Okolo nás žijú ľudia, v rôznych vzdialenostiach, od tých najbližších až po tých, ktorých stretávame len pohľadom. Zo vzťahu k iným sa rodia všetky základné emócie, úsmev, plač, smiech, dotyk. Títo ľudia vytvárajú základnú podobu nás samých, ako zrkadlo, v ktorom sa nielen odrážame a spoznávame, ale podľa ktorého sa premieňame a upravujeme. Zvyčajne píšeme o ľuďoch, ktorých nepoznáme, o fiktívnych postavách, ktoré nazývame autori a postavy. Písať o konkrétnych, blízkych ľuďoch je omnoho ťažšie. To, čo v nich vidíme, čo nám na nich prekáža a čo obdivujeme, charakterizuje nás samých. Preto nemá zmysel písať o ostatných len v tom najlepšom – falšovali by sme tým svoj vlastný obraz, javili by sme sa láskavejší a tolerantnejší, než v skutočnosti sme, nenastavili by sme zrkadlo vlastnému spôsobu vnímania. Lebo vo všetkom, čo nám na ostatných vadí, sme my sami. Až keď si priznáme, čo vidíme v iných, zostavíme svoj skutočný obraz. Až vtedy môžeme v labyrinte okolitého sveta odhaliť zrkadlo, ktoré verne odráža črty našej vlastnej tváre.
(jp)