Ópium tvoria denníkové záznamy z roku 1929 z kliniky St. Cloud, kde bol Cocteau na odvykacej kúre. Prvé zápisky opisujú proces liečby a stavy, ktoré musel Cocteau podstúpiť; nasledujú reflexie o ópiu a pribúdajú zápisky o umení – o divadle, o dielach svojich súputníkov, spomienky na priateľov a svoje detstvo. Pestrú zmes kritických poznámok, opisov, bonmotov a úvah o ópiu dopĺňajú Cocteauove kresby z tohto obdobia. Predložený výber výrazne redukuje Cocteauove zápisky na jeho úvahy o ópiu. Ide o monotematicky poňatý výber prekladateľa.
V žiadnom prípade sa nestanem zradcom. Ópium považujem aj naďalej za výnimočné a eufória, ktorú vyvoláva, je nadradená tej, ktorú zažívame čistou mysľou. Jemu vďačím za všetky tie skvelé hodiny. Je škoda, že namiesto zdokonaľovania odvykacích kúr sa medicína nesnaží spraviť ópium neškodným.
Ale tu sa vraciame k otázke pokroku. Je utrpenie reguláciou, alebo lyrickým intermezzom?
Zdá sa mi, že na tejto starej, vráskavej, ošarpanej zemi, kde sú natoľko rozšírené kompromisy a smiešne konvencie, by ópium (ak by sa odstránili jeho nebezpečné vlastnosti) zmäkčilo ľudské spôsoby a spôsobilo by viac dobra, než koľko zla spôsobuje horúčkovitá aktivita.
Znovuoživenie zmyslov (prvý jasný príznak uzdravovania) je sprevádzané kýchaním, zívaním, posmrkávaním a slzením. Iný príznak: sliepky vo dvore oproti ma rozčuľovali a rovnako tak aj holuby, behajúce hore-dole po plechovej streche s rukami za chrbtom. Na siedmy deň ma kikiríkanie kohútov potešilo. Tieto príznaky opisujem medzi šiestou a sied-mou ráno. S ópiom nejestvuje nič pred jedenástou hodinou.
(…)
Moralizovať pred fajčiarom ópia je ako hovoriť Tristanovi: „Zabi Izoldu. Potom sa budeš cítiť oveľa lepšie.“
Ópium neznesie netrpezlivých narkomanov, babrákov. Odíde a nechá ich napospas morfiu, heroínu, samovražde a smrti.
Ak niekoho počujete prehlásiť: „XY sa zabil fajčením ópia“, mali by ste vedieť, že je to nemožné a uvažovať o iných príčinách jeho smrti.
Niektoré organizmy sa rodia ako budúce obete drog. Vyžadujú korekciu, bez ktorej nemajú žiaden kontakt s vonkajším svetom. Kníšu sa na hladine. Vegetujú v pološere. Svet zostáva neskutočným, kým mu nejaká substancia nedá telo.
Stáva sa, že títo nešťastníci žijú bez toho, aby našli čo len najslabší liek. A takisto sa stáva, že ich liek, ktorý našli, zabije. Majú šťastie, ak ich ópium nabudí a poskytne ich korkovým dušiam potápačský odev. Škody vyplývajúce z ópia budú menšie než škody na-páchané inými látkami a menšie než slabosť, ktorú sa snažia vyliečiť.
U muža sa proces odvykania prejavuje telesne, kým u ženy hlavne duševne. U muža droga neutlmí srdce, ale jeho sexualitu, kým u ženy povzbudzuje sexualitu a utlmuje jej srdce. V osemnástom dni odvykacej kúry sa žena stáva útlocitnou a ufňukanou. Preto sa na odvykacích klini-kách všetky pacientky zamilovávajú do lekárov.
Zostávam presvedčený, napriek vlastnému zlyhaniu, že ópium môže byť prospešné a že je len na nás, aby sme ho tak uspôsobili. Musíme ve-dieť, ako s ním zaobchádzať. Nič nie je horšie než nešikovnosť z našej strany. Prísny režim (preháňadlá, cvičenie, vypotenie, odpočinok, starost-livosť o pečeň, čas na nerušený spánok) umožní použitie lieku ohrozova-ného poloblbcami. Nech mi nik netvrdí: „Návyk donúti fajčiara zvyšovať dávku.“ Jednou zo záhad ópia je, že fajčiar nikdy nemusí zvyšovať svoju dávku.
Smrteľná nuda vyliečeného fajčiara ópia!
Všetko, čo človek v živote koná, dokonca láska, sa odohráva vo vlaku, uháňajúcom v ústrety smrti. Fajčiť ópium znamená vystúpiť z tohto vla-ku za jazdy. Znamená to zaoberať sa čímsi iným než životom a smrťou.
Trpezlivosť maku. Ten, čo fajčil, bude fajčiť. Ópium vie čakať.
Ópium krotí ambície.
Keď som bol úplne pod vplyvom ópia, upadal som do mikrospánkov, trvajúcich pol sekundy. Jedného dňa, keď som šiel navštíviť Picassa na Rue de Boétie, mal som vo výťahu pocit, že rastiem spolu s niečím nevý-slovne hrozným vedľa mňa, čo potrvá naveky. Akýsi hlas vykríkol: „Moje meno je na štítku!“ Myknutie ma prebudilo a na mosadznom štítku som prečítal: HEURTEBISE. Spomenul som to Picassovi, keď sme sa roz-právali o zázrakoch; Picasso povedal, že všetko je zázrak, a že zázrakom je aj to, že sa človek vo vani nerozpustí ako kus cukru. Krátko na to ma začal prenasledovať a začal som písať báseň. Pri ďalšej návšteve som sa pozrel na štítok. Bolo na ňom meno OTIS-PIFRE; výťah zmenil značku.
Dokončil som L’Ange Heurtebise, báseň inšpirovanú a štruktúrovanú ako šach, v predvečer mojej odvykacej kúry, na Rue de Chateubriand. (Klinika bola zničená: prvé múry padli v deň môjho odchodu.) Potom som Heurtebisom nazval anjela v Orfeovi. Uvádzam pôvod tohto mena kvôli nespočetným náhodám, ktoré neustále privoláva.
UDALOSTI VIAŽÚCE SA K MENU A HRE
Keďže Marcel Herrand chcel skúšať hru ešte noc pred jej uvedením, stretli sme sa u mňa v byte na ulici d´Anjou. Skúšali sme v hale a len čo Herrand povedal: „S týmito rukavicami prenikneš cez zrkadlo ako cez vodu,“ zaznel bytom strašný hrmot. Z veľkého zrkadla v kúpeľni zostal len rám. Rozbité sklo ležalo na dlážke.
Glenway Westcott a Monroe Wheeler, ktorí prišli do Paríža na premiéru Orfea, boli na ceste zdržaní nehodou na bulvári Raspail; rozbilo sa okno a biely kôň strčil hlavu do kočiara.
Rok na to som s nimi obedoval vo Villefranche-sur-Mer, kde bývali v osamelom dome na kopci. Prekladali Orfea a povedali mi, aký nepo-chopiteľný bude sklenár v Amerike. Na to som spomenul Kida, kde Chaplin hrá sklenára v New Yorku. „Je to zriedkavé v New Yorku aj v Paríži,“ povedal som, „človek len ťažko nejakého stretne.“ Poprosili ma, aby som im opísal sklenára a cez záhradu ma priviedli k bráne, kde sme počuli a videli sklenára, ktorý, napriek všetkým očakávaniam a pravdepodobnosti, kráčal prázdnou cestou a zmizol. Orfeus sa hral v Španielsku a Mexiku. Zemetrasenie prerušilo scénu bakchantov, zničilo divadlo a zranilo niekoľkých ľudí. Keď sa divadlo opravilo, uviedli v ňom Orfea opäť. Náhle však oznámili, že v hre nemôžu pokračovať. Herec hrajúci Orfea predtým, než sa znovu vynoril zo zrkadla, padol za kulisami mŕtvy.
Vikomt a vikomtka Charles de Noailles ukryli pre deti veľkonočné va-jíčka do piesku na svojom majetku v južnom Francúzsku. Požiadali mla-dého murára, ktorý pracoval v záhrade a ktorého volali Heurtebise kvôli jeho bledej pleti, aby rozvešal papierové reťaze nad pieskom. Mladík sa vyštveral na presklenú strechu, prepadol cez ňu a bez toho, že by sa zranil, dopadol naplocho do piesku, chrbát pokrytý črepinami. Keď sa ho neskôr pýtali, uviedol ako svoje pravé meno Ange.
Princezná E. de Polignac si kúpila na vidieku dom a pýtala sa na po-mocníka v záhrade, ako sa volá: Raphaël Heurtebise.
Sme v období takého individualizmu, že sa už nehovorí o nasledovníkoch: hovorí sa o zlodejoch.
Koleso je kolesom. Ópium je ópiom. Čokoľvek navyše uberá z ich geniality: ako keby človek, ktorý nepozná koleso, zhotovil prvý dopravný prostriedok podľa vzoru koní s mechanickými nohami.
Každý z nás má v sebe niečo uzavreté, ako tie japonské kvetiny vyro-bené z dreva, ktoré sa rozvinú vo vode. Ópium hrá tú istú úlohu ako voda. Nik z nás v sebe nemá rovnaký kvet. Je možné, že osoba, ktorá nefajčí ópium, nikdy nespozná kvetinu, ktorú by v nej rozvilo ópium. Ópium by sa nemalo brať príliš vážne.
Okolo roku 1909 fungovali umelci, ktorí ho užívali bez toho, aby o tom hovorili a ktorí ho už nefajčia. Veľa mladých párov fajčí bez toho, aby ich ktokoľvek podozrieval; ľudia v kolóniách fajčia kvôli horúčkam a prestanú, keď ich k tomu okolnosti donútia. Vtedy pociťujú nepríjemné dôsledky silnej malárie. Ópium ich ušetrí závislosti, lebo ho nikdy nebrali a neberú príliš vážne. Ópium sa stáva problémom v miere, akou ovplyvňuje nervové centrá, ktoré ovládajú dušu. Inak je len protiliekom, pôžitkom, dočasnou siestou.
Nebezpečným je fajčenie ako obrana pred morálnou nerovnováhou. Vtedy je ťažké pristupovať k droge spôsobom, ktorým sa má k droge pristupovať – tak ako sa má pristupovať k šelmám – bez strachu.
Je ťažké byť po niekoľkých pádoch ópiom odmietnutý: je ťažké vedieť, že tento lietajúci koberec jestvuje a človek na ňom viac nebude lietať; bolo pôžitkom kúpiť si ho, ako v Bagdade kalifov, od čínskeho obchodníka v biednej uličke s rozvešaným prádlom; bolo pôžitkom vrátiť sa rýchlo k sebe do hotela a hneď ho vyskúšať, v izbe, kde kedysi žili George Sand a Chopin, rozvinúť ho, vysadnúť naň, otvoriť okno do prístavu a vzlietnuť. Nepochybne neobyčajný pôžitok.
Picasso mi zvykol hovoriť: „Zápach ópia je najmenej banálny zo všetkých pachov na svete.“
Jediný zápach, s ktorým ho možno porovnať, je pach cirkusu alebo prístavu.
Surové ópium. Ak ho nezamkneš do truhlice, ale uspokojíš sa s krabičkou, čierny plaz z nej čoskoro unikne. Buď opatrný! Preplazí sa popri stene, zíde po schodoch, potom cez chodbu a krížom cez dvor, mihne sa bránou a čoskoro sa ovinie okolo policajtovho krku.
Pomalá rýchlosť ópia. Pod vplyvom ópia sa človek stáva miestom, na ktorom sa odohrávajú javy, zosielané umením zvon.
Fajčiar sa môže stať majstrovským dielom. Dielom, ktoré je mimo diskusie. Dokonalým dielom, keďže je prchavým, bez formy a bez kritikov.
Ópium predstavuje ročné obdobie. Fajčiar viac netrpí zmenami počasia. Už nikdy nenachladne. Trpí len zmenami drog, dávok a hodín, všetkého, čo vplýva na ópiový barometer.
Ópium má svoje nádchy, triašky a horúčky, ktoré nesúvisia s teplom a chladom.
Všetko je otázkou rýchlosti. (Rýchlosť nehybnosti. Rýchlosť osebe. ÓPIUM: rýchlosť hodvábu.) Mimo rastlín, ktorých rýchlosť je odlišná od našej a ktoré prezrádzajú len zdanlivú nehybnosť, a rýchlosti kovov, ktoré nám ukazujú ešte väčšiu zdanlivú nehybnosť, ležia ďalšie ríše, ktorých rýchlosť je príliš pomalá alebo príliš rýchla na to, aby sme ich vôbec zaregistrovali alebo aby oni zaregistrovali nás. (LE CAP, anjel, vejár.) Nie je nemožné, že kinematografia bude raz schopná nasnímať neviditeľné a spraviť ho viditeľným, prispôsobiac ho nášmu rytmu tak, ako prispô-sobuje gestikuláciu rastlín rýchlosti nášho života.
Ópium, ktoré mení našu rýchlosť, nám dáva jasné vedomie svetov, ktoré sú jeden druhému nadradené, ktoré sa vzájomne prenikajú, no nevedia o vzájomnom jestvovaní.
Ópium je jedinou rastlinnou substanciou, ktorá nám komunikuje rastlinný stav. Cezeň získavame pojem tej inej rýchlosti rastlín.
Niekto môže povedať: slnko je veľké, toto zrnko prachu je malé, preto-že závisia od našej mierky veľkostí. Je hlúpe tvrdiť: Boh je veľký, atóm je malý. Je zvláštne, že sotva žije ktosi, kto si uvedomuje storočia, ktoré uplynú medzi každým naším nadýchnutím, svety stvorené a zničené našim telom, že predstava temnoty nášho tela obsahuje v sebe aj ohne, ktoré ho obývajú, a že rozdielne mierky poukazujú na ťažko prijateľný fakt, že tieto svety môžu byť obývané alebo mŕtve; skrátka, že nekonečne malé môže byť objavom a nie inštinktom.
To isté platí pre nekonečne veľké (veľké, ale malé v porovnaní s nami), keďže necítime, že naše nebo, naše svetlo, náš vesmír netvoria viac než malý bod pre bytosť, ktorej telo nás obsahuje a ktorej život (krátky z jej pohľadu) trvá naše storočia.
Namiesto viery by nás mal Boh desiť. Múdrosťou Mojžiša bolo, že uzavrel ľudí do ich malých domov.
Je ťažké žiť bez ópia po tom, čo ho človek spoznal, pretože je ťažké po spoznaní ópia brať svet vážne. A pokiaľ človek nie je svätcom, je ťažké žiť bez toho, aby sme svet brali vážne.
Po liečbe. Najhorší okamih, najväčšie nebezpečenstvo. Zdravie s touto prázdnotou a nekonečným smútkom. Doktori ťa skutočne predkladajú samovražde.