Aj deviaty List vznikal z troch hlavných princípov: písať o tom, čo máme radi a čo nám je blízke; písať o tom, čo považujeme za kľúčové a podstatné; písať o tom, o čom sa v slovenskom prostredí takmer nepíše. V Listoch tak chceme aspoň v základoch obsiahnuť svet, v ktorom sa ako autori pohybujeme, o ktorý sa zaujímame a v ktorom sa cítime dobre. Preto som do tohto čísla zaradil aj stručný náhľad do filozofie, pričom nejde o pokus o jeho zmapovanie, ani o subjektívne alebo objektívne vymenovanie jeho kľúčových bodov, ale o letmé náčrty z posledných ciest. Systematickejší pohľad na filozofiu a predovšetkým na hlbokú krízu, v ktorej sa ocitla, prinesieme niekedy v budúcnosti.
Téma Masy sa zdá byť jednou z kľúčových tém pre uchopenie moderných dejín a moderného človeka – v metafyzickom, psychologickom, politickom, sociologickom či estetickom rozmere. Preto sa jej venujeme aj v tomto čísle optikou le Bona, Hoffera, Canettiho, Burckhardta či Junga.
Do hudobnej encyklopédie pribudli tri dôležité heslá: Philip Glass, John Zorn a Mike Patton. A opäť nejde o rozmer bodu, ale mikrosveta, ako tomu bolo napríklad v prípade King Crimson alebo moravskej alternatívnej scény, zoskupenej vo formácii Dunaj.
Výber z prekladov a najmä esejí sa riadil princípom „úryvok z rozsiahlejšieho cyklu.“ Vedú nás k tomu kapacitné dôvody, ale aj snaha o pestrosť a snaha nenudiť blížneho svojho. Do tohto čísla sa nám toho nezmestilo viac, napríklad rozsiahlejší materiál o Kafkovi. Kafka sa tu mal stretnúť so svetom rozprávok, bratov Quayovcov a Johna Zorna. Podobne nám vypadol už z piateho Listu; možno v tom bude niečo kafkovské.
Okrem hlavnej témy rozprávok sa v Liste vynárajú aj ďalšie, subtílnejšie témy. Jednou z nich je princíp enjoy this shit, ktorý sa ako nezáväzné internetové heslo objavil pri spoločných projektoch Pattona a Zorna. Tento princíp sa postupne rysoval vo viacerých rôznorodých prostrediach; napokon, otázkou, prečo sa nám páči aj to, čo nie je pekné a prečo sa nám pekné veci stále viac nepáčia, sme sa zaoberali už pri dekadencii.
Jednou z mojich tém je aj pocit, že príslušníci našej generácie sa stále viac vytrácajú zo sveta (z ich pohľadu: do sveta), že sa sťahujú do priestoru pasivity a nezáujmu, možno rezignácie. Že z ciest odchádzajú do príbytkov, z hľadania na horizonte neznámeho a nového prechádzajú k prostému prekonávaniu vzdialeností medzi vytýčenými, definovanými a bezpečne známymi cieľmi. Možno je to inak – aj tak by som však chcel poďakovať tým, ktorí ešte nezmizli, najmä Slavovi, Zuzke, Marekovi a Miche.
(jp)