Jzman Zelkourp

Jzman Zelkourp má pomerne široké pole pôsobnosti, jeho aktivity však majú niečo spoločné: snahu o presah hudby do iných žánrov či iných polôh. Patril medzi tvorcov, ktorí sa rozhodli rozšíriť platnosť poézie a dodať jej rozmer konkrétneho času a chvíle, atmosféry a činu a pokúsiť sa o návrat k jej dávnej rituálnosti. Vznikli tak básne spojené s konkrétnym miestom – písané do snehu, umiestnené na jedno miesto, s ktorým súviseli, spojené s hudbou, s prednesom, s okamihom tu a teraz, čím sa mala vymedziť ich atmosféra, básne spojené s obrazom, dennou či ročnou dobou. Práve Jzman Zelkourp sa podieľal (aj) na hudobnej časti tohto projektu, ktorý sa usiloval o presadenie poézie z jej tlačenej podoby a o syntézu viacerých médií (tak ako je tomu v prípade poézie konvenčne v piesni či opere).
Jeho tvorba je prelínaním (ešte) hudby a (už) soundartu. Často využíva zvuky z mimohudobnej sféry, perkusívne vlastnosti najobyčajnejších predmetov či rôzne ruchy. Na dvojznačnom albume City pracoval so zvukmi autobusov a vlakov, automobilov, klaksónov i so šumom mesta. Z nekonvenčných zvukov však skladá konvenčné hudobné formy, mixážou stmelené do pravidelného tempa a rozvíjajúcich sa motívov. Charakteristická práca s časom sa objavuje v skladbe West-East, kde sa k sebe blížia dve autá s nahrávacím zariadením z dvoch koncov mesta – ich nahrávky predstavujú ľavý a pravý kanál – až zvuky a ruchy splynú do bodu, v ktorom sa autá stretli. Čas a miesto majú v tvorbe Jzmana Zelkourpa svoju dôležitú rolu. Podobne ako významová nasýtenosť zvukov: zvučky Microsoftu, poplašné signály, hymny štátov, zvuky bankomatov či počítačových tlačiarní, mobilov a telefónnych signálov. Naopak, trojminútová Water je zložená len zo zvukov vody: mora, vodopádu, rieky, dažďa, sprchy a neúnavného kvapkania vodovodu, fontány, splachovača i variacej sa vody, aby skladba skončila v zvukoch kanalizácie (a to ešte chýba vodné delo).
Snahou je zostaviť akési zvukové mapy – jednu skladbu tvoria napríklad nahrávky tej istej ulice v tú istú dennú dobu, ktoré boli nahraté behom jedného týždňa. V inej skladbe zaznie zhustený jeden deň jednej ulice, alebo takisto zhustené zvuky, ktoré nahral mikrofón počas bežného dňa bežného človeka, umiestnený na jeho oblečení (cesta do práce a z práce atď.). Tram je „skladba pre električku“, ktorá vznikla mixom nahrávky električky prechádzajúcej tunelom a tej istej nahrávky prehratej odzadu. Kto by chcel počuť podobné performance, môže postáť na chodníku so zatvorenými očami, alebo zájsť do Slovenskej filharmónie, ktorej komornú atmosféru spestrujú práve zvuky okoloidúcich električiek.
Kto je orchestrálne zameraný, môže siahnuť po albume Jzmana Zelkourpa s názvom Classic. Nájde tu ladenia orchestra k závažným dielam vážnej hudby od tých najrenomovanejších orchestrov.
Album Songs obsahuje lyrické skladby, do ktorých vstupujú iné skladby (menej lyrické). Vzniká zaujímavý dialóg rôznych žánrov, ale predovšetkým nálad, efekt vkladania citátov a podobne. Mne to pripomína Lynchovu tvorbu: do pokojnej skladby vplávajú ťažké, chmúrne mraky, opäť miznú a poslucháč sa pýta: čo to vlastne bolo? Je ilúziou idylickosť popu, alebo je ňou tá ťaživá, agresívna časť hudby? Čo leží pod vrstvou (pop) kultúry v skutočnosti? Sú to asi tie isté otázky, aké kladie David Lynch filmom Blue Velvet (s rovnomennou piesňou). Sen alebo nočná mora?
Multimediálnejšie je zameraný zatiaľ posledný projekt, ktorý Jzman Zelkourp realizoval s viacerými hudobníkmi: sú to krátke skladbičky ako ilustrácie k výtvarným dielam (ilustrácia podľa abstraktnosti média: obraz ilustruje text, hudba ilustruje obraz). V tejto súvislosti mi napadá Tarkovského Solaris a znepokojujúca hudba na pozadí dlhých záberov na Bruegelove Štyri ročné obdobia, ktoré zrazu dostali celkom iný význam. Cieľom je teda opäť konkretizácia diela i zážitku: sú to vlastne skladby, znejúce akoby na jednom konkrétnom mieste, patriace ku konkrétnemu vizuálnemu dojmu, fixované podobne ako okamih fotografiou či obrazom. Edisonov vynález zaznamenávania a reprodukovania hudby už dávno nevyužívajú len poslucháči, ale aj autori hudby. Nová hudba tak dokáže robiť vlastne to isté, čo vo výtvarnom umení nazývame kolážou, ready-made či konceptualizmom. Práve cez tieto techniky môže autor skúmať, v akom vzťahu sú umenie, človek a realita. Sú to prinajmenšom zaujímavé otázky – zdá sa, že aj pre Jzmana Zelkourpa.

(jp)