John Wilson: Beyond the Zero

Podoby posledných hraníc hudby sú u Američana Johna Wilsona spojené s jej nejestvovaním, popretím či zánikom: zaujíma a priťahuje ho nebytie hudby. Touto odvrátenou stranou hudby nie je obyčajné ticho: hudba akoby mohla ešte aj aktívne nebyť; jestvuje predsa väčšie a menšie ticho, ticho po náhle prerušenom hluku, mlčanie stoviek ľudí, nemé mesto, ticho po bombardovaní – to všetko je viac než obyčajná neprítomnosť zvuku. Beyond the Zero je filozofiou tvorby a vnímania, ktoré sa pokúšajú o stupňovanie ticha, o čo najdôslednejšie popretie hudby. Ide o skúmanie ticha a v dôsledku neho o zvyšovanie svojej citlivosti. Nie je jedno, či peniaze nemá niekto, kto sa ich dobrovoľne vzdal a oslobodil sa, alebo niekto, kto je z nedobrovoľne prázdnej peňaženky frustrovaný. Neprítomnosť a prázdno teda v sebe nesú svoju kvalitu i kvantitu: nemerateľnú, no prítomnú. Jedna nula je iná ako druhá; jedno ticho iné než druhé.
Beyond the Zero nie je len názvom posledného Wilsonovho albumu, ale vyjadrením celej jeho filozofie tvorby – hľadaním antihudby, skúmaním jej deštrukcie, aby ju možno očistil a povzniesol po návrate spoza hranice jej nejestvovania (prekročiť hranicu bytia bolo predsa dané i Orfeovi). Wilson si napríklad všimol, že Cageova skladba mlčiaceho, nehrajúceho klaviristu je len jedným spôsobom ticha – je mlčaním toho, kto vie hrať, kto sa hudbou zaoberá. Ale ticho pritom produkuje aj ten, kto hudbou nežije, alebo kto ju priamo neznáša. Tak je podľa neho v literatúre zásadne iné ticho a prázdno z prostého nepísania, a ticho ako neschopnosť písať, keď chceme povedať príliš veľa alebo príliš dokonalo (jestvuje ešte jedno ticho: násilne umlčaných). „O čom sa nedá hovoriť, o tom treba mlčať,“ ako konštatuje Wittgenstein v jednej z najcitovanejších filozofických myšlienok. Prázdno architektúry a maliarstva; neprítomnosť dekóru nie ako neschopnosť vytvoriť ho, ale ako prejav vkusu: dejiny umenia sú pre Wilsona nie dejinami „maximalizmu“ a stupňovania, ale premenami minimalizmu, uberania: vkus, to je v jeho chápaní vzdávanie sa nadbytočností. Zásadný je teda vstup do ticha. Taoistický princíp nezasahovania. Otázka prázdna a neprítomnosti je pre Wilsona kľúčovou otázkou estetiky.
Projekt Beyond the Zero začína živými nahrávkami staršieho dáta (ide vlastne o prierez Wilsonovými projektami s témou ticha a antihudby), ktoré možno vnímať ako ironický komentár k živým nahrávkam hudobného priemyslu. Prvá skladba je živým záznamom z Wembley arény – bez divákov a hudby, pochopiteľne. Počujeme len to, čo vo Wembley skutočne je, reálny záznam miesta a času: vzdialený hluk, občasný vietor; skutočná, nefalšovaná atmosféra Wembley. Druhá nahrávka je ešte kultovejšia: live záznam zo severného pólu, kde naživo asi ešte nik nenahrával.
Nasledujú ďalšie konceptuálne počiny: „skladby pre počítač.“ Prvým zvukovým záznamom je zvuk pracujúceho počítača, ktorý na internete vyhľadáva všetky údaje týkajúce sa Johna Wilsona. Nasledujú všetky informácie týkajúce sa W. A. Mozarta. Ďalšou skladbou je opäž zvuk pracujúceho počítača, ktorý sťahuje Wilsonov album Beyond the Zero. Príspevok k trendu sťahovania hudby z internetu…
Ďalšie skladby sa už viac týkajú antihudby: Wilson nás informuje, že zložil štyri skladby špeciálne pre tento album a zničil ich: v zvukovom zázname počujeme pracujúci počítač v okamihu, keď Wilson stlačil SHIFT+DELETE a jednotlivé skladby nenávratne vymazal. Informuje nás, že to, čo počujeme, je definitívny zánik skladieb: nejestvujú žiadne ich kópie ani notové záznamy. Počuli sme priamy prenos zániku štyroch hudobných kusov. Wilson úmyselne pracoval so starším typom počítača, aby jeho práca dlhšie trvala. Tieto „skladby“ vlastne ponúkajú elektronický ekvivalent k starším „akustickým“ skladbám, ktoré sú záznamom deštrukcie hudobných nástrojov. Kým predtým sa zničil nástroj ako možnosť zvuku, teraz sa ničilo dielo, teda niečo, čo má povahu informácie a „hmotne“ nejestvuje. Wilson k tomu píše, aby sme si predstavili mlčanie platní po zničení gramofónov; mlčanie CD nosičov po vyradení CD prehrávačov; mlčanie nôt po tom, čo ľudstvo zabudne spôsob notácie. A uvádza fakt, že celuloidové filmy sa roztopia po výbuchu vodíkovej bomby. Wilson nás takto vťahuje do zaujímavej hry: začíname si medzi týmito mlčiacimi skladbami vyberať lepšie a horšie, také, ktoré nás zaujímajú viac než iné – ktoré sú podopreté hlbším konceptom, širšou úvahou alebo závažnejším mlčaním. Možno začíname vnímať a rozlišovať ticho a učiť sa v ňom vidieť. Hneď ďalšia skladba má politický rozmer: Wilson do nej poskladal mlčania rôznych politikov na rôzne otázky – z reálne nahratých interview s významnými osobnosťami vystrihal pauzy, počas ktorých dotyčný odmietal odpovedať, zostal zaskočený, alebo uvažoval nad odpoveďou. Počujeme tak mlčanie arogantné, nevedomé alebo premýšľajúce (booklet obsahuje znenie otázok i zoznam mlčiacich). K politickej tvorbe prirátajme aj zvukový záznam minúty ticha, držanej pri výročí útoku na Dvojičky. V tomto prípade mlčia „obyčajní“ ľudia z neobyčajného dôvodu. Štúdiou čistého, prostého ticha je trojica skladieb zo sedemdesiatych rokov: prvá je záznamom ticha v dôkladne odhlučnenom, prázdnom štúdiu, druhá bola nahratá dôkladne odizolovaným mikrofónom, obaleným niekoľkými vrstvami izolácie. Tretia skladba je absolutizáciou predchádzajúcich: nahrávajúcemu mikrofónu prestrihli kábel, takže ticho je poistené: nemá už akustickú povahu, ale je čírym „nič.“
Wilson ku svojej kompilácii pripojil aj projekty, ktoré zostali len v polohe zámeru a nikdy sa nerealizovali: to je prípad surrealistického mlčania v podobe záznamu štyroch spiacich hudobníkov kvarteta… Z tejto kategórie je aj nápad pozvať do nahrávacieho štúdia najslávnejšie hviezdy pop-music, ktoré sa zvyčajne zídu pri nahrávaní charitatívnej skladby, a nechať ich spoločne mlčať. Myslím, že Wilsona by realizácia tohto nápadu skutočne potešila: ešte nikdy spolu nemlčalo toľko veľkých mien (dalo by to možno istú námahu, aby isté hviezdy skutočne mlčali).
Na album sa dostali aj dve „textové“ mlčania. Podľa zvyku nahrávať literárne diela na audionosič v podaní slávnych hlasov, vybral aj John Wilson niekoľko starostlivo zvážených titulov a čítal si ich, pochopiteľne len v duchu, v nahrávacom štúdiu. Druhá nahrávka je vlastne bonusom: je ňou mlčanie samotného Johna Wilsona. Presnejšie, rozhodol sa vyjadriť k svojmu počinu ako osoba najpovolanejšia: a mlčí celých sedem minút. Bolo o čom…
V sprievodnom texte nás Wilson ešte oboznamuje s grafickými znakmi pre ticho, notovými i literárnymi (tri bodky, pomlčka, medzera atď.). Obalom Beyond the Zero je pochopiteľne Malevičov Biely štvorec na bielom pozadí…

(jp)