Oblaky I

Obrázky: René Magritte

 

V dejinách nájdeme o oblakoch nanajvýš zmienky, niekoľko krátkych viet, oblaky nezaujímali románopiscov ani filozofov. Striedavo ich využívali maliari; oblaky, zdá sa, nadobúdali v istých dobách úlohu akýchsi prostredníkov medzi pozemským a božským, utváral sa z nich plynulý prechod do nebeského sveta, čo je funkcia naznačená maliarmi podľa početných zmienok v Biblii. Oblaky, prísne vzaté, predstavujú pre umenie nemožnosť: vo svojej doslovnosti predstavujú čas neustálej premeny a plynutia, neustále iné a v pohybe, a tak aj maliarstvo ponúka nanajvýš statické momentky ich filmu, zovšeobecnené typy a nálady toho, čo sa nikdy neopakuje a odmieta kategorizáciu pevných foriem, tvarov a typov. Preto ani prozaici nezmohli viac, než dekoratívne zmienky ako znamenia rezignácie.

Oblaky vo svojej premenlivosti evokujú premenlivosť ľudskej existencie, ten šíry svet pocitov, ktoré síce kategorizujeme do niekoľkých pojmov, do slov ako smútok či radosť, ale v skutočnosti – napriek nevyhnutnému a prospešnému zovšeobecňovaniu, ktorého sa jazyk dopúšťa – ide o subtílne, komplexné, jemné stavy naladenosti, ktoré sú premenlivé a neopakovateľné; pocity – alebo by sme mohli hovoriť vnemy – pre mňa kedysi také dôležité, predstavujú stav naladenosti, citlivosti, poznávania a vôbec prežívania; takýto pocit v podobe intenzívneho vnímania, rozochvenosti, ktorá preniká do našich najvnútornejších hĺbok (aby sme si vôbec uvedomili ich existenciu) predstavuje tie najvýznamnejšie okamihy v našom živote, keď sa dozvedáme o sebe a o svete v ich nerozlíšiteľnej jednote, ale tieto stavy naladenosti sú aj vo svojich menej intenzívnych prejavoch neustále prítomné a určujúce to, kým sme a ako sa cítime a tvoria podklad pre všetko, čo prežívame. Cítiť; to bývala pre mňa jedna z najzásadnejších vecí, nechávať na seba pôsobiť zvláštne, výnimočné pocity, v ktorých je človeku dané dozvedať sa odpovede na akékoľvek otázky, v ktorých človek zažíva prirodzený stav istoty o svojej ukotvenosti v bytí, istoty, ktorá sa narúšala alebo vybledla vo svete ľudských záležitostí, zatiaľ čo v osamení so svetom (čo iné sú oblaky než výzvou na takéto osamenie?) sa všetko vracalo na správne miesto v tej najväčšej jednoduchosti, na ktorú bolo možné pýtať sa a popisovať ju, no rovnako ju bolo možné proste vnímať a žiť.

Človek sa obklopuje všemožným hlukom, prácou, rádiom, televíziou a internetom, stovkami činností a rozptýlení akoby na úniku pred osamením, ktoré podľa stále platného Pascalovho vzorca vzbudzuje

strach z vlastného prázdna; najstrašnejšou vecou je, že v momente tohto osamenia, v momente, keď tento vyspelý, moderný, vzdelaný a produktívny človek osamie, nedokáže predniesť ani sám k sebe zaujímavú, pozoruhodnú vetu a nevie už vlastne ani cítiť, prežívať tie kom-plexné, vždy iné, do desiatok odtieňov rozlíšiteľné stavy pocitov, ktoré sú najvlastnejšími farbami našich životov.

magritte25

Krása oblakov: jemné vyjadrenie stavu sveta, delikátna mimika niečoho, čo je tu stále s nami a zostáva tajomstvom. Ale po tejto prvotnej – vizuálnej – kráse, je tu ešte prvok vzácnosti; zvláštny pocit krásy vyplývajúci z toho, že človek je, práve tu a práve teraz, svedkom tohto nikdy nenapodobiteľného predstavenia; je to absolutizovaný zážitok času, toho, čo sa stáva, keď si človek v samote prečíta knihu, ktorú sám objavil, ktorá možno jestvuje v jedinom exemplári (tak ako Borgesova kniha z piesku), alebo ako keď si človek všimne nepatrný detail, nie výraznú kresbu, ale ľahký, nenápadný pôvabný rys nejakej málo známej skladby a je si vedomý, že je s tou krásou sám. Toto je zvláštny, povedzme existenciálny rys krásy, ktorý nás učí čosi o živote, je to čistý zážitok, nič teoretické, ale dejúce sa práve nám, práve teraz. Učíme sa, tak ako v detstve, že sme v skutočnosti hlboko sami, ale táto samota má zvláštny rys: sme sami s niečím, so svetom. Skutočná krása oblakov sa len výnimočne odohráva inak, ako v samote a to je jej podstatný rys: je decentná, krehká, mlčiaca a robí z nás výnimočných svedkov či komplicov.

„Doma si každý deň  prehliadam oblohu. Tak ako ľudia v meste denne čítajú noviny, ja čítam oblaky na oblohe. V nich je všetko, čo potrebujem vedieť.“ (Z denníka, 7.11.2004)

V spojitosti s oblakmi sa mi zdá, že je potrebné vracať sa do minulosti, ani nie do konkrétneho okamihu, ale skôr do plynulosti celých období, až po najranejšie detstvo; že je to čosi, čo som mal neustále pred očami a čo na mňa po celý čas pôsobilo, hoci ťažko vysloviteľné a sformulovateľné, takže na oblakoch spočíva vrstvička mojich pocitov a predstáv, stále ne-preskúmaná a nerozlúsknutá do detailov, a že venovať sa téme oblakov je predovšetkým archeológiou, archeológiou skúmajúcou jednotlivé vrstvy môjho vlastného života, vrstvy usadené v spoločnom priestore seba a oblakov.

V tom najvšeobecnejšom ryse sú oblaky pripomienkou okamihu, tej pre-kvapujúcej ľahkosti zbavenia sa všetkých pevných pút času, keď človek cíti, že môže začať odznova, keď súčasne hľadí na svoj život novým ľahkým pohľadom z novej perspektívy ľahko sa nadnášajúceho pozorovateľa a cíti v sebe energiu nového začiatku, prislúchajúcemu novému pohľadu – čosi, čo deti prežívajú takmer stále, na prahu neustále novej a nepoškvrnenej budúcnosti a čo dospelý človek, ukotvený svojimi povinnosťami a stereotypmi aj smerom do predznačenej budúcnosti, zažíva len v štrbinách neobyčajnosti, v okamihoch zvláštneho prázdna napríklad vtedy, keď dokončí a zavŕši nejakú dôležitú vec (dôležitú minimálne tým, že ho ťažila už dlhú dobu) a náhle v tom okamihu zbavenia sa záväzkov a zodpovednosti, narovnávajúci prekvapivo ľahký a akoby nový chrbát bez bremena napríklad cestou vo vlaku hľadí sám na seba a na prežívaný čas z novej perspektívy, je zrazu schopný nielen hodnotiť, ale aj cítiť a plánovať, čosi pozabudnuté ako ľahkosť chrbta a sprítomnené v ľahkosti oblakov za oknom vlaku.

Denné oblaky vzbudzujú túžbu diaľok, horizontu, cestovania: nesú v sebe napätie túžby byť inde a inak.

Nočné oblaky upriamujú pozornosť na tu a teraz, vťahujú nás do prítomného okamihu, kladúc nám vlastne tú istú otázku z druhej strany: ako naplniť túto chvíľu.

Sú ľudia, od ktorých by som, vzhľadom na ich zameranie, hodnoty a svet, v ktorom žijú, nečakal ani slovo o oblakoch (pars pro toto Štefan Hríb).

magritte-cl5

Oblaky by podľa Spenglerovej teórie mohli byť symbolom našej západnej, faustovskej kultúry, pre ktorú sú viditeľným stelesnením diaľky: sú hranicou tohto sveta, sú poslami diaľok, rýchlymi a slobodnými pútnikmi, sú horizontom zrozumiteľnosti a jazyka tohto sveta, sú zároveň po-znávacím znamením jednotlivca v rozľahlosti sveta, keďže oblaky sú určené vždy pre dve oči.

Len nedávno som si uvedomil, že mám rád ranné oblaky po daždi: skoré, slnečné rána po dažďoch, nad miznúcou hmlou sa trhajú posledné mraky ako práve rozpustená armáda po boji – mám dojem, že ide o samostatný typ oblakov.

„Jeden deň vyhradiť pre oblaky.“ (Z projektu Nápady)

Oblaky sú jazykom čistého bytia, ktorý skúša naše porozumenie a našu najvlastnejšiu identitu. Rozumieme mu? Alebo niet nič cudzejšie, než jeho nemý jazyk? Niet nič prirodzenejšie než oblaky: je táto prirodzenosť našou vlastnou prirodzenosťou, alebo je nám úplne cudzia? Je tento svet našim jediným, najpôvodnejším domovom, alebo sme v ňom cudzincami? Toto sú odveké deliace čiary kultúr a civilizácií, pričom oblaky sú esenciou prirodzenosti tohto sveta.

Arthur Schopenhauer, filozof, ktorý nosil oblaky na hlave, by o oblakoch možno napísal niečo takéto:

Oblaky na nás pôsobia svojou paradoxnosťou večnej pominuteľnosti – rovnaké a stále iné, prchavé a predsa večné. Stelesňujú rád sveta – tragiku existencie – v onej neustálej premene, prchavosti a pominuteľnosti (oblaky sú symbolom času) a zároveň v tej cudzosti bytia, v nezrozumiteľnosti jazyka, ktorý vidíme a ktorý je – ako bytie – neprekonateľne iný (alebo: tým iným je človek, cudzinec vo svete bytia). Oblaky ako stelesnenie nemého, nevedomého, plynúceho bytia sú opakom ľudského vedomia, ktoré si úzkostlivo uvedomuje smrť, prchavosť, nezmyselnosť a utrpenie. Pozorovanie oblakov tak pôsobí jednak ako krása divadla sveta, ale zároveň ako tragika toho istého sveta, ktorý je nepriateľský a antagonistický ľudskej vôli. Pozorujeme oblaky a uvedomujeme si, že oblaky nevidia nás.  Podmanivá ľahkosť oblakov vrhá na pozemšťanov pripútaných k zemskému povrchu tieň melanchólie.

Oblaky sú v niečom obrazom stvorenia, či tvorenia sveta: predstavujú veľmi jednoduché, alebo presnejšie zreteľné spojenie hmoty a formy. Za prvé ukazujú prechod neviditeľnej – rozptýlenej formy hmoty do formy viditeľnej, keď sa oblaky na oblohe zjavujú a formujú; za druhé môžu nadobúdať takmer ľubovoľné tvary , odhaľujúc pritom neobmedzenosť tvorenia z hmoty. Za tretie ukazujú neprestajnosť tvorenia, kontinuálnosť vznikania vecí a foriem, skutočnosť, že svet je ornamentom, že sa rozvíja z inertnej hmoty do podivuhodných obrazcov, z ktorých výhonky živej prírody a napokon obrazce mozgovej kôry dosahujú podivuhodné formy bytia. Oblaky – stále rovnaké? stále iné? – tak nepretržite odrážajú fakt postupného, kontinuálneho vznikania v estetizovanom laboratóriu prírody.

Oblačný systém je, v prísnom zmysle slova, predvídateľný: je možné vyrátať presnú podobu oblakov, keďže ide o prísne zákonitý proces, opí-saný v našom prípade sústavou diferenciálnych rovníc. Pochopiteľne, človek nedokáže predpovedať počasie ani v hrubých rysoch týždne dopredu – nehovoriac o delikátnych krivkách oblačných tvarov. Boh však dokáže obsiahnuť tvary a podoby všetkých oblakov odo dňa stvorenia.

Oblaky dokazujú aj vyváženosť systému: ich neustály vznik a zánik, kontinuita trvania a pritom neustáleho vznikania, dokumentuje fungujúci systém. V ľudskom svete nejestvuje analogický proces, ktorý by sme mohli porovnať so sebaobnovujúcim sa procesom v prírode.

Inými slovami: uvažovať o oblakoch sa môže javiť ako zaujímavá a zložitá vec, alebo naopak ako čosi zbytočné, snivé a nepraktické. Oblaky môžu byť tým najuniverzálnejším symbolom a zároveň prostým výjavom.

Oblaky sa líšia podľa ročných dôb i miesta. Najradšej mám oblaky z krajiny môjho detstva, tie pôvabné, trochu rýchle a vrchmi ovplyvnené oblaky, v ktorých rozoznávam starých známych. Zatiaľ som nenašiel krajinu, kde by som objavil oblaky, ktoré by mi boli bližšie. Naposledy som videl krásne oblaky z Nového Mexika – v tom temnom, depresívnom seriály Breaking Bad sú časté zábery na oblohu vlastne tým jediným svetlým a pozitívnym bodom.

Oblak nie je symbol, ani znak; alebo: je najuniverzálnejším symbolom, pretože sa neviaže na jediný význam, oblak je premenlivým znakom jazyka, ktorého obsahom je sama premenlivosť (je preto najuniverzálnejším jazykom bytia?). Keď Borges, pozorný k oblakom, vymyslel svoju knihu z piesku, knihu, ktorej stránky sa nikdy neopakujú a obsahujú preto nekonečno, vytvoril vlastne analógiu k oblaku. Tým, že poprel znakovú povahu znaku, pretvoril ho na najdôslednejšiu metaforu oblaku.

„Na večernej oblohe akoby sa čosi odohrávalo: posledné jasné svetlo ožarujúce ťažknúce mračná, zóna svetla, nebo za oblakmi v modrej, jasnej zelenej a jemnej ružovej, mraky vzájomne vrhajúce belasé a sivé tiene, priehľadné a ľahké, celkom iné ako tiene pozemských vecí.“ (Z denníka)

magritte-cl4

Akoby jestvovali dva druhy prítomnosti: jedna, automaticky a bez námahy prístupná každému, a druhá, do ktorej dokážeme preniknúť (akoby pod povrch všednosti) len výnimočne, v zvláštnych okamihoch intenzívneho pocitu, zvláštneho vedomia – oblaky bývajú jedným z vchodov.

Diela (vrátane textov a listov) ako oblaky: vznikajúce prirodzene a bez zrejmého účelu, možno komplikovaným procesom, ale ako prosté objekty, ktorých jednoduchým zámerom je radosť náhodných pozorovateľov, ktorí k nim možno zdvihnú zrak; ľahké a bezúčelné v hlbinách neba. Oblaky sú zadarmo.

Oblaky sú čímsi ako výzvou k neustálej pozornosti.

Texty, vznikajúce spontánne ako oblaky, nadobúdajúce možné formy podľa okamžitosti podmienok; vždy jedna jediná podoba z nekonečna možných tvarov, konkretizácia abstraktného nekonečna.

Zoskupenie textov, ktoré rozmanitosťou tvarov, veľkostí a typov evokuje rôznorodosť oblačného neba s konfiguráciou letmých fragmentov, masívnych objemov, rozplývajúcich sa, nejasných a premenlivých abstrakcií i ostro kontúrovaných celkov.

Všímať si oblaky a ľudí, pozorných k oblakom.

Nezáleží na tom, na čo sa dívaš, ale na tom, čo vidíš, odkazuje priateľ Thoreau.

 

„A lidé jsou oblečeni,

sem tam pískem vrávorají

pod tím široširým nebem,

jež se od pahorků v dáli

k dálným kopcům znovu klene.“

(Franz Kafka)

 

O, black.


(jp)