Prechádzka po fantasy svete

I. ÚVOD

Keď človek číta fantasy romány, oboznamuje sa s iným svetom, zvyká si, že nový svet má iné možnosti, ale aj iné pravidlá. Každý svet má svoje pravidlá, hranice možností; práve preto je nášmu blízky, sme náchylní veriť, že existuje, aspoň pokým sme v ňom prostredníctvom príbehu. Pochopiť svet postáv nám umožňuje viesť dialóg; môžeme hodnotiť úsilie postáv ako márne, závidieť im, obdivovať ich odvahu, hľadať riešenie ich problémov, dúfať v nemožné. V príbehoch z nášho sveta tento rozmer chýba. Myslíme si, že ho poznáme, že mu už dostatočne rozumieme, nehľadáme riešenia, ktoré nie sú bežné. Napríklad ak postava sníva o ďalekých krajinách hodnotíme to hneď len ako túžbu; nemá peniaze na cestu, nikoho tam nepozná…, len ak by sa v príbehu objavil bohatý strýko, ale ani ten nie je až taký bežný. Možnosť, že by sa tam mohol dostať na lietajúcom koberci, alebo trebárs na hypogrifovi nás vôbec nenapadne. Ani to, že by ho tam iste prichýlili dobrí ľudia, alebo lesné tvory. Aké je postavenie fantasy v literatúre? Niektorí ho milujú, iní zaznávajú. Aká je cena historických románov? Spoznáme niečo v živote skutočne využiteľné – historické poznatky, ale koľko z toho čo sa dozvieme o živote kráľov a zmýšľaní ľudí tej – ktorej doby je skutočne pravdivé? Čím nadchýnajú detektívne romány? Napätím, vykonštruovaním vraždy, strachom. Alebo zistením, že vrahom je napriek okolnostiam zase záhradník.
Horory nám vnútia niekedy iné pocity pri prechode popri zrkadle… Love story nám dovolia snívať o nepoznaných stránkach lásky.
Krásna literatúra, čo všetko zahŕňa? Núti nás cítiť, premýšľať, poznávať, čímsi nás napĺňa.
A kdesi medzi tým, tiež svojej ceny – fantasy. Napínavý dej, prekvapenia, zázraky, večné boje dobra a zla. Tie skutočne dobré nesú mnohé posolstvá.

 

II. Ursula K. Le Guinová : Čarodej Zememorí

  mapazememori

Le Guinová je americká autorka, ktorej tvorba je pomerne rozsiahla. Napísala množstvo poviedok a románov, ktorých dejiskom sa stali iné svety, najmä mimozemské planéty. V rade kníh klasických sci-fi sa vyníma zaujímavá trilógia o čarodejníkovi Gedovi v dieloch :

I. Čarodej Zememorí
II. Hrobky Atuanu
III. Najvzdialenejšie pobrežie
Takmer po dvadsiatich rokoch autorka dokončila príbeh štvrtým a piatym dielom Tehanu a Iný vietor. Vďaka tomu je dielo príjemne celistvé a zanechá pocit úplnosti. Každý človek má svoj osud, zážitky, spomienky… má svoju cenu a právo nájsť svoj domov. Krajina Zememorí… tak ako vo väčšine fantasy na začiatku mapka… s desiatkami ostrovov príjemne ohraničená vysokými bralami. V strede centrum Zememoria – obrovský, kráľovský ostrov Havnor, kdesi v severovýchodných končinách ostrov Gont – známy pastiermi kôz a čarodejníkmi… Tu začína aj príbeh Geda, čarodejníka o ktorom budú písať legendy, teraz len drobný chlapec, ktorého zaujala ženská mágia. Mágia Zememorí je silná a tajomná. Vedmy a liečiteľky poznajú len jej časť, len niektoré zaklínadlá; tá pravá mágia je skrytá v poznaní pravých mien vecí. Poznať pravé meno znamená ovládnuť. Ged sa učí u gontského čarodejníka Ogiona Mlčanlivého, neskôr na čarodejníckej škole v Roke. Stane sa z neho skúsený „počasník“ – čarodej ovládajúci počasie. Dokáže ovládať vietor, odohnať mraky a zastaviť dážď. Lenže privolať mraky znamená, že suchá nastanú v iných kútoch Zememorí, privolať vietor znamená bezvetrie tam, kde predtým vietor dul do plachiet. A tak Ged mokne, ako kedysi aj Ogion, ktorému ako chlapec neveril, že vie čarovať. Le Guinová tak neustále nabáda k opatrnosti; vieme, poznáme to, ale je nutné to použiť? Pyšný a mocný Ged, aby ukázal svoju moc, povolá zo Zeme mŕtvych Elfarran, princeznú dávno minulých čias. Do sveta však prekĺzne tieň, ktorý Geda nezahubí len vďaka obete arcimága Nemerleho. Ged musí utekať pred tieňom, ktorí ho chce pre jeho trúfalosť zabiť. Večne sa skrývať a utekať sa však nedá, preto sa mu musí postaviť, nájsť jeho pravé meno… Čarodej Zememorí hovorí o horúcej krvi mladosti, aj o múdrosti starcov, o význame ticha, o tom, že umeniu mágie, tak ako každému umeniu sa treba učiť trpezlivo, svojim silám vládnuť múdro a byť opatrný pri spoznávaní neznámeho.
Druhá časť, hrobky Atuanu je najzvláštnejšou fatasy akú som kedy čítala. Odohráva sa v hrobkách, kde kňažka Arha – Strávená, vyznáva prasily – temné sily Zeme. Jej životom je labyrint atuánskych hrobiek, kde panuje neustála, ničím nenarušená tma. Arha môže labyrintom prejsť len vďaka mape, ktorú nosí v hlave, vie naspamäť koľko odbočiek doľava a koľko doprava ju delí od skrytých Siení. Ged vnikne do labyrintu, aby z neho ukradol rozlomený prsteň kráľov, lenže jeho mágia je slabá v porovnaní s mocou prasíl. Ani Arha netuší, aká je ich sila veľká. Zaujatá Gedovým umením a pocitom, že môže byť aj niekto iný, niekto koho Ged oslovil Tenar, zabudla na povinnosť zabiť každého kto svetlom naruší temné panstvo prasíl. Ged, arcimág z Roke, drakopán a pritom žiadny veľký hrdina, vydaný na milosť a nemilosť . Veľmi zaujímavý námet. Žiadny sentimentálny príbeh lásky.

Záverečná časť trilógie rozpráva o veľkom obetovaní.
Mágia na ostrovoch Zememorí sa stráca. Čarodejníci a zaklínači strácajú svoju silu, zabúdajú zaklínadlá aj pravé mená. Takúto neradostnú zvesť prinesie na ostrov Roke Arren, princ z Enladu. Ged sa rozhodne, napriek nesúhlasu rokeských majstrov, opustiť mágiou chránený ostrov a nájsť príčinu nešťastia, ktoré postihlo Zememorie. Vyslyší prosby mladého princa a vezme ho do služby, ale nie ako pomocníka, ale aby ho učil a posilnil v ňom zdedené vlastnosti slávnych predkov. Spozná v ňom budúceho kráľa, ktorý Zememoriu stovky rokov chýbal. Ukáže mu svet ktorý hynie a rúti sa do záhuby, ľudí, ktorí sa čoraz častejšie oddávajú ničivej droge – hazinke, pirátstvo, krádeže a bitky. Núti tým Arrena k odhodlaniu zmeniť svet k lepšiemu. Ged má však aj inú úlohu. Tuší, že mágia mizne, lebo Rovnováha sveta – Eqilibrium bola narušená a tiež vie, že narušiť ju mohol iba človek, mág, ktorý túži nielen byť samým sebou, ale byť samým sebou naveky. A preto Ged urobí čo musí. Použije všetku svoju moc, aby zavrel dvere medzi zemou živých a mŕtvych a porazil veľmi silného mága Koba, ktorý ovláda palnskú mágiu a tým i smrť. Ged už nie je arcimágom, nie je ani mágom, majster Ogion je mŕtvy, kráľ zasadol na trón na Havnore a svet sa mení… O tom je Tehanu a Iný vietor. Možno nás aj trochu prekvapí odvaha autorky napísať príbeh Geda ďalej. Príbeh o obyčajnom starom mužovi, ktorý sa vráti na svoj rodný ostrov Gont a keďže nič z toho čím žil už nie je, vráti sa k tomu čo vie – pásť kozy. Niekedy až rozhnevá autorkina tvrdošijnosť dodržiavať pravidlá; Gedova bezmocnosť pred čarodejníkom Topoľom, pred jeho kúzlami, ktorými spúta jeho i Tenar, ktorá žije na ostrove od čias, keď ju tam Ged doviedol z Atuánu. Tak ako aj predtým, jedinou bytosťou vymykajúcou sa všetkému je drak. Drak dokáže zabiť neporaziteľného, nájsť toho koho nemožno nájsť, zachrániť drakopána… Kniha Tehanu dá to, čo mnohé knihy nechávajú na predstavivosť a fantáziu čitateľa. Príbeh skončí…ale čo bolo ďalej? Skutky hrdinov sa ospevujú v mýtoch a básňach, ale ako žili keď boli skutky dokonané? Ged našiel Tenar, našiel pokoj a podľa náznakov vychovávajú spolu budúceho arcimága – Tehanu, popálené, znetvorené dievčatko, budúca „žena z Gontu“, ktorú zahliadli rokeskí čarodejnícki majstri.

 

III. C.S. Lewis : Kroniky Narnie

Kroniky Narnie tvorí sedem kníh, sedem je rozprávkové číslo, sedem samostatných príbehov, ktoré na seba nadväzujú len veľmi voľne :
I. Čarodejníkov synovec
II. Lev, šatník a čarodejnica
III. Kôň a jeho chlapec
IV. Princ Kaspián
V. Dobrodružstvá lode Ranný pútnik
VI. Strieborná stolička
VII. Posledný boj

Kroniky…tieto knihy v sebe skutočne nesú čosi zo svojho názvu. Spisovateľ – kronikár má patričný nadhľad, veky plynú… Dej kníh je štylizovaný jednoducho, niekedy až detsky. Autor sa spočiatku snaží vysvetľovať aj ťažšie názvy a slová, ktorým by deti nemuseli rozumieť. Nesporne v sebe nesú veľa znakov rozprávok, ale sú tu aj momenty čisto „svetské“. Deti sedia na lavičke, čakajú na vlak do školy a snívajú…o dobrodružstve ďaleko od školských povinností. Tak známy pocit! Lenže každé dobrodružstvo končí opäť na lavičke, alebo v šatníku či izbe s obrazom – dverami do Narnie. Kým v Narnii uplynuli veky v našom svete sa nič nezmenilo. Čas pre deti akoby v našom svete zastal, preto sú tieto dva svety dokonale izolované a uveriteľné; snáď len s jednou výnimkou, keď sa do nášho sveta dostane zlá čarodejnica. Vstupy do Narnie sú podmienené veľkou detskou vierou. Kroniky sú preto určené najmä deťom. Nabádajú ich k snívaniu a voľnosti, ale len po hranicu povinností. Tak ako som ich prijala spočiatku neochotne, zdali sa mi neadekvátne veku, postupom času som zistila, že aj dospelému majú čo povedať a veľa mu toho pripomenú. Kroniky Narnie nám ukážu vznik Narnie vyspievaním, prevedú nás korunováciou prvého kráľa, pristavia si pri štvorici najslávnejších kráľov a kráľovien, nazrú do života vládcov susedného Arkierova a Kalormenu a uzavrú osud zlej čarodejnice, ktorá chcela Narnii vládnuť už od čias jej vzniku. Dominantou všetkých kníh, mimoriadnou a nadprirodzenou bytosťou je lev Aslan. Stvoriteľ a „Boh“ Narnie. On určuje osud Narnii i jej hrdinov. Je múdrym poradcom, spravodlivým sudcom a ochrancom tajomstva. Tento obrovský lev je zároveň symbolom osudu a poriadku. Keď jedna z hrdiniek, kráľovná Lucy listuje v čarodejnej knihe varuje ju pred nahliadaním do času a priestoru v ktorom nie je. Lucy predsa zazrie krátky okamih v ktorom uvidí priateľkinu chybu zo zbabelosti a tým ju stratí. Lev jej však neprezradí čo by bolo, keby túto scénu nikdy nevidela. Tým je osudu daný veľmi zvláštny rozmer vývinu v spojitosti s náhodou a nutnosťou. Niektoré obrazy z kníh pôsobia živo a znepokojujúco. Mňa napríklad zaujala načrtnutá možnosť prežívať na vlastnej koži svoje vlastné sny, ako to skúsil na tmavom ostrove jeden zo stratených lordov; tie najhoršie nočné mory, čo vystrašilo všetkých ľudí, nie však jednu bojovo naladenú, odvážnu myš. Kronikár tak vyjadruje svoj názor, že sú na svete veci, ktoré proste človek nezvládne a sú skryté kdesi za najväčšími lákadlami. Zapamätala som si pomerne ľahko meno maliarky Pauline Baynesovej, ktorá knihu ilustrovala čiernobielymi kresbami. Udivili ma identitou s dejom. Máloktorý umelec sa vie tak prispôsobiť autorovi, všímať si dopodrobna opisy maličkostí. Niekedy som si najprv dobre prezrela obrázok a až potom hľadala scénu v deji. Umožnili mi hodne viac si odniesť z autorovho opisu. Filmové spracovanie vypustilo prvú časť a začína hneď druhou. Až na upravený začiatok sa hodne podobá deju knihy a je to príjemná, pekná rozprávka.

lod

Plavba k tmavému ostrovu kde sa sny stávali skutočnosťou…

IV. Alexandra Pavelková, Štefan Konkol : Miešanci

Alexandra Pavelková je zaujímavou autorkou možno už len tým, že vydala prvý slovenský fantasy román, nesie názov Piesok vo vetre. Štefan Konkol je známy svojím dielom Operený had, ktoré sa odohráva v prostredí mayskej civilizácie. Trilógiu Miešancov tvorili autori spolu a z vlastnej skúsenosti viem, že to nie je jednoduché, aj keď si myslím, že zvolili metódu „horúceho pera“. Hoci je dielo trilógiou, knihy sú štyri. Prvé dve časti : I. Miešanci
II. Miešanci Kláštor
písali autori spolu. Keďže aj hlavné postavy sú dve, Verbasca a Orys, a ich osud sa v závere rôzni, rozhodli sa autori uzavrieť osud svojej postavy samostatne. Tak vznikli dve tretie časti III.A Miešanci Bremeno – uzavretie osudu Verbasky A. Pavelkovou a III.B Miešanci Krvavá Pyramída – spečatenie osudu Orysa Š.Konkolom. Autori vsadili na osvedčenú dejovú líniu a osadili ju do sveta ľudí, elfov a trpaslíkov, ktorý si od Tolkiena požičal už nejeden autor fantasy románov. Hlavní hrdinovia sa snažia zastaviť temného pána Šajdána, ktorý chce ovládnuť svet, tentokrát mu k tomu nechýba prsteň ako Sauronovi z legendárnej trilógie Pán Prsteňov, ale druhá polovica tajomného kryštálu. Rozlomený kryštál však môžu spojiť len dve deti trojakej krvi od jedného otca a jednej matky narodené v tej istej chvíli. Románu sa nedá uprieť zaujímavý dej, trochu drsný a brutálny, čo Daniel Hevier odsúdil, ale románu pridalo pútavosti. Niektoré scény sú úplne oprostené od poetičnosti. Takouto scénou je i napadnutie kláštora Šajdánovým vojskom, keď mnísi brániaci kryštál bojujú modlitbami a sú bezcitne pozabíjaní, alebo prestrih mimo hlavnej dejovej línie popisujúci vykrádačov mŕtvol roztrhaných škratmi…a mnohé iné. Napokon hlavná hrdinka je napoly ghúl – temný elf bažiaci po krvi. Z románu cítiť až príliš veľkú snahu odlíšiť sa od zaužívaného, prekvapiť čitateľa najmä zo strany Konkola. Hlavní hrdinovia, ktorí sa ľúbia sa rozchádzajú, Verbaska ostáva so šedým elfom Elerrigom a Orysa ovládne túžba zabiť temného pána. Záver Krvavej pyramídy je skutočne netradičný. Šajdán Orysa po bitke v hostinci zajme a mučí a nakoniec je obetovaný tradičným spôsobom, keď mu Šajdán vytrhne srdce z hrude. Umierajúci Orys mu pritom odhryzne prst. Neviem či šlo o symboliku, alebo bol zámer iný, viem však, že popísaný záver sa mnohým priečil. O čosi nádejnejšie vyznieva záver Pavelkovej, keď Verbaska porodí dve deti trojakej krvi, ktoré majú moc spojiť tajomný kryštál a navrátiť poriadok sveta, ktorý Šajdán narušil.

 

V. Andrzej Sapkowski : Zaklínač

Cyklus o zaklínačovi zahŕňa :
I. Zaklínač – Poslední přání
II. Zaklínač – Meč osudu
III. Zaklínač – Krev elfů
IV. Zaklínač – Čas opovržení
V. Zaklínač – Křest ohněm
VI. Zaklínač – Věž vlaštovky
VII. Zaklínač – Paní jezera

geralt

Na prvý diel Zaklínača som narazila úplnou náhodou. Hľadala som, vtedy ešte pre priateľa, vhodný darček. Očakávala som, že natrafím na fantasy s pútavým, nie celkom ošúchaným dejom. Meno Sapkowski ma hneď zaujalo, pomyslela som si na Pavića, a zdalo sa mi vhodné dôverovať Poliakovi. Napokon bola som zvedavá, ako sa iný Slovan zhostil tohto žánru, lebo slovenské fantasy z úryvkov Pavelkovej a Červenáka vo mne nevyvolalo obzvláštne nadšenie. Isteže majú pre mňa hodnotu, lebo sú naše, a nič tak nepoteší človeka ako blízke veci: rovnaká reč, výrazy, história, zvyky, povesti, krajina… toto kvitujem najmä Červenákovi. Obaja autori sú sympatickí, ale vo vykresľovaní postáv a deja stále len rozprávkoví. Spomínala som, že som prevracajúc knihu v rukách dúfala, že to bude tá pravá. Vložila som ju do nákupného košíka a odnášala k pokladni. Hľadala som predovšetkým dobrý dej, odnášala som si oveľa viac; inteligentne napísanú knihu, vtipné repliky, svieži dej, blízkosť slovanskej kultúry a množstvo zamyslení nad sladko trpkým životom. Myslím, že zaklínač Geralt je postava, ktorú má autor úprimne rád. Geralt svojich rodičov nepozná, čitateľ sa s nimi stretne hneď v prvom príbehu. Pravda ešte netuší, o koho ide… Geraltova matka Visenna je čarodejka, liečiteľka Kruhu. Možno preto tá nevysvetliteľná Geraltova náklonnosť k čarodejkám. Visenna pri plnení úlohy pre kruh stretáva Korina, potulného bojovníka, ktorý padne do pasce nalíčenej pre ňu samú. Vďaka obojstranným sympatiám sa spoločne vydajú na cestu, z ktorej niet návratu. Čarodejky obyčajne nemôžu mať deti, to je trápenie Geraltovho priania paní Yennefer, a tie ktoré by mohli, to majú prísne zakázané. Možno preto Geralt vyrastá na starom hradisku Kaer Morhen, kde prechádza tvrdým výcvikom v boji s mečom, trénuje čarodejné znamenia a podstupuje skúšku tráv. Náročný výcvik a pôsobenie jedov prežije len máloktoré z detí. Jedovaté odvary mu zabezpečia silu, mrštnosť a mačací zrak, ale vlasy mu celkom zbelejú a zrenice sa rozšíria. Stane sa z neho mutant. A hoci jeho povolanie mu káže ochraňovať a pomáhať ľudom, tí ho nenávidia a opovrhujú ním. Vidia v ňom monštrum, nebezpečného zabijaka. Zdá sa, že Geralt sa so svojím povolaním zmieril, že napriek pľuvancom a urážkam ho ľudia potrebujú… ale zdanie klame. Na svete je čoraz menej dedín, ktorým sa Geralt teší, dedín ohradených ostrými kolami, v ktorých sa ľudia sužujú strachom pred kikimorou, rusalkami, vampírmi, strigami a podobnými potvorami. Stávajú sa pomaly ohrozenými druhmi, a Geralt sa zamýšľa nad zmyslom a potrebou svojho remesla, tak ako kedysi jeho matka – liečiteľka uvažuje, či budú potrebné jej čary, keď čoraz viac chorých liečia bylinkárky. Aj Geraltovo presvedčenie zostať neutrálny pri bojoch kráľovstiev, šľachty, rás a čarodejníkov neraz zakolíše. Vyberá si menšie zlo, v ktoré tvrdí že neverí, zastane sa utláčaných elfov… Charakteristika rás je vskutku výnimočná a trefná. Správanie bobolakov prevyšuje ľudské chápanie. Lesné dryády tvrdošijne bránia nedotknutosť svojho lesa smrtiacimi šípmi, hoci vedia o neodvratnom konci, čím sa podobajú dlhovekým elfom, večne bojujúcim proti rozmáhajúcemu sa ľudstvu. Čarodejníci sú namyslení a vypočítaví… presne tak aj Yennefer, čarodejka ktorá túži po moci, sebecká a pyšná, hrdá a krásna, kedysi škaredé a hrbaté dievča. Pre Geralta sa stane všetkým, sám si to tak prial, bolo to jeho posledné prianie k džinovi. Sympatické je aj Geraltovo priateľstvo k spevákovi Marigoldovi, ľahtikárovi a milovníkovi žien. Medzi ich vydarené spoločné príhody patrí i stretnutie s čertom. Prekliatia a sľuby majú veľú moc prisudzovanú im v minulosti. Objavujú sa na mnohých miestach v knihách, ten najzávažnejší je sľub zaťa kráľovnej Calanthé z Cintry. Sľúbi Geraltovi, čo si len bude priať a on si vyberá to, o čom ešte nevie – dieťa prekvapenia Ciri – princeznú Cirillu, ktorá odmalička rastie s ťarchou, že je prekliata, sľúbená, že si po ňu niekto príde. Nechcem tvrdiť, že dielo je dokonalé, nepáčilo sa mi napríklad prvé stretnutie s elfami, ktoré vyznelo príliš pateticky, ale vyvažuje ho napríklad vykreslenie postavy trpaslíka Yarpena Zigrina. To, čo ma trochu hnevá je, že väčšina kníh cyklu o zaklínačovi je vypredaná a dotlač trvá dosť dlho, a tak som sa k posledným knihám vlastne ešte ani nedostala. Myslím však, že je potešením na ne čakať.

(zh)