Poviedky

Odkedy sa pamätám


Odkedy sa pamätám, možno ma zaradiť medzi géniov. Akokoľvek je to výsledok mojej tvrdej práce a námahy, predsa len som už v detstve v sebe mal niečo, čo siaha ďalej než moje vedomé ja. Už vtedy som bol, ako tomu ľudia hovoria, nadané dieťa.

Teraz, vždy keď sa zamyslím, napadne mi niečo hodné génia. Vôbec nepreháňam, mám predsa veľa dôkazov, veľa geniálnych nápadov. Zamyslím sa a napadne mi napríklad geniálna kniha. Mojím problémom je to, že nemám čas na jej napísanie. Námet je veľmi zaujímavý, a tak by si zaslúžil skvelé spracovanie: a na to treba čas. A ten radšej využijem na nové nápady. Možno si časom najmem spisovateľov, ktorí sú talentovaní, a napíšu moje knihy podľa mojich pokynov a usmernení. Pravdaže, to je len nápad, nikdy to nespravím. Ale mojím problémom je naozaj to, že neviem, kam svoju geniálnu myseľ nasmerovať: v každom okamihu možno ísť len jedným smerom a to značí zamietnuť ostatné. Každá geniálna myšlienka pohltí géniov čas a energiu, a to znamená, že v inej oblasti som nemohol objaviť niečo iné, niečo, v čom by bola rovnaká nápaditosť. Nestal som sa ani skladateľom, ani maliarom – tým predovšetkým, lebo to je náročné na čas a pestovanie zručnosti – a zostal som len čistým géniom. Moja genialita nadobúda kontemplatívnu povahu.

Niet však oblasti, kde by sa inteligentný a nápaditý človek neuplatnil – nevýhodou géniov je to, že sa viac-menej musia rozhodnúť pre jedinú oblasť, v ktorej niečo dokážu. Už priemerne duchovne nadaný človek sa však dokáže presadiť v čomkoľvek, čo ho dostatočne baví. A ja vôbec nepochybujem o tom, že geniálnych ľudí je viac – akurát že ja som ich nestretol.

Verím v Boha a dúfam, že Boh zaznamenáva celý náš život, všetko, čo sa udeje, pomyslí a pocíti – takto je aspoň Boh svedkom všetkého, čo sa cez deň udeje v mojej mysli. Domnievam sa, že môj život, pre ľudí skrytý, v istom zmysle Boha zaujal a pobavil.

Každý deň vymyslím niečo hodné génia, vtipné a nápadité: až sa čudujem, že je ešte stále čo vymýšľať. Ak predpokladáme, že množstvo geniálnych myšlienok je konečné, potom z nich hojne odčerpávam. Uživilo by sa z nich dosť veľa iných ľudí.

Preto sa venujem skôr kontemplatívnej genialite: lebo meditácia a prežívanie sú v tomto zmysle nekonečné. Každý z nás môže prežívať život úžasným spôsobom a pre iného tým z ničoho neubudne. Môj život, ako život mnohých iných, je plný krásy. Som umelcom života. Snažím sa vnímať a reflektovať krásu života naplno, a pritom osobito. Lebo tu sa nejedná o to byť lepším než iní, ale byť originálnym. Byť sám sebou.

Mimochodom, hovorím to len preto, ak by vám to malo kaziť dojem: som aj veľmi skromný, aj keď to, pochopiteľne, z tohto textu necítiť. Ale chcel som o sebe konečne vysloviť pravdu; aspoň v hlavných črtách, ale naplno a nahlas.

Mačka a myš


Ach, len málokto si uvedomuje to vznešené umenie hry mačky s myšou! To najvyššie umenie, umenie života a smrti, keď sa mačka pohráva so životom seba i svojich detí, dávajúc do hry obživu pre seba i pre ne; vznešené, najvyššie umenie, pohŕdanie a pritom nevinnosť hry, krása, ktorá spasí jednotlivca od banálnych požiadaviek života, najvyššie sebaovládanie, prejavujúce sa ako hra, ako nič.

Poviedka


Chceli by ste si prečítať dobrú poviedku. Najlepšie niečo, čo ste ešte nečítali. Radi by ste sa pobavili a dozvedeli sa nejakú novú pravdu. Pravdu, ktorá bola napísaná bezpečne ďaleko a teraz stačí začítať sa do poviedky a pravda je pred vami. Vo vás.

Bolo by dobré, keby poviedka bola moderná. Mohol by to byť text, prekračujúci žánrové obmedzenia. Miestami irónia a humor v dobrom a pritom zvláštnom vkuse. Mohli by v nej byť aj vulgárne slová, na tom správnom mieste: napríklad riť. Trochu sexu, aspoň v náznaku. A priznanie. Priznanie slabosti, ktoré vám hovorí z duše, vďaka ktorému sa vám samým trochu uľaví: vyslovenie skrytej pravdy duše.

Mohli by v nej byť slová Boh, láska, násilie a ženské meno, napríklad Antea. Mihne sa anjel…

Niečo veľmi jednoduché a pritom prekvapivé.

Toto je tá poviedka. Čakali ste niečo iné, ale toto je ona. Mnohé veci chcete skúsiť aj preto, aby vám nechýbala podstatná skúsenosť; chcete konečne niečo počuť od hudobníka, ktorého meno ste už toľkokrát počuli; chcete si prečítať niečo moderné a niečo z kategórie, ktorá je tak trochu povinnosťou. Je to za mnou, mám skúsenosť, ktorú som chcel mať.

Pred svojimi priateľmi môžete povedať, že ste čítali túto poviedku. Je otvorená a veľmi smelá. Provokuje.

Je to dobrá poviedka. Niečo, čo ste ešte nečítali.

60 sekúnd

Chceli ste si niečo prečítať. Nečakáte, že reč bude o vás. Nečakali ste, že vám niekto pripomenie vaše slabosti. Máte pocit, že ste dostatočne originálni? Máte slabú vôľu?

Je vaša viera dosť pevná? Čo pre ňu robíte? Lebo práve sa zastavíme pri vás. Ešte stále veríte, že čo ste nedokázali, dosiahnete. Ešte stále veríte budúcnosti. Nezaoberáte sa smrťou. Niektoré otázky si radšej vôbec nekladiete, akoby vôbec neboli. Nepovažujete dobrý vkus za príliš podstatný. Nemyslíte si, že je dôležité, aby váš vkus bol dobrý. Tvrdíte, že nemáte čas na niektoré veci, o ktorých sa tvrdí, že sú podstatné. A nikdy ste si pritom nepriznali plnú pravdu. Máte pocit, že čas beží rýchlo a ste ochotní veriť, že je to vlastnosť času.

Nie ste príliš odvážni.

Ani neviete, aké chyby si nepriznávate. O koľkých vôbec neviete. Nie ste ani schopní ich vidieť.

Mýlite si pravdu so zbožným želaním. Nie veľmi tvrdo pracujete na odstránení svojich chýb.

Bývate leniví myslieť do hĺbky a radšej ani nemyslíte na to, čo všetko ste mohli dosiahnuť.

Nezaoberáte sa príliš tým, či je váš život naozaj správny.

Chceli ste si niečo prečítať. Nič vás tu neoslovilo a znechutení končíte. Myslíte si, že na vine je poviedka.

Úloha

Patríte k tým, ktorí vysmiali impresionistov, odmietali surrealistov a ignorovali van Gogha. Ste z tých, ktorých Brueghel, Bosch a Memling zobrazili v zástupe zapierajúcom Krista. Dnes uznávate van Gogha aj Moneta, ale neuznávate impresionistov súčasnosti. Nie je to vaša chyba. Je v poriadku, že vám chýba vkus. Jediné, čo môžete spraviť, je odmietať umenie a iných ako ste vy s dávkou tolerancie, s čo najmenšou aroganciou a najjemnejším výsmechom. To je jediné, čo sa od vás žiada.

Ortur

Volám sa Ortur; na rozdiel od vás sa na mňa niekedy nevzťahujú prírodné zákony. To ma niekedy privádza do mimoriadne trápnych situácií. Hodím napríklad loptu do steny a ona sa neodrazí, ako je to bežné, ale zostane na stene. Alebo si odpľujem, ako sa to robí, ale slina namiesto na chodník letí kamsi nahor.

Nedávno som takto vylial trochu čaju na strop svojej izby: musel som sa postaviť na stôl a utrieť to a keď som z neho zostupoval, stála za mnou neznáma žena. Neviem, ako sa dostala do mojej izby.

– Anna Nikolajevna, hovorím jej, – posaďte sa tu na pohovku.

Anna Nikolajevna sa od tých čias občas zjaví v mojej izbe. Má čierne vlasy a tmavé oči a je naozaj pekná. Fajčí cigarety, ktoré veľmi pekne voňajú. Niekedy jej zvyknem o nej rozprávať. Hovorí, že vtedy sa dozvedá niečo o mne. Vlastne nehovorí, lebo Anna Nikolajevna nikdy nerozpráva. Aspoň ja som ju nepočul. Zato objímať vie nohami lepšie než mnohé ženy rukami; často ma oblapí okolo pliec, akoby to boli naozaj ruky.

A ja niekedy sedávam na skrini a hľadím von oknom na svet plný prírodných zákonov.

Jedáleň


Toto je moja jedáleň. Jedáleň, tichá a prázdna, čistá, ale ešte naplnená mojimi spomienkami, pocitmi, mojou prácou – ale raz zmizne aj to, raz zostane len dokonalá, čistá jedáleň. Tu trávim svoj čas, toto je moja jedáleň, ktorú denne upratujem. Ostatní si už zvykli; naučili sa rešpektovať moju prácu, ja im pomáham upratať v kuchyni, v druhej jedálni, pomáham im každý deň, a oni si zvykli, že upratujem svoju jedáleň. Najprv si nezvykli – nechali ma pracovať, tvárili sa, že je v poriadku, že väčšinu času trávim tu – ale ich tichý nesúhlas ma rušil, cítil som ho. Neskôr si zvykli, ľahostajnosť je vecou zvyku, a nechali ma pracovať.

V jedálni nik nejedáva. Jedáleň sa stáva mojím umeleckým dielom: už niekoľko mesiacov ju upratujem, už som si zvykol, už ju nezapĺňam nedokonalosťou svojich pokusov ako napočiatku, nedokonalosťou, z ktorej sa rodia spomienky, ktorá zmnožuje a zhmotňuje ľudský život: jedáleň sa stáva čoraz čistejšou a prázdnejšou, tak ako ja, práca ma neunavuje a nevyčerpáva, nezamestnáva ma a ani moju myseľ, ktorá dosahuje koncentrované a sústredené prázdno, dokonalú uvoľnenosť. Ako to pri práci býva, najprv si vymyslíme svoj systém a začneme upratovať: ale postupne si osvojujeme čoraz väčšiu precíznosť, čoraz vyššiu dokonalosť práce a musíme sa vrátiť na začiatok, aby sme všetko urobili s novonadobudnutou zručnosťou a perfektnosťou. Opúšťame svoje videnie vecí a prispôsobujeme sa im, naša práca sa stáva čoraz podobnejšou veciam, ich nahému, jednoduchému a čistému povrchu. Taká bola aj moja práca: umytá dlážka, potom stoly, schodisko a okná: ale nebolo to čisté, nebolo to dobré: je až smiešne – a je to hrozný smiech – aká nedokonalá je práca počiatku. Na akých smiešnych, slabých základoch stojí všetko, aké banálne a vratké sú počiatky všetkého ľudského! Jediná cesta je zdokonaľovanie, zjemňovanie, zvyšovanie precíznosti – to je jediný možný smer ľudského snaženia. To je jediný možný spôsob existencie.

Jedáleň je dosť veľká; kedysi v nej jedávalo a robilo neporiadok aj dvesto ľudí naraz. Bol to zmätok a chaos, ako to býva so všetkým ľudským: bol to zmätok nevedomosti a neporozumenia, lebo až teraz, v tichu a prázdnote, v absolútnej nehybnosti začínam chápať, aká je a čo je vlastne táto jedáleň. Akí smiešni sú ľudia! Ako smiešne žijú a jedia: ako rýchlo do seba vložia jedlo, ako rýchlo naň zabúdajú, sú pripravení zabúdať ešte skôr, než niečo spravia: nevedia ani o jedle, ani o sebe, ani o jedálni. Nevedia nič o tichu, o prázdne, o čistote. V jedálni je schodisko: krásne, čisté a jasné schodisko, ktoré udržujem v stave čistoty. Viem, poviete mi, že schodisko, ktoré nie je zošliapané od krokov, je len nezmyselne odliatym kusom betónu. Ale toto je niečo iné: je to umelecké dielo, čistá forma, lebo táto jedáleň je mojou vežou zo slonoviny. A ja nie som len obyvateľom veže zo slonoviny: ja som tým, kto ju upratuje.

Toto je moje umelecké dielo, na najkrajnejšej hranici umenia: je to kryštál môjho času, mojej čistej a prázdnej mysle, zrkadlo, čisté a jasné ako dokonalé zrkadlá – lebo človeku je dané nezapĺňať zrkadlá, ale leštiť ich a čistiť, lebo jedine tak možno dosiahnuť umenie zrkadlenia a dosiahnuť poslanie zrkadiel. Tieto pravdy sú pre mňa tak jasné ako obrazy v zrkadle (mimochodom, v jedálni nemáme žiadne zrkadlo) a ľudstvo mi preto pripadá ako blázon, ako niekto, kto sa nemýli, ale je hlupákom.

Vedel by som presne a pokojne opísať jedáleň; správny opis je vecou tempa, vecou trpezlivosti a mojím opisom jedálne je každodenná práca v nej. Vedel by som, ako presne opísať jedáleň, lebo ju každý deň opisujem: ale vám sa už tento chaotický, neporiadny a uponáhľaný opis zdá byť pridlhým a rozvláčnym. Pre netrpezlivosť boli vyhnaní z Raja a pre netrpezlivosť sa doň nevrátia. Nerozumiete ani umeniu upratovania: umeniu prázdna, umeniu nepridávania, ale udržiavania rovnováhy, ktorá je daná vecami. Neviete nič o tichu a prázdne a čistote. Neuvedomujete si, že najviac prachu vo vašich bytoch pochádza z odumretej ľudskej pokožky. Neviete, že moje dielo je vybudované z tisícok hodín sústredenej práce, z odriekania, z jasného stavu mysle, z vôle. Jedine vôľa ustanoví dielo. Dielo nevzniká náhodou a nechcene, dielo nie je vedľajší produkt: práve naopak. Vaše diela sú ničotou, kým vy podozrievate moje dielo, moje upratovanie z ničoty.

Ale aj tak by ste nič nechápali, lebo môj opis jedálne – moja práca – sa nedá zredukovať: to by znamenalo, že niečo zbytočné možno vynechať a zamlčať. Ale nič nebolo zbytočné; ani hodinu práce nemôžem vynechať a preto len ja obsiahnem svoj opis jedálne. Chápete už totálnosť diela? Myslíte si, že ak sa dvadsať sekúnd pozeráte na obraz, ktorý ktosi maľoval dvadsať hodín, pochopili ste ho. A pritom ste nepochopili ani túto jedáleň.

Zmieril som sa s tým, že toto dielo, táto jedáleň je určená len mne. Že nik nepochopí totálnosť tejto práce, neuzrie jej čistotu, nevnikne do jej ticha. Je to, akoby sem mal raz ktosi prísť na obed; naivne si sadnúť, najesť sa a spôsobiť pritom takú obrovskú škodu, tak veľký neporiadok, také nepochopenie a chybu v systéme, v samotnom význame jedálne. Veď svätokrádež je v tom, že si neuvedomujeme páchanie svätokrádeže; váš hriech je v tom, že ani netušíte, že ani nie ste schopní pochopiť, že hrešíte.

(jp)