Salman Rushdie

Chatwinove cesty

Spolu s Bruceom Chatwinom sme cestovali po centrálnej Austrálii v aute s pohonom na štyri kolesá, v aute, o ktorom sme boli opakovane informovaní, že „má byť odpoveďou Toyoty na Malé Subaru.“ Bruce sa nad týmto zvláštnym sloganom zamýšľal a snažil sa odhaliť mytológiu, ktorá by ho vysvetľovala. Malé Subaru evidentne patrilo k Predkom zo Snovej doby, ak ale naše auto malo predstavovať odpoveď, potom Brucea (tak ako Gertrudu Steinovú) zaujímalo, aká mohla byť otázka?

Byť s Bruceom obyčajne znamenalo byť jeho ochotným poslucháčom. Jeho témy sa mohli vyšplhať do výšok Mount Everestu (boli sme v polovici cesty na Ayers Rock a ja som bol polomŕtvy s fialovým odtieňom tváre, keď spomenul, že nedávno vystúpil do základného tábora na Evereste) a rovnako plynule mohli zostúpiť až k debate o tom, aké choroby možno dostať od rozličných európskych a afrických prostitútok. Bol skvelým rozprávačom s nevyčerpateľnosťou Šeherezády, človekom, ktorý sa trochu okázalo prezentoval svojimi kontaktmi a známosťami, horlivým čitateľom ezoterických textov, potulným vzdelancom, imitátorom – jeho Indira Gándhiová bola dokonalá – a skvelým zabávačom. Bol práve tak urozprávaný, ako bol zvedavý a zaujímalo ho všetko, od pôvodu zla až po otázku, ktorú kládlo Malé Subaru. Čo povedal o bývalom komorníkovi albánskeho kráľa Zoga, platí ešte viac o ňom samom: „ľudí ako on už viac niet.“ O aký hlas sme prišli, keď Bruce stíchol! Mal toho ešte toľko čo povedať.

Načo som tu (žeby vždy tak precízny Chatwin skutočne súhlasil s vynechaním otáznika?) je to, čo zostalo. Svoju poslednú knihu, „osobný výber“ esejí, portrétov, meditácií, textov o cestovaní a iných, nezaraditeľných chatwinovských prozaických foriem, dal dokopy počas svojho posledného, hrozného roka ťažkej choroby a tak je miestami nevyhnutne trochu nesúrodá; no jedno z jej najväčších pozitív je, že obsahuje množstvo najlepších autorových anekdot v jeho nenapodobiteľnom podaní.

Je tu Bruceov „hadí príbeh“, ako mu ho vyrozprávala upratovačka z Palerma, a Assuntin monológ, to je Bruce vytvárajúci Assuntu, so všetkým tým mávaním rukami a blčiacimi pohľadmi skôr postavu z komickej opery než zo života. A je tu aj Bruceovo stretnutie s Yetiho stopami a návšteva mansonovskej hipisáckej rodiny v Bostone. A sú tu aj jeho extravagantnejšie predstavenia: pôvabná momentka Diany Vreelandovej a môj obľúbený Chatwinov príbeh o stretnutí s Noelom Cowardom, ktorý mu povedal: „Veľmi rád som sa s vami stretol, ale už sa, žiaľ, nikdy nestretneme, pretože čoskoro zomriem. Ale prijmite jednu radu na rozlúčku: „Nech vám umenie nikdy nestojí v ceste.““

V tejto zbierke sú, treba hneď dodať, mnohé ďalšie zásadné pôžitky. Bruce Chatwin bol často najpôsobivejší v tých najvzdialenejších krajoch a Načo som tu obsahuje niekoľko skvelých príbehov z Ruska: nezabudnuteľnú Nadeždu Mandeľštamovú, ako si len tak mimochodom napráva vykúkajúce prsia späť do blúzky; stručný a vydarený príbeh o úpadku ľavicového hnutia v porevolučnom ruskom umení a o jeho objavovateľovi a uchovávateľovi, zberateľovi Georgovi Costakisovi; alebo plavba po Volge, ktorá je klasickým cestopisom. Bruce pred smrťou plánoval veľký ruský román; možno by dokázal, že je akýmsi Nabokovom naopak. Už sa to nedozvieme.

Afrika, v ktorej sa ten „púštny mutant“ homo sapiens, nomád a chodec vyvinul, je dejiskom rovnako dobrých poviedok: príbeh o prevrate, uprostred ktorého sa Chatwin ocitol v Benine, kde zbieral materiál na svoj román The Viceroy of Ouidah, a celkom odlišný (skôr komický než desivý) príbeh o tom, ako sa Werner Herzog a Klaus Kinski vybrali natočiť podľa tejto knihy film (premenovaný na Zelenú kobru) o niekoľko rokov neskôr do Ghany. V tomto texte Bruce sám seba netypicky a džentlmensky cenzuroval, keď vynechal nepochybne hanlivé opisy sexuálnych výstrelkov na mieste natáčania, ako aj svoj nie práve najlichotivejší názor na výsledný film, o čom ale s pôžitkom rozprával v ústnej verzii príbehu.

Bruceove politické názory boli, slušne povedané, trochu nevinné. Bol schopný pochvaľovať si, ako sa situácia v Južnej Afrike skutočne zlepšuje a nedokázal pochopiť, prečo Nadine Gordimerovú rozčuľovalo, keď o Namíbii vytrvalo hovoril ako o „Juhozápadnej Afrike.“ Vedel sa však aj neobyčajne trafiť a text s názvom „Veľmi smutný príbeh Salaha Bourguina“, využívajúci rasovo motivovanú vraždu v Marseille na otvorenie nechutnej témy francúzskeho kolonializmu v Severnej Afrike, patrí medzi najživšie diela, aké na túto tému vznikli.

Brucea veľmi priťahovali impozantné dámy v rokoch (a on priťahoval ich) a táto kniha nám predstavuje celý zástup takýchto žien: už spomenuté Nadežda Mandeľštamová a Diana Vreelandová, ale aj Madelaine Vionnetová, „architektka odievania“, ktorá svoje modely navrhovala na bábike, pretože sa neodvažovala prezradiť svojmu otcovi veľkosť svojho podniku (v dôsledku čoho sa obával, že je slabomyseľná); a Maria Reicheová, ktorá celý svoj život zasvätila snahe objasniť tajomstvo čiar a obrazcov v peruánskej pampe. A príbeh pani Gándhiovej je rovnako krásny na papieri, ako bol, keď ho rozprával nahlas. „Ako veľmi sa chce tá žena stať premiérkou!“ povedala pani G. o pani Thatcherovej. „Mala som chuť povedať jej, že ak chce byť tak strašne premiérkou, nikdy sa ňou nestane.“ Čo len dokazuje, že aj matka Indira sa môže mýliť.

Načo som tu je určite, ako naznačujú už charakteristiky na obálke, formou autobiografie, ide však o autobiografiu mysle. V tejto knihe, tak ako aj v živote, Bruce Chatwin neodhaľuje skrytý život svojho srdca. Želal by som si, aby to tak nebolo, pretože to bol citlivý človek veľkého srdca, len zriedkavo to však preniesol aj do svojich textov. Výnimkami v tejto knihe sú dojímavý portrét otca; elégia za Afganistanom, ako ho poznal Byron a ktorý neskôr udupali ruské vojská, ktorá bude početným obdivovateľom Brucea Chatwina znieť ako žalospev nad tým, čo sme jeho predčasnou smrťou stratili:

Už sa nevyspíme v nomádskom stane, nevystúpime na minaret v Džame. A zabudneme, ako chutí teplý, hrubozrnný, trpkastý chlieb, zelený čaj ochutený kardamonom (…) A nezacítime už vôňu fazuľových polí (…) ani pach snežného leoparda vo výške štyri a pol tisíc metrov nad morom.

(Preložil jp)