Tri haiku Osamelým Bežcom
Na poli repka.
V šírom mori ostrovy
Tuhnúcej lávy.
V ľudskom kriku
prebúdzanie volania.
Verš, trpká vina.
Lavína učí k
snehu a tichu pridať
tvoj pohyb
OSAMELÍ BEŽCI
POZNÁMKY HLBOKO POD ČIAROU
IVAN ŠTRPKA
Tvorba Ivana Štrpku je príliš rozsiahla a komplexná na to, aby sa mohla popisovať en bloc. Myslím, že hlavným princípom Štrpkovej poézie je živosť; autor primárne nevytvára obrazy ani výpovede, ale ide mu o pohyb; každá báseň je tvorbou básne, poézia je vnímaním, myslením, stávaním sa – cestovaním k sebe, k okamihu, k prežívaniu, k uskutočňovaniu sa. Báseň je tak cestovaním k básni a k sebe – cestovaním čitateľa i autora. Tieto básne nie sú nehotové, ale naopak, sú živé. V tejto reflexii vznikania, zrodu a pohybu, teda tvorby seba ako básne a básne ako seba má Štrpka bližšie k Laučíkovi než k Repkovi, ktorého básne sú predsa len skôr výsledkom meditácií a uvažovania a sú skôr zamerané na objekt svet než subjekt autora (už v tom, že Štrpka často rozpráva cez „ja“, kým Repka len predmetne alebo cez solidárne „my“, Štrpka hovorí cez slovesný opis deja, Repka cez myšlienky a maximy).
Nasledujúce poznámky (z roku 2005) sa týkajú skôr Štrpkovej metaforiky a predmetnosti, teda obrysu tvorby, ktorá kulminovala v zbierke básnických textov Všetko je v škrupine (1989).
Ivan Štrpka je básnikom znovutvorenia jazyka a sveta, jeho zostup je zostupom k miestu, kde sa jazyk a svet začína, rodí, kde sa význam vylupuje; jeho poézia zostupuje k základnej predmetnosti, kde význam len začína byť, utvárať sa – Štrpka sa snaží zachytiť pohyb bytia, vytvoriť nový svet a zachytiť ho nahý v stave zrodu. Zostupuje k počiatkom vecí, berie do rúk čistý a nový svet: voda, kameň, tráva a vietor, najvšeobecnejšia predmetnosť sveta, principiálnosť demiurgie. Tvorenie sveta odráža aj koncept spolupráce s Dežom Ursinym: Pevnina detstva, Pangea, Gondwana – tu však nejde o historizmus, ale ontológiu, kde sa svet chápe ako strom, ktorého korene zostávajú a letokruhy trvajú. Holá predmetnosť však nie je mŕtvou, nehybnou metaforikou, statickým symbolizmom – veci sú živé a premenlivé, používajú sa a ide tu práve o kontext, ktorý je pohybom významu – ako tráva a vietor, premenlivosť slnka i púšte. Sú tu aj princípy: póly, svetové strany, aj základné slová jazyka: dieťa, dvere, mapy, no práve tie vylučujú statickosť; dieťa je čírou slobodou, mapa je živá, dvere sú živé prostredím, ktoré oddeľujú a do ktorého sa cez ne vstupuje („Dvere sú večné deti. Žijú dokorán a každým zatvorením sa vracajú na svoj počiatok.“) A sú aj pevniny, moria, vrchy a mestá. Štrpka nám slová neukazuje cez slovník, ale cez ich použitie, najlepšie v básňach. takýmto živým slovníkom však môže byť jeho knižka Všetko je v škrupine. Štrpkov záber je v podstate neohraničený, obsahuje v podstate svet, ktorý možno spresňovať z ľubovoľného bodu. Báseň nie je správou o spoznanom, je poznávaním, odrazom spresňovania, cítenia, nachádzania (básne). Mierka sa mení, niekedy sú to správy o archetypoch, vyslovovanie základných slov, inokedy precízne, jemne zachytené pohyby intelektu, alebo aj správy o konkrétnom svete a konkrétnom živote. Báseň však zostáva výzvou, prizvaním k vlastnému behu. Báseň je živlom pre život významu. Štrpkov jazyk je prototypom básnického jazyka, pretože smeruje k podstate; jeho „strom“ nie je básnickou projekciou stromu, nie je to ani Ursinyho strom, ktorý korení v inom bytí a je doslovnejším symbolom, v doslovnejšom kontexte napríklad Haléviho kabaly – Štrpkov strom rastie, tak ako jablká alebo tráva, vo svete vnútri nášho sveta, vo svete získanom pozornosťou, porozumením a poéziou. Tento svet, táto vnútorná krajina je živou podstatou sveta. Čítanie (a písanie) tohto sveta je poéziou. Preto táto časť Štrpkovej poézie nie je „zložitou“ – je doslovná, je doslovnosťou našej pozornosti. Štrpkove výpovede sú často komplikované, jeho jazyk sa vyvíja, ale jeho základom sú tie miesta čistoty a obnaženosti, v ktorých je slovo, ako si to náhle uvedomujeme, bezprostredne tým, čím je. Náhle zisťujeme, že slová „voda“, „prah“ či „dieťa“ sú úplne a bezprostredne pred nami, a že slová, po svojej ceste básňou, sú náhle v stave pôvodnosti, kde sa ocitáme aj my. Len máloktorý básnik má schopnosť takého demiurgického jazyka, k akému dospel Štrpka, k jazyku čistoty a pôvodnosti, kde je plný význam vecí tak prítomný v slove, že ho vidíme ako v živom slovníku: slová sú tu dovedené ku svojej plnosti poéziou. To je jadro Štrpkovej poézie, z ktorého potom vychádza rôznymi smermi, počiatočný bod, prítomný vo všetkých vzdialených bodoch, kam neskôr vo svojich zbierkach zašiel.
IVAN LAUČÍK
Laučík je básnikom gesta, najviac spomedzi Osamelých bežcov. Jeho jazyk hovorí, ale aj zrkadlí: základný problém, ktorým je hľadanie, nájdenie jazyka, pocitu, myšlienky. Nie raz a navždy – všetko sa hýbe a preto treba jazyk a seba v ňom premieňať najjemnejšími, tušenými pohybmi, s ktorými, v ktorých a cez ktoré rastie i naša citlivosť. Báseň sa odohráva. Je kompozíciou pohybov, posunov, vzťahov – ako hudba, ako cesta alebo obraz, v ktorom sa myšlienka i gesto prelínajú. Rozumieť Laučíkovi je ťažké, znamená to poznať tie pohyby, základné otrasy tvorivosti zo seba, preto je to skôr spriaznenosť, skôr dôvera než súhlas rozumu a pochopenie.
U Laučíka je tvorba – skôr prežívanie než písanie – vyhrotená existenčne, je polárnikom, ktorého kroky rozhodujú o živote, ktorého prežívanie chvíle a pozornosť voči nej sú napnuté otázkou prežitia. Nedá sa predstierať, len sústrediť. Len toto, len táto spriaznenosť nás s ním môže spájať na výpravách vo vlastných krajinách. Tu nepomôžu mapy: je tu sneh a ticho a zima, a nástrahy – a to na mapách nie je. Tu sa nedá spoliehať na fixované slová, na pevný jazyk, prinesený – tu sa musí tvoriť a preskupovať v čírej pozornosti, z ktorej sa rodí porozumenie. Toto porozumenie nie je na základe jazyka, ale musí sa do jazyka vniesť – to jazyk ho musí odrážať, jazyk vytvorený pre potreby tohto živého problému.
Nájsť pravý pocit, prijať ho, ako jeho jediný možný čitateľ, to chce súčasne objavovať a situovať seba samého, svoju pravú podobu. Je tu ostrá pálčivá možnosť, ktorú treba využiť – premeniť sa na seba (napísať svoju báseň, namaľovať svoj obraz, prejsť svoju trasu, čítať svoju knihu – kto ako). Jeho poézia je ešte nepopísanou krajinou, z ktorej a o ktorej nám píše, vzrušujúca krajina, v ktorej nie sme. A ťažko tu preto hovoriť o tom, čo je to rozumieť básni, lebo rozumieť tu znamená otvoriť sa – tak ako prírodu, pohľad, okamih či pocit vnímame, no nemožno im rozumieť.
Ak by sme chceli, aj u Laučíka by sme mohli vytýčiť základné symboly. Pochopiteľne, bola by to predovšetkým jaskyňa. Laučíkova poézia pracuje s prírodou, lenže najväčším omylom by bolo posudzovať ju ako prírodnú lyriku. Príroda pre človeka a umenie nie je primárne lyrická alebo estetická – ale ontologická. Chápali to už starí Číňania – stačí si prelistovať kódex o maliarstve Š´-tchao – Kelti, ale aj takzvaný autor lyrizovanej prózy František Švantner. Chápaniu prírody bol vždy bližší existenčný než estetický ráz a jej vnímanie ako lyrický doplnok kultúry je vlastne len degenerovaný meštiacky náhľad, od ktorého sa však už len s ťažkosťami dokážeme odpútať. Tento ontologický rozmer prírody má v sebe aj Laučíkova poézia, pričom ide o jednu z posledných moderných poézií, pracujúcich ešte s prírodou. Tá bola esteticky vyťažená – po romantizme to boli už len posledné metafyzické priblíženia expresionizmu (Trakl), alebo pokusy Prousta – ale priblížiť sa prírode dnes bez toho, aby sme sa neprevinili gýčom, je príliš ťažké. O to ťažšie je aj vnímanie Laučíkovej prírody. Jaskyňa je atypická, je to zvnútornený vonkajšok, do iného rozmeru obrátený priestor: je to opak klasicky vnímaného priestoru, tu je otvorené ohraničené uzavretým. Zaujímavý je aj časový rozmer jaskyne: každá výprava do nej je záznamom aktuálneho, ale jaskyňa je stará milióny rokov, presnejšie: je kolážou priestorových a časových pásiem, lebo jaskyňa azda najzreteľnejšie z prírodných priestorov v sebe nesie proces svojho vzniku ako záznam: to, ako vznikala, je tým, čím je. Čas a udalosti sa stali jej priestorom, jeho formou. Jaskyniar, iný než voda, odhaľuje tento záznam, musí s ním spolupracovať a jeho čas sa dotýka času jaskyne, tak ako sa báseň dotýka poézie.
Príroda je forma bytia, ďalej neredukovateľná, a nemožno ju preto použiť ako analógiu, metaforu s prívlastkom „ako“. Vstup do jaskyne je konkrétnym zážitkom, práve tak ako výstup na vrch, a to zážitok konkrétneho človeka. Tu jazyk naráža na problém, ako opísať a sprostredkovať niečo, čo nechce byť odkázané na schémy daného jazyka: odovzdáva sa tu vlastne senzitívnosť, zážitok senzitívnosti (a básnik tu má k dispozícii na opis nového len staré známe slová, tie isté ako my všetci). Senzitívnosť, ktorú sám Laučík nazýva použiteľnosťou jazyka: ale v skutočnosti aj použiteľnosťou seba. Je to gesto jazyka, hranica, na ktorej sa jazyk zbavuje svojej obvyklej funkcie pomenovávania, takže básnik ho obracia proti jeho funkcii – Laučík hovorí o dikcii. Lebo vždy pri stretnutí s novým musíme odolať pokušeniu pomenovať to starým pojmom, prežiť to starým spôsobom, reagovať na to ako stará bytosť. A to je možno čistota prírody, jaskyne: to, ako ňou preteká voda, je v nej dokonale stvárnené. Alebo v inom Laučíkovom výraze: byť pohyblivým v pohyblivom.
„Ticho sa leje do slov a tká
iné „vodopády“ – z prachu, asi.
Ale prach je prach: pichľavý drôt,
položený do základov
a ľahučký v tých krajinách. A dikcia …“
(Ivan Laučík: Pomlčka, 2003)
Jazyk nie ako niečo, čo stojí priehľadne medzi nami a vecami, jazyk, cez ktorý keď preplávame, narazíme na holú predmetnosť zreteľných vecí. Jazyk ako prach: víriaci vo vzduchu, ako rôzne husté prostredie, v ktorom sa zachytávame, jazyk preskupujúci sa – ale ako prach, reagujúci na náš najmenší pohyb pohybom, na priblíženie sa vzdialením sa – reaguje na nás, no neriadime ho, akoby od nás závisel i nezávisel. Prach nie je exponát!
A je v základoch, spevňuje, vypĺňa, neviditeľný a s obaleným ostrím. Laučík ho opíše a tuší, myslí si ho – či o ňom – báseň. V základoch, no ľahučký.
Laučík dospel až po ticho, ktoré sa leje – toto „leje sa“, samé: ta už nevidíme, končíme pri tichu, ale nie prehliadku a popis exponátov – prach nie je exponát!, a reč tu bola o jazyku, ktorý je médiom, vždy a všadeprítomným, v okolí exponátov, sadajúci v oblastiach bez pohybu, používanie vecí je jeho vírením. Prach – homogénne úlomky vecí, sivá, homogénna bezpredmetnosť, hoci pochádza z predmetnosti. Už iný, nový živel…
PETER REPKA
Repka je z Osamelých bežcov asi najepickejší, jeho múdrosť je múdrosťou kresťanstva a jeho obyčajnosť je obyčajnosťou ľudí a ich každodennosti. Možno trochu – hoci dosť z diaľky – pripomenie Rilkeho; jeho tvorba je rámcovaná veľkým cyklom nazvaným Že-lez-ni-ce. Jeho poézia je najmenej o jazyku, upiera sa na skutočnosť – ľudskú, duchovnú – a medzi čistou poéziou rozoznáme ostrovy prostých vyslovení, všedného jazyka, konkrétnych mien a názvov. V istom zmysle – cez kontext kresťanstva – je Repkova poézia najkonvenčnejšou, najtradičnejšou z Osamelých bežcov, a nezriedka sa obracia na tradične chápané poznanie, k etickej pointe a jazyku kresťanskej symboliky. Repkovým heslom je Púšť. Jeho estetika je estetikou jednoduchosti, prostoty, a pritom až zarážajúcej úprimnosti detsky závažných otázok: otázky sú kľúčové miesta v tejto poézii. Ďalší vonkajší znak: hry s jazykom, zvukomalebnosťou, s písmenami.
Repkova poézia je poéziou cyklov. Téma, jazyk, kontext a metafora. Tým vyšším kontextom je svet kresťanstva, svet púšte, Biblie, svätcov, ich radosti a detstva, prítomného často ako spôsob videnia: Božie deti, ktoré sú vážne ako nikto a súčasne ako nikto veselé a bezstarostné. Dvojznačnosť svätcov v ich radosti a vážnosti sa zrkadlí aj v názvoch týchto cyklov: „Priateľka púšť“, „Karneval v kláštore“. Repka si nevytvára svoj jazyk ako Štrpka alebo Laučík: používa skôr jazyk prorokov, otcov púšte, mníchov a evanjelií; jeho tvorivosť je tá, akú používame pri modlitbe. Je to skôr modlitba než kázeň: zmäkčená otáznikmi, používaním „my“ namiesto „vy“, odľahčená poéziou i radosťou.
(jp)