Súčasnosť je zaplavená množstvom zvukov, ktoré prevažne degenerujú na ruch, zlievajú sa do neurčitého, sivého pozadia hluku, strácajú pre nás svoj význam. Pre človeka v prírode mal každý zvuk svoj význam – správny sluch mal niekedy význam prežitia, či už kvôli lovu, alebo zameraniu nepriateľa. Na svojom poslednom projekte sa Jzman Zelkourp zaoberá práve subtílnosťou a významovým nasýtením zvukov a súčasne zaznamenáva všetky zvuky, ktoré počas dňa produkuje naše telo. K tým pravým zvukom partia zvuky nášho vnútra: tep srdca, ktorý je prvým zvukom v tele matky, zvuk, ktorý nedokáže byť neutrálny, ale nasycuje sa významom: srdce dieťaťa, blízkeho človeka, srdce chorého, prezrádzajúce arytmiu, šelest, či iné ochorenia. Rytmus, ktorý je životom: jeho tempo svedčí o námahe a pohybe (ale i o strachu), dá sa teda (medicínsky) čítať; (ľudsky) cítiť. Jestvujú teórie, podľa ktorých rytmus v hudbe je odvodený práve z prostého zvuku srdca a napríklad zvuk huslí je imitáciou ľudského hlasu – podľa tejto teórie sú teda práve zvuky nášho tela prvotným vzorom hudby. Okrem vnútorných zvukov produkuje naše telo aj zvuky do okolia: zívanie, kašeľ, zvuk krokov, umývanie zubov, mľaskanie či tlieskanie – všetky tieto zvuky nájdeme navrstvené v skladbe Shifts: každých desať sekúnd sa pripája nový zvuk nášho tela, až kým neznejú všetky súčasne, zastúpené podľa svojej skutočnej početnosti. Väčšina skladieb pracuje s reálnymi zvukmi, doaranžovanými do podoby skladby strihom: výnimkou sú dve čisto komponované skladby, napísané pre ľudské dlane. Tlieskanie býva súčasťou flamenco hudby, tu je využité ako jediný nástroj: v skladbe Sursum účinkuje až dvanásť tlieskačov – hudobníkov. Projekt Corpus je asi Zelkourpovým najčistejším, najzákladnejším zostupom k hudbe. Používa vlastne len jediný zdroj zvuku: ľudské telo, ktoré svedčí o tom najmagickejšom, najosobnejšom zvuku ľudského srdca, ale aj o omnoho banálnejších zvukoch, niekedy vytesaných za hranicu slušnosti, až po zlovestné zvuky vylepeného zaucha (všetky použité zvuky sú detailne opísané v booklete). A ozvučiť sa napokon dajú aj „nemé“ orgány: prostredníctvom encefalogramu alebo EKG, čo možno brať ako zaujímavý alternatívny jazyk o svete nášho vnútra a jeho procesoch. Niekedy nám pravdu o tom, či je dotyčný hladný, prezradí skôr žalúdok než jeho majiteľ… Každopádne ide o zvuky, ktoré cítiť „človečinou“ a ktoré tiež svedčia o tom, ako sa zmenila zvuková podstata doby: každá etapa ľudského vývinu je charakterizovaná inými zvukmi, ktoré človeka obklopujú, ktorým prikladá význam a ktoré sa učí čítať. Nielen dejiny hudby odrážajú kultúrny aspekt zvuku – a práve u Jzmana Zelkourpa možno uvažovať o aspektoch doby, ktoré tvoria k hudbe pomyslený zvyšok ľadovca. Veď autentického Indiána by v dnešnom meste vydesilo viac to, čo by počul, než to, čo by videl.
(jp)