Kalligram 2010
V prípade autora, ktorého nosnými princípmi sú irónia a skepsa, sa s pribúdajúcimi (alebo už aj ubúdajúcimi) šedinami môžeme tešiť na stále lepšie a ostrejšie knihy. Čo, žiaľ, neplatí o autoroch tematizujúcich láskavý a nežný detail, ako v prípade Dušekovej Holej vety o láske – tým sa ľahko stane, že ich láskavá poetika, mierne povedané, akosi povädne. A tak sa u rozpísaného Vilikovského čitateľ teší, čo jeho obľúbený spisovateľ tentoraz posvätí – alebo znesvätí? Medzi posvätením a znesvätením vedie tenká hranica irónie a na tej Vilikovský balansuje stále istejšie. Lebo ak sa čudujeme, ako môže dôsledný ironik písať, tak odpoveďou je to, že tak ako jeho postavy nutne potrebujú iróniu, ich autor potrebuje nevyhnutnú dávku sebairónie.
V Psovi na ceste je irónie i sebairónie dostatok. A čo sa týka tém, román má dve hlavné línie: v prvej Vilikovský skutočne vstupuje aj na nové územia, napríklad sexuality, kým v tej druhej sa venuje téme osvedčenej, a tou je spoločenská reflexia: je to návrat k tomu, čo už poznáme z burlesky Večne je zelený…, ale najmä z Vilikovského publicistiky (knižne v Okrídlenej klietke). Pre obe línie sú spoločnými znakmi, súvisiacimi so spomínanými šedinami, bilancovanie a triezvosť. Rozprávač bilancuje svoje pôsobenie na území literatúry, sexuality i citov rovnako vecne. A triezvosť mu rozhodne nechýba, veď viackrát prízvukuje, že nie je žiadnym umelcom (povolaním redaktor, teraz už dôchodca), čo v praxi znamená, že máme dočinenia s reflexiami objektívneho, vecného pozorovateľa, ktorý nepodlieha výlevom, zápalom či ilúziám, najmä nie o sebe samom. Čím sa líši napríklad od takého Thomasa Bernharda alebo Ernesta Hemingwaya. Dejovú líniu a líniu publicistickú prepájajú aj úvahy o Thomasovi Bernhardovi, príbeh sa totiž odohráva v Rakúsku a Bernhard venoval reflexii svojho národa dosť veľký priestor. V komornom príbehu však cítiť aj prítomnosť iného autora, ktorého meno sa ani raz nespomenie: Philipa Rotha. Tohto príbehu nie je veľa, ale keby sa Vilikovský venoval len jemu, trúfam si povedať, so všetkou objektivitou, akej som schopný, že Vilikovský je lepší a silnejší autor než Roth. Až tak, že keby si náhodou vymenili národnosť, Rothovi by sme možno vyčítali, že sa dejovými zvratmi snaží vyrovnať Vilikovskému s jeho bezprostrednejším a priamejším podaním literárnej kvality. „Triezvosť“ Vilikovského štýlu je v tom, že v „bernhardovskom“ obnažení sledujeme bezprostrednú prácu spisovateľa s jazykom, rozprávačovi hľadíme priamo na ruky – alebo do jeho mysle; neskrýva sa za príbeh, ale je priamo pri ňom, v ňom, v každej svojej vete. A práve touto „hustotou“ viet ako literárnou kvalitou dominuje Vilikovský nad Rothom. Takto sa odhaliť a vydať sa čitateľovi na milosť doslova v každej vete predpokladá skutočné majstrovstvo – a skvelých viet je tu veľa, stačí si prečítať celý (triezvo fascinujúci a fascinujúco triezvy) osemstranový opis milostného aktu.
Čím je teda Pes na ceste? Ďalšou Vilikovského knihou, ktorá v čitateľovi spúšťa celý rad svojbytných procesov. Tentoraz je to aj kniha jednoduchšia a bezprostrednejšia, v ktorej sa autor upísal cnostiam prózy: akoby sa snažil zbaviť čo najviac poetického v prospech čistej, strohej, triezvej prózy. Ktorá našla dosť odvahy na triezvosť a bilancovanie. Rozprávač, autor i príbeh sa k sebe nezakryto hlásia, i so svojou slovenskosťou. Nie rezignovane, skôr odvážne. Vlastne až také neslovenské, to celé, nie?