Zoológia I

Šiplan (Siplaniuss siplaniuss, ľudovo tiež šiplón) je tvor mohutný a lenivý. Jeho pomalosť prekvapuje, avšak je i pre človeka nebezpečný. Žije v hustých lesoch na severe, často uprostred bažín, celkom skrytý v bahne. Silno zapácha. Živí sa mravcami, ale veľmi často i obeťami močiarov, ktorým ochotne pomôže k smrti, obalí ich bahnom a konzumuje neskôr. Pohybuje sa veľmi malátne s tupým výrazom.
Podľa legendy prežil potopu nie vďaka Noemovej arche, ale svojej prefíkanosti. Spoločnosť mu často robia sprchlíci, čo sú jediné tvory, ktoré v jeho prítomnosti zotrvávajú. Inak šiplan nemá žiadneho prirodzeného nepriateľa, dožíva sa vysokého veku a žije samotársky. V miestach, kde sa vyskytuje, nazývajú ho aj šiplónom a kedysi sa lovil pre svoju srsť, vhodnú pre poťahy gaučov a kresiel; hovoria mu aj šutá, čo je zas spoločný názov pre bezrohé živočíchy – a šiplana tu radia medzi najviac bezrohé tvory. Je nízky a malátny, nespoločenský, je vzácnosťou vidieť ho, no stretnúť sa ho neodporúča.
Má rád tmu a hmlisté počasie. Na jeseň tiahnu šiplany Liptovskou kotlinou a vtedy prechádzajú Liptovskou Marou, avšak nepreplávajú ju, ale kráčajú jej dnom, vynoria sa až na druhom brehu a zmiznú v severných svahoch Nízkych Tatier. Tu robia paseku až do svojho návratu.

Sprchlík je malý vtáčik, žijúci v podivnom partnerstve so šiplanmi. Sprchlíci namiesto obvyklého vtáčieho spevu vydávajú zvuk tečúcej, žblnkotajúcej vody. Často vysmädnutého turistu zavedú až k šiplanovi a preto sa v horách, kde sprchlík žije, označujú pramene a potoky osobitnými značkami, aby nemohlo dôjsť k zámene. Mimo modrých značiek hrozí, že človek nezaženie smäd, ale skôr šiplan hlad. V čase šiplanej migrácie mení sprchlík spôsob svojho spevu. Šiplany sa ponoria do Liptovskej Mary a kým sa brodia bahnitým dnom, kŕdle sprchlíkov nad hladinou namiesto žblnkotania vyludzujú zvuky morského príboja. Ako sa takto celý kŕdeľ blíži k brehu, celkom vydesia týmto hukotom vody kúpajúcich sa. Pláže sa vyľudnia a preto aj neboli z vody vyliezajúce šiplany nikdy pozorované, čo je však azda na prospech samotných ľudí.

Pilinožrút karpatský – pravdepodobne najnebezpečnejší tvor našich lesov, sporadicky sa vyskytujúci v Malých Karpatoch. Uctievaný prvými Slovanmi, neskôr predobraz rozprávkových drakov (z toho názov Dračí hrad pri Pajštúne). Jeho symbolom bol oheň. V mytologickej evolúcii sa z neho vyvinul postupne drak, bazilištek a napokon nožnice na logu zápalkovej škatuľky. Jeho dych skutočne cítiť sírou, hoci svojho času akademická obec pre tento fakt Dobšinského napádala.
Výskum potvrdil, že až do roku 1948 robil väčšie škody na životoch než na dreve. Vydáva hlasný rev, zvlášť večer. Živí sa drevom, pre človeka je nebezpečný kvôli svojej agresívnej povahe. Telo mŕtveho pilinožrúta sa nikdy nenašlo. Verš „zastavme sa bratia, veď sa oni stratia“ sa vraj pôvodne týkal práve pilinožrútov.
O fenomén pilinožrúta sa živo zaujímal aj Jules Verne pri písaní Tajomného hradu v Karpatoch.

Lakoň – predpokladá sa, že podobne ako šiplan a pilinožrút, odmietol sa aj lakoň evolučne vyvinúť. (Neochota lakoňa zúčastniť sa evolúcie bola údajne posledným argumentom Darwinových odporcov.) Jeho posledným žijúcim príbuzným bol Kôň Przewalského. Od koňa sa lakoň líši nižšou a zavalitejšou postavou, chvostom, ušami, srsťou a hrivou.

(jp)