Rozprávka I

Veľké, neobsiahnuteľné mesto na Východe, slnkom zaliatymi ulicami prúdia tisícky ľudí, pod lesknúcimi sa kupolami domov v príjemnom chlade hrubých múrov žijú bohatí kupci a ich početné služobníctvo, za vysokými múrmi spia tiene rozkošných záhrad s hlbokými studňami, v obchodoch a na trhoch ponúkajú tovar z krajín, ktorých obyvatelia sem ešte nikdy nevstúpili, jedine najluxusnejší tovar svedčí o týchto diaľkach, spredmetňuje svet a dáva mu nádych pravdepodobnosti; v uliciach prúdia pútnici a cudzinci a medzi nimi, stratení v záplave jazykov a pachov niekoľkí z tých, ktorí s nikým neprehovoria, nemí a osamelí uprostred davu, nikým netušení sledujú, no nestrážia Knihu, ktorú hľadá mocný a nepremožiteľný panovník; mestom prúdia životy ľudí, osudy a vášne, obkolesené púšťou, z ktorej s karavánami prichádzajú príbehy, náboženstvá a slová a s nočným vetrom sny, suché a horúce, hľadajúce temnoty srdca; svet sem prúdi cez zlaté mince, znamenajúce už toľko tovarov a osudov otrokov, putujúce v horúčke dňom i nocou, z ruky do ruky, rýchlejšie než ľudia i kone, mince mieriace do mesta a krútiace sa v jeho labyrinte, prenikajúce aj do domov a záhrad s iným, tajomnejším a tichším svetom tieňov; v jediný deň mesto obsiahne niekoľko ľudských životov a ten istý príbeh sa stihne odohrať niekoľkokrát; v tomto meste majú vzdialenosti rovnaký význam ako na ornamentoch kobercov a chrámov, ktoré strážia ticho a myšlienky na svety omnoho väčšie, než je samotné mesto; v poslednej záhrade doprostred noci vzlieta tichými krídlami vták, plaví sa nočnými chodbami a na strom mlčania hľadia všetci nespiaci; na druhý deň, napoludnie v čase najväčšieho ruchu, na povale domu s prachom víriacim v pruhoch zlatého svetla, nad rušným mestom s ornamentmi ľudí otvára chlapec Knihu.

(jp)