Slová boli napísané už dávno.
My ich len odriekame ako básne
naučené v detstve
a vôbec nezáleží na tom,
ako, a či vôbec ich prečítame.
Akákoľvek polemika o Bohu
je správna,
pretože iba na konci pochybnosti
stojí pravá viera.
Ľudia venčia
svoje city
na pohrebisku
duší,
kde vštko pekné
stáva sa ohavným
a zostáva to
na tom mieste
zatratenia.
Utrpenie nikdy nie je väčšie ako láska,
aj keď občas sa zdá, že je to vlastne to isté.
Už nedokážem byť sám sebe pánom,
zostal som otrokom vlastného ja.
Staré lásky nehrdzavejú,
ale starí priatelia zostávajú.
V hlave mi blúdi nespočetné množstvo „Prečo…?“,
ale prečo?
(mp)