Juraj Bindzár : Bez dúhy

Po výbornom románe Tanec s mŕtvou slúžkou som si prečítal aj Bindzárove poviedky a napokon som sa dostal aj k najnovšiemu románu Bez dúhy. Po vynikajúcom Tanci s mŕtvou slúžkou a sviežich poviedkach je to sklamanie, aj keď s varovaním: román má výstižný podtitul plebejský. Iste, písať sa dá aj takto a Bindzár evidentne skúša rôzne autorské polohy. Príbeh nemusí byť vyrozprávaný s ohľadom na literárny kánon, jemnú psychologizáciu, objavný jazyk, individuálny autorský štýl – tie najlepšie príbehy môžu byť vyrozprávané jednoducho, prirodzene a ľahko. Bindzár však prekročil túto hranicu plebejskosti za prvé v tom, že jeho román má 330 strán a bez štipky psychológie či filozofie jednoducho nie je a nemôže byť hodnoverným či zmysluplným obrazom života; za druhé v tom, že plebejskosťou sa tu nemyslí pôvod príbehov či postáv, ale rovno románová metóda, čiže splošťovanie postáv, banalizácia myslenia, cítenia a vnímania. Len jeden, najvypuklejší príklad za všetky: otázka viery je pre Bindzára, či už ide o Žida Messinga alebo rovno farára Ivaničku, niečím na úrovni myslenia desaťročného dieťaťa – teda akýmsi primitívnym obchodom, v ktorom Boh slúži akurát na to, aby nám zabezpečil trochu pokoja a nedeľný rezeň. Potýkať sa s takýmito banalitami v myslení a konaní všetkých zúčastnených (a navyše rozprávača) je otrocký čitateľský zážitok. Ak chcel Bindzár napísať anekdotu, nemala mať 330 strán, pretože anekdota potrebuje aforistickú vybrúsenosť. Ak už písal román, mohol byť aspoň jeho rozprávač na vyššej úrovni než taká pani Mešková, lebo počúvať niekoľko hodín samé pani Meškové je tristným zážitkom, ak pravda nie ste nejakou pani Meškovou. Bindzár sa skrátka rozhodol ísť „jarošovskou“ cestou, čo by aj mohlo byť záslužnou snahou napísať dobrý román pre úplne všetkých, lenže dobrý román to nie je – a Bindzár už predtým ukázal, že vie písať aj dobre.

Niežeby bolo na tomto románe všetko zlé: Bindzár je stále skvelý fabulátor, dokáže do príbehov nenásilne dostať množstvo reálií, vydarené sú aj „fotografické“ vsuvky a v epizodickosti rozprávania – ktoré nerešpektuje chronológiu a veľa zamlčí a nedopovie – je dokonca chuť experimentovať. Najvydarenejšou časťou románu sa mi zdali byť povstalecké epizódy, po nich román strácal tempo a dych. Práve na príkladoch prvej a poslednej kapitoly románu vidieť, že v skutočnosti ide o samostatné poviedky, ktorým možno mohol autor dožičiť autonómnu existenciu s vlastnou atmosférou, jazykom a štýlom. Lebo takto spolu (prepojené vlastne iba zhodnými menami protagonistov) tvoria nevýraznú zmes mdlej chuti. Nenaplnil sa ani historizujúci zámer románu: pestrosť jednotlivých postáv a ich životných zákrut zaniká v šedosti stereotypov a klišé, s akými sú tie „veľké“ dejiny vyrozprávané – Bindzár totiž k tradičnému náhľadu na slovenské dejiny nič nepridáva.

Skrátka – príliš plebejský román, ktorý vlastne len rekapituluje zažité a rezignoval na objavovanie.

(jp)