José Ortega y Gasset : Vzpoura davů

Dielo Vzpoura davů vyšlo knižne prvýkrát v roku 1930. Obsahuje veľmi jednoduchú teóriu – nazvime ju spoločenskou – ktorej stručná verzia sa zmestí na niekoľko riadkov. Túto teóriu považujem za jednu z najväčších právd vyslovených o ľudstve, presnejšie o modernom ľudstve, lebo Gasset hovorí predovšetkým o fenoméne zrodenom v 19. storočí, kým Elias Canetti vo svojom ústrednom diele Masa a moc, ktoré vyšlo v roku 1960, analyzuje fenomén masy v univerzálnom rozmere.
Vzpoura davů je jednou z najlepších kníh pre recenzenta, a to z viacerých dôvodov – súčasne však na neho kladie obrovské požiadavky. Napísať naozaj dobrú recenziu na Vzpouru davů je úloha, na ktorú si netrúfam – vedome si túto úlohu zmenším, pokúsim sa však naznačiť, aká by mohla byť poctivá recenzia tohto diela.

VLASTNÁ TEÓRIA
„Pro současný evropský veřejný život je nejdůležitější, ať už v dobrém či ve zlém, fakt, že davy dosáhly plné společenské moci. Protože však davy, právě proto, že jsou davy, nemohou a ani neumějí řídit svou vlastní existenci, tím méně vládnout společnosti, trpí nyní Evropa nejvážnější krizí, jaká mohla země, národy a kultury potkat. Tato krize není v historii první. Její podoba a následky jsou známy. I její jméno známe. Říká se jí vzpoura davů.“ (str. 37)
Takto sa začína Gassetova Vzpoura davů, rozdelená do dvoch častí a pätnástich kapitol. Celkom logicky sa zaoberá najmä dvoma fenoménmi: masou a jej vzburou.
Masa je podľa Gasseta fenoménom posledných dvoch storočí: náhle sa všade začali vynárať davy ľudí – plné sú divadlá, vlaky, pláže, obchody. Odpoveď: „Jedná se o skutečnost, že od počátku evropských dějin v VI. Století až do roku 1800, tedy za plných dvanáct století, Evropa nedosáhla vyššího počtu obyvatel než 180 miliónů. Zato od roku 1800 do roku 1914, čili za něco víc než jedno století, vzrostlo evropské obyvatelstvo ze 180 na 460 miliónů!“ (str. 57)
Davový človek je však viac než číslom, je typom: „Davový člověk je ten, jehož život nemá plán a plyne s vodou. Proto nic nevytváří, ačkoli jeho možnosti a moc jsou úžasné. A tento druh lidí v naší době rozhoduje.“ (str. 57)
Ľudia sa teda podľa Gasseta delia všeobecne na dva typy: na aristokratickú menšinu a masovú väčšinu, na kvantitatívne i kvalitatívne rozdielne ľudstvo: na „osoby, jež od sebe chtějí mnoho a hromadí před sebou nesnáze a povinnosti, a osoby, které od sebe nic zvláštního nepožadují, pro které žít znamená být v každém okamžiku tím, čím dosud byly, bez úsilí zdokonalit se, podobné kusům korku, houpajícím se na vodě.“ (str. 39)
Masy získali moc na úkor pôvodnej vlády elít. Moc nielen v politickom zmysle: táto moc sa týka vkusu, peňažných hlasov, módy, morálky, filozofie a vzdelania. Je celkom zrejmé, že táto moc más, znamenajúca rovnosť šancí a prístupu k informáciám, je pozitívna: a Gasset vymenováva všetky pozitíva tohto demokratizačného procesu. Súčasne však upozorňuje na negatíva, ktoré pre neho majú fatálny rozmer: samotný zánik civilizácie. Tento negatívny rozmer vyplýva zo vzbury más.
Masa sa od vznešených ľudí odlišuje tým, že neuznáva povinnosti, ale len práva; že sa neodvoláva k žiadnej inštancii okrem seba samej. Je teda popretím disciplíny a morálky. To je vzbura más. Gasset uvádza príklad žiakov, ktorí sa ocitnú sami bez učiteľa: začnú skákať a vyvádzať; ponechaní bez úlohy, cieľa a zamestnania, zmôžu sa na jedinú vec: kotrmelec. (str. 103) „Je-li kterýkoli dav, plebejský či „šlechtický“, ponechán vlastním sklonům, tíhne vždy k ničení základů svého života.“ (str. 63) Masy však majú vo svojich rukách nielen svoj vlastný osud: „Zdá se, že evropské dějiny poprvé závisejí na rozhodnutí vulgárního člověka. Nebo – řečeno jinak – vulgární člověk, dříve vedený, se rozhodl vzít sám do rukou otěže světa.“ (str. 83)
Táto nadvláda más je kvôli ich ustrojeniu vecou veľmi nebezpečnou a tragickou: „dav na smrt nenávidí vše, co není davem.“ (str. 72) (O deštrukčnej povahe más pojednáva viac Canetti.) Vláda más je situáciou úplne novou a nebezpečnou, pretože nepredstavuje príchod novej morálky na úkor starej, a nového cieľa namiesto starého. Ona je popretím morálky a cieľa. „Evropa ztratila morálku. Ne proto, že by davový člověk odmítal zastaralou morálku a čekal novou, rodící se, ale proto, že těžiště jeho způsobu života leží právě ve snaze žít bez poslušnosti jakékoli morálky. Nevěřte ani slovu, až uslyšíte mladé lidi mluvit o „nové morálce“. Jednoduše a prostě popírám, že dnes v nějakém koutě světa existuje nějaká skupina lidí prodchnutá novým étosem, který by si dělal nárok stát se morálkou. Když se mluví o „nové morálce“, tropí se tím jen ještě o nemravnost víc a hledá se nejpohodlnější prostředek klamání.“ (str. 130)
Nebezpečenstvo vlády más vyplýva ešte z jedného faktu: z toho, že odporuje prirodzenému stavu vecí. Podľa Gasseta totiž spoločnosť nemá byť aristokratická – ona aristokratická je. Vláda más teda znamená trvalú deformáciu, vo svojej podstate je trvalou nereálnosťou.
Gasset teda varuje pred ohrozením samotného základu našej civilizácie, uprostred ktorej sa vynoril barbar, čiže „vzpurný primitiv“; nazýva ho aj rozmaznaným mladým pánom, dedičom, ktorý sa správa len ako dedič. Tento barbar žije z výhod civilizácie, ktorú sabotuje, ponecháva si jej výhody, ale neprevzal jej povinnosti. Gasset ho v dejinách identifikuje s kynikom, helénskym nihilistom – kynik potreboval vyvinutú spoločnosť, ktorú sabotoval; „co by si kynik počal v divoké zemi, kde by všichni přirozeně a vážně dělali to, co on ze žertu pokládá za svou osobní povinnost?“ Nie je problém identifikovať tohto barbara v 20. storočí: prevládol vo filozofii, spoločenskom myslení i vo všetkých hnutiach mladých ľudí (punk a hippies sú len jeho radikálne reinkarnácie).
Tieto základné tézy možno takmer ľubovoľne aplikovať: napríklad prípad s deťmi ponechanými bez učiteľa sa Gassetovi hodí na situáciu vo vnútri národa, ale aj na spoločenstvo národov. Výskyt barbara uprostred civilizácie je estetickou definíciou romantika, nihilistu i surrealistu. V politickej teórii je nebezpečenstvom zneužitie štátu masami – Gasset varuje pred štátnymi intervenciami, de facto pred ľavicovým poňatím štátu, ktorý rieši všetky problémy namiesto občana.
Táto kniha je okrem iného skvelou politologickou príručkou, dotýka sa filozofických otázok a obsahuje niekoľko podnetných exkurzov do histórie – Gasset je nadpriemerne vzdelaným autorom, estetikom a filozofom, ktorý sa zaujímal aj o vedu (umenie a veda sú pre neho dvoma výrazmi civilizačnej aktuálnosti).

VÝZNAM TEÓRIE
Aby sa nejaká teória stala významnou, mala by spĺňať niekoľko kritérií. Mala by byť jednoduchá; mala by si zachovať svoju platnosť aj mimo čas svojho vzniku, inými slovami, mala by vysloviť čosi univerzálne; mala by mať adekvátny vplyv; mala by vyvolať istý dojem, čím rozumiem to, že by sa mala stať dostupnou a rozšírenou, čo je spojené s prestížou mena jej autora; mala by byť aplikovateľná na rôzne aspekty spoločenského života, teda byť dostatočne komplexnou a otvorenou rôznym spoločenským vedám.
Na základe týchto kritérií považujem Gassetovu Vzpoura davů spolu s Canettiho dielom Masa a moc za dve najvýznamnejšie teórie 20. storočia.
Toto moje subjektívne hodnotenie je problematické z viacerých dôvodov: celkom určite vznikli vyčerpávajúco presné a podnetné analýzy spoločnosti, ako aj analýzy širšieho záberu, prípadne väčšej elegancie a väčšej životnosti. Na základe uvedených kritérií sa však prikláňam práve ku Gassetovej a Canettiho analýze más. Práve tieto dve teórie sú totiž známe, rozšírené, dostupné a dostatočne zapísané v kultúrnom povedomí, kým ostatné teórie možno nemali toľko šťastia a nedočkali sa širokej publicity. Existencializmus stratil svoju platnosť a rozišiel sa s pravdou ešte počas pôsobenia Sartra; Heidegger, ktorého filozofia bola určite vitálnejšia a poetickejšia než spoločenská analýza Gassetova, bol možno príliš zložitý a akademický a navyše kolaboroval s fašizmom, čím diskvalifikoval aj svoje dielo.
Kľúčovým pojmom oboch teórií je masa; pre Gasseta je kľúčom k modernite, pre Canettiho k pochopeniu človeka a spoločnosti vôbec; Canetti uplatňuje optiku masy na náboženstvá, históriu i psychológiu, na pojem jednotlivca i spoločnosti. Gassetova teória je neobyčajne jednoduchá a úderná, prednesená bežným hovorovým jazykom (pôvodne vychádzala v dennej tlači), čím sa líši od Canettiho filozofického eposu Masa a moc.
Je aplikovateľná na azda všetky spoločenské vedy: celkom určite hovorí veľa o sociológii, politológii, ale aj estetike – tvorí vlastne základ Gassetovej významnej eseje Dehumanizácia umenia.
Jej platnosť možno dokázať na viacerých udalostiach a trendoch, od času jej publikovania až do našej súčasnosti. Gasset bol otvorene antikomunistický i protifašistický a varoval pred vplyvom komunizmu v čase, keď boli ľavicové názory v móde; odsúdil pacifizmus Británie, čo sa malo prejaviť najmä na začiatku 2. svetovej vojny; predvídal a zasadil sa za jestvovanie Európskej Únie, čo náležite zdôvodnil, už v tridsiatych rokoch 20. storočia; a napokon predvídal trendy, ktoré viditeľne vystúpili najmä v časoch tzv. masovej kultúry a masových médií.
Problémovým bodom je vplyv. Vplyv myšlienok je ťažké merať, sféra myslenia je síce zásadne, ale nie viditeľne spojená so svetom skutkov. Netrúfam si povedať, nakoľko dokázali publikované výstrahy zmeniť tok dejín: Dostojevského Besi alebo Čapkova Válka s mloky sú oceňované mementá, ale až dodatočne, lebo ich pesimistické predpovede sa medzitým naplnili. Druhá vec je, že Gasset je aj dnes úplne nedostupný autor: nielen na Slovensku, ale ani vo Veľkej Británii jeho knihy nevidieť. Pritom má človek neodbytný pocit, že keby si Gassetovu útlu knižku prečítali súčasní politici, vyriešili by sa mnohé zmätky a konfúzie – je trochu komické, keď sa ani po sedemdesiatich rokoch od jej vydania nič nevyjasnilo v pretrvávajúcich sporoch.
Vzpoura davů, ak nič iné, môže byť aspoň užitočnou politologickou učebnicou: okrem iného demystifikuje pojem nacionalizmus či pacifizmus, vyjasňuje vzťah moci a vlády a naznačuje povahu štátu, zneužiteľného masami. To všetko priezračne ľahko, so „sedliackou logikou.“

SÚČASNOSŤ
„Nepokúsim sa hádať, čo by si myslel, keby žil teraz,“ napísal o Gassetovi Czesław Miłosz. Nevieme, čo by si myslel o súčasnosti, ale môžeme sa pokúsiť dovidieť na súčasnosť optikou jeho teórie más. Je to predovšetkým vplyv masovokomunikačných prostriedkov, čo predstavuje vplyv más na každodennú podobu sveta. Keď Canetti hovorí o potrebe más zničiť izolovanosť, zhmotnenú obydliami, a teda cítiť sa spolu, viditeľne, masovo, potom sa hneď ponúka možnosť, že práve televízia je odstránením rôznorodosti myslenia a kultúry všeobecne, prekonávajúca oddelenosť stien a obydlí. Gasset by si všimol, že médiá – a teda masy – ovládli aj politiku: dnešný politik musí byť mediálny, inak neuspeje, čo značí okrem fotogenickosti aj schopnosť formulovať heslá, vtesnať svoj názor do jednej vety, skôr než sa prepne – tak ako sa všetky informácie skrátili do vety či titulky. S masami súvisí aj fakt, že prostredníctvom rozhlasových staníc terorizujú éter „svojou“ hudbou, tak ako vlastne terorizujú celý priestor „svojimi“ správami, celebritami a svojou kultúrou. Masy si dnes volia svoje spevácke superstar, svojich vyvolených v reality show.
Najväčší otáznik však visí nad jadrom umenia, nad niečím, čo na rozdiel od popkultúry umením je. Je totiž otázne, či súčasné umenie túto povahu tlaku más reflektuje, alebo mu podľahlo. V literatúre celkom isto podlieha, v hudbe najväčšmi odoláva – otáznik sa týka predovšetkým výtvarného umenia. Poslaním umenia je reflektovať realitu a umenie je nútené vyjadriť sa ku kultúre más. Nakoľko sa však samo stáva ideovo masovým, je ťažká otázka.
V politike sa celkom určite presadzuje populizmus a niekomu sa môže zdať, že to, čo sa nazýva ľavicovou politikou, je vlastne už len korupciou más, navádzajúcou na výmenu podpory vo voľbách za vlastné výhody: čo je jednoducho obídenie ideologického, morálneho i politického súboja.
V globálnej politike ide o dva trendy obsiahnuté v jedinom jave: v dominancii USA. Gasset bol jednoznačným kritikom USA, ale aj bezvládia v globálnej politike, lacného pacifizmu (vojna nie je riešením, len ak sú poruke iné riešenia – pokiaľ sa neponúknu, problém pretrváva neriešený) a neangažovanosti. Celkom určite sa prehĺbila sila más vo všetkých oblastiach života – obdobie šesťdesiatych rokov bolo asi prelomovým. Pojem elity a aristokracie zmizol a umenie si samé začalo osvojovať pojmy masovosti – zmizlo rozdelenie na vysoké a nízke, zaviedol sa pojem „nudy“ ako estetického kritéria, umenie sa cez nové žánre otvorilo vertikálne a dnes už takmer každý môže tvoriť a presadiť sa – s pomocou počítača možno pôsobiť v každom žánri. Masy získali taký obrovský vplyv, že je dnes už len ťažké pomenovať ich opozíciu (azda cirkev? – vydesil by sa Gasset), a je len veľmi ťažké robiť umenie či politiku bez ich súhlasu. A ich diktát, to sú novodosadené elity, čiže celebrity, ktoré nám tlmočia názory na politiku, etiku, globalizáciu či náboženstvo. Kým ikonami prvej polovice 20. storočia, storočia más, boli ešte politickí vodcovia, ikonami druhej polovice storočia sú už výtvory popkultúry, spevákom Bonom počínajúc a J. K. Rowlingovou končiac. Zdanlivé výnimky – kult Kafku, Picassa či van Gogha – nie sú ničím iným, než kolonizáciou umenia a minulosti masami.
Masy majú svoju polovicu pravdy, keď hovoria o realite prostredníctvom masových médií. Reality show je svojím spôsobom reálna. Prirodzenosti človeka sú dve: jedna, ktorá sa odhaľuje, druhá, ktorá sa vytvára. Reality show je pravdivým zobrazením bezduchosti – kultúra pravdivým zobrazením duchovnosti. Realita človeka je pre masy realitou bezduchosti, nenútenosti a odovzdanosti, teda opakom toho, čo nazývame kultúrou, tradíciou, snahou, smerovaním a stavbou.
Masy majú na svojej strane peniaze, vplyv, volebné právo a svojou gravitáciou pretvárajú módu, trendy, tvorbu a štýl. História nás poučila, že prežije vždy len umenie elity a naša doba, ak by sa premenila na dobu ničotností, nemusí tak po sebe zanechať nič (lebo masy každej epochy po sebe nezanechávajú nič). Umeniu dominuje otvorenosť, horizontálna i vertikálna priepustnosť: internet, pop-kultúra, médiá sú otvorenými štruktúrami a hlavne otvorenými pre masy – kým elitnosť je uzavretá.

KONTROVERZIE
Najväčším otáznikom Gassetovej koncepcie je jej pesimistický ráz. Hoci Gasset rozhodne nie je katastrofista, ale skôr skeptik, podľa mňa precenil masu a osobnostnú výbavu jej jedinca na úkor systému, ktorý dokáže efektívne fungovať práve tým, že si ľudí formuje: vedecký či ekonomický rozvoj tak masy nemusia nutne deštruovať. Druhou spornou otázkou je Gassetov postoj k mase a masovému človeku ako k vinníkovi. Je veľmi užitočné vyvážiť jeho teóriu postojom filozofky Simone Weilovej alebo režiséra Godfrey Reggia, ktorí ukazujú trochu iný pohľad na príčinu a následok fenoménu masy: masový človek totiž žije v takom stave techniky, ktorá ho robí nekompetentným. Deľba práce, mestská civilizácia a vysoký stupeň kapitalizmu vyžaduje a vytvára človeka s minimom vedomostí, schopností a cností. Tento človek, vyžadovaný prevažne len na jednoduchú prácu, nemusí poznať a vedieť, nemusí mať názor, nepotrebuje vykročiť z mikrosveta sídliskový byt – práca – obchodný reťazec – televízia. Technicita nášho života sa prehlbuje a neúprosne formuje masového človeka, ktorý je tak vinníkom a obeťou súčasne.
Spôsoby nového smerovania a východísk však treba hľadať v rámci Gassetovej teórie, nie mimo nej, ako azda sám Gasset dúfal. Jeho teória je totiž možno definitívnejšia, než si sám myslel.

(PS: Na trhu sa objavil slovenský preklad Vzbury más od V. Olerínyho, ktorého doslov celkom nepochopiteľne tvorí prihlúpla esej komunistu Vladimíra Mináča.)

José Ortega y Gasset: La Rebelion de las masas, Madrid 1930
Vzpoura davů; Praha: Naše vojsko, 1993
Preložili Václav Černý a Josef Forbelský; upravil a úvodnú štúdiu napísal Milan Váňa
Doplnené o Předmluvu pro Francouze; Doslov pro Angličany; O pacifismu; Dodatek.

(jp)