ROZPRÁVKA II
Žil muž menom Daniel, v dome na kraji lesa. Poznal všetky vrchy na okolí a často sa túlal tichým lesom, pozoroval zvieratá a lovil ryby. Obdivoval stromy a mal úctu k vrchom; niečo ho však v lese i na lúke znepokojovalo, niečo neznáme a clivé, nesmierne vzdialené. Akýsi neznámy hlad alebo smäd – nepoznal však nič, čo by túto hlbokú potrebu uspokojilo. Vyšiel na čoraz vyššie vrchy, ale stále nedokázal ani len vysloviť to, čo hľadal. Pýtal sa ľudí z dediny i pocestných, ale nik mu nerozumel – všetci boli spokojní so svetom a nikomu nič nechýbalo. Ba čudovali sa Danielovi, že nie je spokojný so svetom, aký je od počiatku. Nedokázali mu odpovedať, lebo nerozumeli tomu, čo sa ich pýta; ale Daniel veľmi dobre vedel, že svetu čosi chýba, niečo neviditeľné a nepostihnuteľné, čo by ním celým prenikalo – akoby ho bolo treba oživiť. Chýbalo mu niečo, na čo myslel svojím srdcom, no čo jeho rozum nepoznal. Dlho rozmýšľal a hľadal, až sa raz vybral, hnaný neznámym hladom, ktorý nik z ľudí nepoznal a ktorý cítil jedine on, smerom na juh. Z prístavu sa plavil na lodiach do ďalších prístavov – a na lodiach uvidel stovky a tisícky otrokov, ktorí veslovali, prikovaní v podpalubí. Videl Afriku i Arábiu, nehostinné miesta sužované páľavou. Pozrel si nádherné mestá, ktoré však cez deň zostávali mŕtve a bez života, pretože ich rozpaľovalo slnko a horúci vzduch sa v nich nehýbal. Uvidel aj mĺkvu a mŕtvu púšť plnú piesku a keď sa vrátil domov, do krajiny uprostred lesov, všetkým rozprával o krásnych, no mŕtvych krajinách. Daniel sa potešil známym lesom a zeleným stromom, kde sa vždy tak rád prechádzal, ale aj tu cítil akýsi nepokoj, mŕtvolnú tíš, neznesiteľné ticho. Chýbal mu akýsi život, jeho prejavy, pohyb. Vybral sa na sever a po dvoch týždňoch putovania prišiel do studenej krajiny snehu a ľadu. Čím ďalej na sever kráčal, tým viac snehu pribúdalo a okolo neho sa rozprestierala zvláštna krajina ponorená do úplného ticha, bieleho a chladného. Daniel si kúpil kožuch a nové čižmy a neprestával sa pýtať ľudí na to, čo im chýba – ale nik mu nevedel povedať nič viac než to, že krajina je pustá a smutná. Až jedného dňa stretol muža, ktorý nosil v srdci podobný hlad ako Daniel a tento muž sníval o tom, že bude lietať. Volal sa Damián a žil v dome plnom kníh uprostred borovicového lesa a z dreva borovíc vyrezával šachové figúrky. Dal sa s Danielom do reči a obidvaja sa dlho rozprávali o tom, čo im obom chýbalo, hoci to ešte nepoznali, len o tom snívali – a Damián hovoril o vrchoch na východe, kam treba ísť. O týchto vrchoch sa písalo v akejsi starej knihe, alebo sa mu to možno len snívalo, alebo mu o tom ktosi povedal – sám nevedel. Nestrácali čas a ihneď vyrazili. Putovali niekoľko dní popri mĺkvom mori a v diaľke už rozoznali kamenné vrchy pohoria, ktoré sa každou hodinou približovalo a rástlo. Vrchy tohto pohoria boli holé a celé zo skál, nerástol tu jediný strom ba ani tráva, nežil tu človek ani zviera. Uprostred vysokých skál bola hlboká priepasť. Do nej vošli Daniel a Damián, až prišli na samé dno a odtiaľ pod samotné vrchy. To pohorie sa nazýva strecha sveta a pod ním ležia pece plné horúcej lávy. A práve k nim prišli Daniel a Damián. A azda ani netreba hovoriť, že kde je strecha a pec, tam je i komín a – pravdaže – okno. Vo vnútri hory bolo horúco a dusno a práve tak mŕtvo, ako vo svete, ba ešte viac, až na oboch padla úzkosť. Z komína sa valila hmla a Damián a Daniel pod strechou sveta otvorili okno do sveta. Nevie sa už, či to bolo práve takto a či vznikol prievan, alebo či vyčistili komín, už poriadne upchatý sadzami – tak či onak, z najvyšších kopcov sveta unikol vietor, doposiaľ uväznený. A len čo sa dostal von, rozletel sa do sveta a rozčeril more a zdvihol na ňom vlny, rozkýval konáre stromov a rozvlnil trávu, zmiernil horúčavu na juhu a zahvízdal v komínoch na severe, oprel sa do vtáčích krídel a rozvial ženám vlasy. Bol všade, no nik ho nevidel – bol však vo všetkých veciach, v korunách stromov i vo vtáčom lete. Zostal skrytý a predsa ho všetci pocítili. Na nebi sa zjavili oblaky a putovali po svete meniac svoj tvar (a ktovie, možno tie prvé oblaky vyleteli práve z komína na streche sveta). Damián zhotovil prvý lietajúci stroj, na ktorom sa aj s Danielom vrátili z kamenných hôr, z ktorých sa už medzitým zdvihla hmla, rozfúkaná vetrom. A Daniel neskôr zhotovil prvú plachetnicu, na ktorej už nemusel nik veslovať a ktorá ho doviezla až domov, medzi lesy, ktoré ožili vo vetre. A neskôr vznikol aj prvý veterný mlyn. A predsa sa našli ľudia, ktorí vietor nemali radi, lebo im odnášal čiapky a zhášal oheň, ktorí sa báli morských vĺn alebo ktorým vadila piesočná búrka na púšti, ktorá sa odvtedy zaplnila presúvajúcimi sa dunami. No z tých ostatných sa zrodili vetroplachovia a milovníci veterníkov, psy začali vetriť a vtáky mohli krúžiť a vietor už nikdy nezastal, pretože vietor nemá nikde koniec.
(jp)