Vladimír Solouchin

Solouchin je presne ten autor, ktorý dokáže prekvapiť čírou radosťou z písania. Dokáže úžasne vnášať odborné poznatky do deja, tak má populárna kniha, nielen oddychovú, ale i náučnú hodotu.
„Solouchin je najlepší autor píšúci o horolezectve“ ,himalájsky šerpa.
– Istíš?
– Istím.
– Idem.
Horolezectvo, to je predovšetkým batoh.
„Pristihujem sa pri myšlienke o čo ľahšie by som znášal útrapy bez Ole, mohol myslieť len za seba, trápiť sa a trpieť len za seba. Každý ťažký skok, každý nebezpečný úsek skaly, čo som už mal za sebou, musel som ešte psychicky zdolávať za Oľu, ktorá šliape za mnou. Postačil by mi aj môj sipľavý dych, ale počujem aj dych Ole, takisto sipľavý a prerývaný a to ma psychicky nevýslovne deptá. Keď som sa vyťahoval pomocou rúk a napokon sa vydriapal hore len vďaka sile mojich rúk, priam som pociťoval slabosť Oliných rúčok. Keď som nadľahčoval popruhy plecniaka, aby som aspoň na niekoľko sekúnd zmiernil tlak na plecia, takmer som cítil ako môžu tlačiť Oľu, ktorých sa popruhy plecniaka nikdy nedotkli. A tak je to so všetkým. Ale ak sa stane tá neuveriteľná vec, že zvíťazíme a vystúpime až na vrchol, o to väčšia bude moja radosť, keď sa k nej pripojí aj radosť za ňu!“
( V.Solouchin : Krásna Adygené)
„Raz poúčal môjho priateľa Alexandra Pavloviča Kosicyna na dovolenke istý sused, umelec plný životného elánu, takto:
– No povedz, prečo je to, že keď sa v hore vyvráti osika, hneď sa na ňu vrhnú zajace, kozy, losy aj myši, skrátka všetko čo je schopné hlodať kôru. Na lipu ani na dub sa nevrhajú. A veď osiková kôra je horká ako chinín. A predsa ohlodajú každý centimeter a nič si z tej strašnej horkosti nerobia.
– Osikovú kôru majú rady všetky zvieratá asi preto, lebo obsahuje pre ne potrebné, ba liečivé látky. A poviem ti, že aj ja už 25 rokov dennodenne pijem osikovú nastojku. Ostrúham zo stromu zelenú mladú kôru, usuším ju a zalejem vodkou. Dávam si dva, tri štamperlíky za deň.
– No a ? – Skvele sa cítim. Bolelo ma srde, už ma nie. Celkový stav, nervy – všetko mám v poriadku. A tak vrelo odporúčam – pite liečivú osikovú nastojku!
„Jarabinová nastojka pôsobí zvláštne. Ako…časovaná bomba. Kým ju pijete, nič sa nedeje, až o niekoľko sekúnd sa vám v ústach rozleje chuť jarabiny, akoby ste práve rozhrýzli čerstvú jarabinovú bobuľku.“
„Jedinečnú nastojku z čiernych ríbezlí môžete ochutnať jedine v apríli, ak sa vám nelení a sami si ju urobíte. Má farbu ako perleť, neopísateľnú chuť a bola by určite zo všetkých nastojok najlepšia, ale sa, žiaľ, nedá skladovať.“
„Len si to nepleťte s ovocným likérom. Ak si chcete urobiť ovocný likér, dáte na dve tretiny ovocia tretinu vodky a potom to necháte stáť niekoľko mesiacov v uzavretej nádobe.
Nastojka : do fľaše s vodkou sa hodí hrsť hocakého ovocia na tri-štyri dni.“
„Keď teda položíte na tanierik rýdziky, naložené do soli, postavíte na obrus karafku s jednou z uvedených nastojok a aj pomenšie poháriky. Strašne dôležité je, aby pri stole sedeli dobrí ľudia, čo je hádam ešte dôležitejšie ako karafka, štamperlíky a huby.

(V.Solouchin : Poľovačka na huby)
Milujem Rusov. Preto, že sú Rusi, preto, že vedia byť hrdí, že sú Rusi.
Pre ich ideály dobra a spavodlivosti. Pre vieru v skutočnú pravdu, túžbu po poznaní.
Preto, že sa vedia vymaniť z biedy, že ju nesú hrdo a dokážu ju prevrátiť na lásku k obyčajným veciam.