rade zapáčiť mainstreamovému publiku. Viac ako o zisk sa zaujíma o osobný vkus a názory.) Mňa zaujala nielen jej hudba, ale i ona samotná. Prečítala som si o nej niekoľko článkov a zdá sa, že by to mohla byť celkom fajn osoba.Jej otec bol hudobník a matka fotografka. V detstve sa často sťahovala, istý čas žili v Maroku, Portugalsku, Indii. „Videla som toho veľmi veľa v skorom veku a mala som kopec slobody. V istom zmysle to môže byť pomerne zničujúce. Môžete sa stať unudeným. A ja napríklad nemám nikde pocit domova, nemám nikde korene a nemám pocit, že sa o mňa niekedy niekto postará. Proste neverím ľuďom. Ale vydržím a zvládnem všetko“. Texty k spomínanému albumu napísala v Los Angeles, kde si prenajala chatku v kopcovitej časti mesta. „Čítala som knihu od Davida Lyncha, v ktorej rozpráva o príchode z Chicaga do L.A. a vraví, že je tam stále to krásne svetlo, ktoré napĺňa dušu a vôňa jazmínu“. Videoklip k piesni Sadness is a blessing ma vždy pobaví a možno aj preto, že sa v ňom tak trochu vidím. Podľa mňa je vydarený, veľmi pekne prevedená „kamenná tvár“(tak sme volali v detstve rýchly prechod tváre zo smiechu do vážnosti za otvorenou dlaňou). A to obsadenie, tie výrazy tvárí! Príde mi to akoby som sledovala výňatok z nejakého filmu, ktorého dej si viem celkom dobre domyslieť.

2. Milky Chance – Down by the river (album Sadnecessary, 2013, režisér: Felix Urbauer)

Pozri klip

Duo tvoriace Milky chance ma zaujalo hneď. Dvaja spolužiaci zo strednej školy(kde ako v jednom rozhovore povedali bolo fajn a dobre tam varili) sa rozhodli robiť hudbu, lebo ich to baví, úspech nečakali, ale samozrejme je to super a cool. Clemens Rehbein hral predtým v inej skupine ako bas gitarista, jeho vybrnkávačky sa mi veľmi páčia a Philipp Dausch robil dídžeja. Ich hudbu by som zaradila k tej klasicky diskotékovej na ktorej ma môj brat doslova odchoval a preto ju milujem a ešte radšej na ňu tancujem. Nevadí, že slová až tak veľa nehovoria a nápevy sa opakujú, o to v tejto hudbe vôbec nejde… poslucháč sa má baviť a ja sa bavím. Napokon ani chlapíci z Milky chance sa na nič nehrajú. Clemens povedal, že kedysi napísal pár textov, ale zdali sa mu hlúpe, posledne však našiel inšpiráciu a tak keď napíše text, hrdý s tým uteká za Philippom a spolu k tomu urobia hudbu a nahrajú to. Hudbu vraj robia od začiatku spolu, nikde sa to neučili, proste sú samouci. Ani s názvom skupiny nerobili okolky, prečo Milky chance? Proste nejaký starý názov, ktorý sa hodil, nič to neznamená, ani sa k tomu neviaže nejaký príbeh. Hudbu robia, pretože je to to, čo chcú robiť a keď to nepôjde tak budú robiť niečo iné, napríklad  cestovať. Snáď sa dovtedy Clemens neprefajčí, niekde kašle aj uprostred pesničky. Na nich dvoch sa mi páči, že pôsobia prirodzene(Clemens si ľubuje v šedivých, prírodných farbách, pri vystúpeniach sa strašne potí a struny si pokojne utrie i zhrnutým rukávom) a vyzerajú ako ozaj dobrí kamaráti, proste vyrovnane, zladene. Sledovala som jeden koncert v Nemecku, kde obkrúžení publikom stoja oproti sebe, dohovárajú sa posunkami, smejú sa na sebe…, už len keď vošli, Clemens hľadel iba na Philippa, až po hodnej chvíli sa poobzeral a venoval rozpačité „ahoj“ publiku, akoby si ich práve všimol. Prečo sa mi páči videoklip k Down by the river? Z celkom osobných dôvodov, mám proste rada hru na indiánov. Pozrieť si ako divosi napadnú „bledé tváre“ poteší. Sami sme kedysi vyrábali prírodné pasce zo šišiek a lístia, čosi podobné ako sa Clemensovi zosype na ten výbuch čo má na hlave. A to húú, húúú mi ide k tancu okolo ohňa, vždy ma to naladí príjemne spomienkovo.

3. Tom Odell – Another love (album Long Way Down, 2013)

Pozri klip

Thomas Peter Odell je mladý britský hudobník. Nielenže je mladý, on vyzerá celkom mladučko čo mi v jeho prípade príde trochu na škodu, najmä keď sa snaží vyzerať dôstojne až starosvetsky napríklad v kabáte s vysokým golierom. Pritom pôsobí rozumne a vyzreto, radosť čítať rozhovory s ním, nechýba mu zaujatie mladosti, ale ani úcta. Žiadny samouk ako dvaja z Milky chance, ale študovaný klavirista a odborník na hudbu. Páči sa mi jeho prístup k tvorbe, pokojne sa odrazí od svojich vzorov a obľúbených hudobníkov, v textoch je úprimný, lebo iba tak sa mu zdá, že to čo napíše je dobré. Páči sa mi jeho nenásilné spájanie moderného so staromódnym, vlastne tým ma zaujal i videoklip k Another Love. Povedala som si, taký mladý človek a taký hit a on naň urobí takýto videoklip… už len výber oblečenia ženy, kožené kreslo, knižnica s ventilátorom, krb, zrkadlo čo zachytáva dej mimo záberu… prišlo mi to všetko príťažlivé, aj tie gestá a rozhadzovanie zariadenia izby a mám rada keď sa koniec podobá začiatku a všetko príjemne uzavrie.

(zh)