Živá panoráma - Mišova lúka - 2014/2015
>> Moji obľúbenci hudby 19. storočia
Jar
Edvard Grieg: Morning mood
x

Zima 2014-2015, alebo zima s klasickou hudbou 19.storočia

 

Začalo to ako obvykle, náhly impulz a už som v tom bola úplne ponorená. Životopisy, diela a dlhé hodiny rôzne sústredeného počúvania hudby. Smiech, úžas, obdiv, znechutenie a slzy. Ak niečo, málokedy dokážem ostať chladná.

V hudobnom svete som laik, neviem oceniť kvalitu, viem iba posúdiť či mi práve počúvaná hudba niečo hovorí, či pri nej niečo cítim a ako na mňa vplýva a keďže som ju vnímala v úzkom kontexte s jej tvorcom našla som si medzi hudobnými skladateľmi 19.storočia svojich obľúbencov.    

Netvrdím, že ktorýkoľvek z týchto skladateľov bol práve takýto, píšem len ako ho vidím ja. Dokonca ani fakty nemusia byť tak celkom pravdivé, napokon čomu na Internete môžeme veriť? Môžete nájsť desiatky životopisov jedného človeka, pričom každý sa bude v niečom líšiť od toho predošlého, každý autor mu dá svoj pohľad, každý ho postaví na inom fakte z jeho života.

Prešla som ich viac než dvadsať. Pamäť mám dobrú, ale životy niektorých sa mi predsa len plietli a tak som sa z času na čas musela vracať a rekapitulovať. Niečo som si opakovala zabávaním manžela, alebo jeho rodiny po nedeľnom obede pri víne a čímsi som túžila pobaviť niekoho iného... ibaže rozhovor už nie je možný, tak mu iba rozprávam.

 

Johannes Brahms

Brahms je pre mňa skladateľom svetla a šťastia, na jasné dni plné slnka. Pristane mi k jeseni plnej farieb, mihotajúcich sa tieňov, oblakov a jemného vetra.

Narodil sa v Hamburgu, v neveľmi vychýrenej prístavnej štvrti. Dom v ktorom býval vyzerá na obrázku dosť veľký a príjemný, hoci rodina bola početná a skôr chudobná, mohli si tam žiť vcelku dobre.

Do tajov hudby uvádzal Brahmsa otec; hral na kde-čo, najmä na lesný roh a kontrabas, pre zábavu v prístavných krčmách a nevestincoch. Brahmsovi však šla najlepšie hra na klavír a to až tak dobre, že ho niektorí označili za zázračné dieťa a odporúčali vydať sa s ním na turné dobíjať svet. Otec to však odmietol a dal Brahmsa na učenie k Marxsenovi. Zapamätala som si jeho meno, lebo uvádzali, že Marxsen bol dobrý učiteľ, ktorý viedol svoje hodiny pokrokovo a zoznámil Brahmsa s dielom Bacha, Mozarta, Haydna, Beethovena a ovplyvnil ho natoľko, že z Brahmsa sa stal tradicionalista a to sa mi páči, že svoje názory si verne podržal.

Cudzí mu bol Liszt, v ktorého dome sa vraj necítil dobre a našla som i zmienku, že Brahms pri jeho hre zaspal, ale nič konkrétnejšie. J. mi povedal, že vás raz pri počúvaní Liszta rozbolela hlava, mňa pri Brahmsovi prestala bolieť a stále to považujem za zázrak.

Nepadli si do oka ani s Čajkovským. Zdá sa, že pre Brahmsa bola Čajkovského hudba sentimentálna a v Čajkovského denníku sa zas našla poznámka : „Musel som hrať do hudby toho netalentovaného bastrada Brahmsa.“

Neveľmi si sadli s Wágnerom. Keď Brahms pobýval vo Viedni bol dokonca označovaný za hlavu antiwágneriáncov, pretože sa podpísal pod manifest zachovania tradície v nemeckej hudbe. Brahms nemal rád Wágnerovu namyslenosť, jeho tvorbu mal však v úcte, kvôli Wágnerovmu umeniu sa napokon neodvažoval skomponovať operu.

Istý čas Brahms doprevádzal na turné uhorského huslistu Reményiho, prostredníctvom ktorého sa zoznámil s najslávnejším huslistom tých čias – s Josephom Joachimom. Boli priatelia po celý zvyšok života, hoci mali i nejaké spory, jeden z nich bol, keď Brahms obhajoval pred Joachimom jeho ženu, ktorú žiarlivý huslista obviňoval z nevery.

Joachim odporučil Brahmsa manželom Klare a Robertovi Schumannovým. Brahms po skúsenosti u Liszta váhal prijať ich pozvanie, ale napokon ich navštívil. To ešte netušil, že ho toto stretnutie ovplyvní na celý život. Robert bol jeho hudbou nadšený a napísal vo svojom časopise oduševnený článok o mladom géniovi. Nechtiac tým Brahmsovi ublížil, lebo Brahms bol v tom čase ešte veľmi mladý a nezrelý skladateľ a Schumann ho tým vystavil veľkej pozornosti a tlaku. To sa veľmi nespomína, že rok po tom ako ho Schumann s odporúčaniami poslal do Lipska sa Brahms nervovo zrútil a pokúsil sa o samovraždu.

Po Schumannovej smrti Brahms istý čas býval u jeho ženy Klary a pomáhal jej starať sa o deti; ktovie či v tom čase vznikli jeho krásne uspávanky? Aký bol ich vzťah, to sa mi nechce rozoberať. Na zlosť zvedavcov hodili svoju korešpodenciu do Rýna. Ktosi však vykutral z listu, ktorý Brahms písal Klare pred jej smrťou vetu : „Keď sa tvoje drahé oči zavrú, tak veľa sa pre mňa skončí.“ K tomu sa mi žiada dodať, že Klara mala vskutku veľmi pekné, veľké a zaujímavé oči.

Kedysi som mala rada romantické príbehy, také ako príbeh lásky Roberta, Klary a mladého Johannesa Brahmsa; teraz ma viac zaujalo Klarino vyhlásenie, že žena nemá na to, aby skomponovala symfóniu, pretože to žiadna dosiaľ neurobila. Inak Klara bola vynikajúca klaviristka a sama i komponovala, hoci viac sa venovala šíreniu diela jej manžela Roberta. Schumannova hudba mi neveľmi sedela. Raz mi prišla akosi presladená, potom až smiešna, alebo nepríjemne rozrušujúca a tebe to priznám, blázni ma desia.

Mám rada Brahmsove Uhorské tance. Možno sú príliš známe, ale sú príjemne veselé a dobre sa mi pamätajú melódie. A tiež si rada vypočujem čokoľvek z jeho komornej tvorby, alebo jeho „symfónie s obligátnym klavírom“.

Brahms je na tej fotke tak pekný, že? Je v ňom niečo krásne, niečo tajomné a pritom šibalské. Predstavujem si ako to mohlo vyzerať, keď ako mladý hrával v zábavných podnikoch. Trebárs taká ukričaná krčma plná opitých námorníkov, alebo nevestince s ich nerestiami. Niektorí tejto časti Brahmsovho života pripisujú jeho upätie sa na klasické hodnoty a jeho neveľmi úctivý vzťah k ženám. Niektorí dokonca tvrdia, že toto obdobie spôsobilo tichému chlapcovi traumu. Pche. Ja si predstavujem ako sa Brahms na dianie okolo seba pobavene usmieva od klavíra. Myslíš, že dospievajúcemu mužovi by spôsobilo traumu vidieť okolo seba polonahé ženy, ktoré na neho hádžu vyzývavé pohľady? Tiež si myslím.

 

 

Napokon Brahms služby prostitútok neskôr hojne využíval. Nikdy sa neoženil, ale vraj povedal, že by si založil rodinu celkom rád a v starobe svojim osamením hodne trpel.

Rovnako sa mi páči predstava starnúceho Brahmsa s dlhou bielou bradou, ktorý sa usadil vo Viedni. Na svoje bohatstvo si žil skromne. Chodil oblečený v staromódnych, ale vždy čistých šatách a prebytočné peniaze anonymne posielal rôznym inštitúciám. Nemal rád pochlebovanie a vďaku a svoje pocity vždy skrýval. Vraj sa vždy radšej uchyľoval k irónii, či sebairónii. Nikdy si nedával servítku pred ústa a pri odchode z jedného viedenského večierku sa vraj ospravedlnil všetkým, ktorých ten večer nestihol uraziť.

Klara o ňom povedala, že po dvadsiatich piatich rokoch ich intímneho priateľstva o ňom vie práve toľko čo na začiatku.

 

 

Ja si myslím, že Brahms nikdy neurobil tú istú chybu dvakrát. Mám rada Brahmsa. A ty?

 

Franz Peter Schubert

Ak je pre mňa Brahmsova hudba na slnečné dni, Schubertova presne naopak. Najviac sa mi hodí k chmúrnemu zimnému dňu.

Schubert patrí medzi mojich najobľúbenejších, to ti poviem hneď na začiatok, aby si sa neskôr na mne nesmial.

Narodil sa ako trináste dieťa v chudobnej rodine učiteľa vo Viedni. Menšina uvádza, že dvanáste (väčšina jeho súrodencov sa nedožilo jedného roka; možno niektoré dĺžkou života nestálo za zmienku). Tiež počet jeho súrodencov uvádzajú od štrnásť do devätnásť, podľa toho, či prirátajú aj nevlastných z otcovho druhého manželstva.

Keď mal Schubert desať rokov stal sa študentom cisárskeho konviktu, spieval v chlapčenskom zbore a bral lekcie klavíra u Antonia Salieriho – známeho soka Mozarta na poli skladateľskej slávy. Školu ukončil predčasne a aby sa vyhol vojenčine, nastúpil ako pomocný učiteľ u svojho otca. Učiteľské povolanie Schuberta nebavilo, čo sa mu teda vôbec nečudujem. Radšej sa venoval komponovaniu; niektoré jeho diela z tohoto obdobia (mal vtedy sedemnásť), dosahujú majstrovskú úroveň. Napadá ma, že Prokofiev prišiel na vstupné skúšky na moskovské konzervatórium s hotovou symfóniou pod pazuchou, zatiaľ čo devätnásťročný Chačaturjan v rovnakej situácii priznal, že nepozná noty a povedal prijímacej komisii, že by hral rád na tie veľké husle :-), takže vlastne takéto údaje nie sú také postatné, že?

Schubert už počas štúdia získal veľa priateľov, jedným z nich bol i Franz von Schober, ktorý mu ponúkol, aby býval u ňho. Schubert to prijal, vzdal sa učiteľovania a od tej doby žil z pohostinstva svojich priateľov – poväčšine umelcov, u ktorých striedavo prespával. Bohatý Schubert nikdy nebol a takýto spôsob života mu umožňoval nerušene sa venovať hudbe. Páči sa mi veta z jedného životopisu : „... jedinou jeho veľkou vášňou bolo komponovanie.“ Popis ako Schubert trávil deň nevyzerá zle, tiež by som to brala, nahradiť komponovanie písaním :-); ráno vstával skoro a komponoval až zhruba do jednej, po obede si pobafal z fajky a potom šiel na prechádzku, večer zašiel do divadla, alebo na večierok s priateľmi.

Tieto večierky sa neskôr stali povestné a začali ich nazývať schubertiády. Čítali sa tu básne Schubertových priateľov básnikov a viedli diskusie o tvorbe veľkých umelcov ako bol Goethe, Haine a iných. Schubert zhudobnil množstvo básní, medzi nimi aj Goeteho Kráľa duchov. Jedna z mojich obľúbených vo verzii, kde ju spieva Fischer Dieskau. Prekrásna je pieseň Margarétka pri praslici, tú si najradšej nechám bez slov zahrať Yuji Wang. Niektorí klaviristi sa totiž pri jej hre tvária tak ako si predstavujem, že sa napliešťal pri hre Liszt a to fakt nemusím. Napokon Schubert bol vraj rád nenápadnou postavičkou pri klavíri, ktorý nechal, aby ovácie publika zožal spevák, hoci z obrazu schubertiády od Juliusa Schmida to tak nevyzerá.

Schubert vraj rád hral do tanca a súčasníci o ňom napísali, že pri hre na klavír vedel byť neunaviteľný, no ak sa mu hrať nechcelo, nikto ho k tomu nedonútil. Pri hre väčšinou improvizoval, ak sa mu niečo zapáčilo, zopakoval to niekoľkokrát, aby si to zapamätal a neskôr zapísal. Milujem jeho impromptá.

Schubert nezbohatol i preto, že odmietal verejne koncertovať, hral iba pre svojich priateľov a známych.

Nebol to žiadny krásavec. Nízky, pritučný a silne krátkozraký, ale jeho hudba! Pri niektorých skladbách som nemohla prestať plakať a plakala som aj kvôli jeho osudu. Prešla som hodne skladateľov a mnohí nedopadli dobre, ale nik ma nedojal tak ako Schubert.

Zomrel veľmi mladý, mal tridsať jeden rokov. Ochorel na syfilis, vtedy neliečiteľnú chorobu – výsledok jeho bohémskeho a ľahtikárskeho života – tak píšu. Keď som o tom čítala, pomyslela som si, že muž skladajúci tak krásnu hudbu nemohol byť zvrhlík, ale keby aj, u mňa má Schubert všetko vopred odpustené. Nevadí mi ani to, že nemal rád vidiek a Viedeň opustil iba dvakrát, keď ako domáci učiteľ hudby pôsobil na zámočku grófa Esterházy na území dnešného Slovenska v Želiezovciach. Schubert tam má v súčasnosti pamätnú izbu.

Na rozdiel od iných skladateľov, Schubertovu nepeknú chorobu sa nikto nesnaží zamlčovať, alebo očisťovať jeho povesť, tak ako je tomu u iných skladateľov – velikánov, napríklad u Beethovena, ktorého hluchotu a výbuchy zlosti pripisujú ortuti získanej z pančovaného vína, alebo u Smetanu(na základe rozboru jeho lebky tvrdia, že kožné vyrážky považované za prejav syfilisu boli dôsledkom zápalu po zranení), alebo u Schumanna, kde sa sústredia radšej na jeho vrodenú psychickú chorobu. Schubert svojím ochorením nesmierne psychicky trpel a dramaticky sa to prenieslo do jeho života a diela. Najčastejšie sa spomínajú temné pasáže jeho Nedokončenej symfónie.

Zomrel pravdepodobne na prudký týfus, alebo na otravu olovom a ortuťou, ktorých výpary sa používali na liečbu syfilisu, možno sa liečil priveľmi horlivo.

Pamätáš na Marínu Cvetajevovú? My dvaja sme milovali slovo ruské. V jednej básni píše o svojom mužovi (aspoň teda myslím, že to bolo o ňom) :

Ležali by ste – akého vás mám rada :

lenivý,

nevšímavý, bez starostí.

Len z času na čas prudký praskot zápalky.

Cigareta horí a hasne

a na jej konci sa dlho trasie

sivý stĺpik.

Lení sa vám aj popol otriasť –

a cigareta letí do ohňa.

Efron bol nezodpovedný povaľač a Marína ho predsa slepo milovala. Asi tak ja Schuberta. Mám rada trpkú príchuť, ktorú jeho hudba má. Dokonca som bola ochotná zobrať na milosť aj Schumanna, pretože mal Schubertovu hudbu rád.

Nuž asi stačí, asi som povedala i viac ako som mala.

 

Edvard Hagerup Grieg

Severan, ako si ho ja nazývam. Grieg bol nórsky skladateľ, ale jeho starý otec pochádzal zo Škótska – odtiaľ to čudné meno, viac sa mi páči severské meno Hagerup po matke. Po nej zdedil pravdepodobne i talent na hudbu – bola vynikajúca speváčka a klaviristka. To ona usporadúvala domáce koncerty pre priateľov a známych, kde sa hral najmä Mozart, Weber a Chopin. Keď neskôr Grieg študoval na konzervatóriu v Lipsku, možno preto nedokázal pochopiť Moschelesa, inak obľúbeného profesora, že nemá rád Chopina.

Prvý učiteľ od Griega vyžadoval neustále technické cvičenia a jeho štýl výučby sa Griegovi nepáčil a demotivoval ho. Ibaže vtedy to nebolo ako dnes a on jednoducho požiadal o zmenu učiteľa a bolo mu vyhovené. Druhý učiteľ mu sadol lepšie. Príde mi to tak, že Grieg bol v niečom ako ja, aby napredoval potreboval pochvalu a povzbudenie.

Na konci štúdií ochorel na ťažký zápal pohrudnice a hoci sa vyliečil, doživotne mal zničenú polovicu pľúc.

Čajkovskij popísal Griega zhruba takto (môj veľmi voľný preklad z angličtiny) : „Muž, ktorý vošiel do miestnosti bol malý, v stredných rokoch a neduživého vzhľadu. Jedno rameno mal vyššie než druhé; hlavu mu pokrývali veľké, blonďavé, strapaté chumáče vlasov. Jeho brada a fúzy boli veľmi nezvyčajné – tak dajako nedospelé, mladistvé. Črty tejto osoby na mňa z nejakého dôvodu okamžite zapôsobili, hoci neboli nejak výrazné : neboli pekné, ale ani nie nesúmerné. Oči mal však neobyčajne príťažlivé – nebesky modré s nezvyklým šarmom, ktoré vo mne vyvolávali neodbytný pocit, že mám pred sebou nevinné, očarujúce dieťa.“

 

 

Možno by si podotkol, že Čajkovský sa vyzná; a možno nie.

Grieg sa napriek nesúhlasu rodiny oženil so svojou sesternicou Ninou Hagerupovou. Neskôr vyhlásil, že jeho najväčšou inšpiráciou bola láska k nej. Deti nemali, ale hovorí sa, že práve takí manželia sa tým viac milujú. Griegov popis oslavy ich striebornej svadby znie úžasne :

V zahradě byly prostřeny stoly a mnoho krásných dam se ujalo hostitelské funkce. O deváté hodině večerní se objevilo dvě stě třicet pěvců, kteří přednesli výborné slavnostní sbory. Mezitím se mluvilo, já jsem hrál na klavír, moje paní zpívala, ale především se pilo, neboť punč tekl jako rýnské víno v Heinově básni. K tomu hřímala děla z okolních ostrovů, zatím co v moři se odrážely krásné bengálské ohně a mohutné zapálené hranice. Ve fjordu se to hemžilo čluny, a kam jsme pohlédli, všechny pahorky se černaly lidmi.

To je niečo, čo? Grieg zložil o tomto dni aj jeden z lyrických kusov pre klavír neskôr nazývaný Svadobný deň na Troldhaugene. Troldhaugen, alebo Trolí vrch, takto pomenovala ich sídlo neďaleko Bergenu jeho manželka. Dnes vyzerá takto a samozrejme je v ňom múzeum. Neďaleko domu si postavil malú chatku ako pracovňu, mal tam klavír a v pokoji si tu komponoval. Poviem ti, proste rozprávka.

 Navyše sa niekde spomína (tuším v článku z časopisu Harmonie – mám rada tie ich články), že ako pravý severan si postavil dom nie na to, aby v ňom býval, ale aby sa do neho vracal. Grieg miloval drsnú severskú prírodu a spolu s bratom trávili potulkami po nej hodne času.

Grieg bol slávny a uznávaný už za svojho života a k sláve mu dopomohol i Ferenc Liszt. Dostal sa k jednej Griegovej skladbe a pozval ho listom k sebe na návštevu. Stretli sa v Ríme, kde na Lisztov popud Grieg koncertoval a zožal obrovský potlesk, pretože „keď tlieska Liszt, ostatní musia dvojnásobne.“ (to je tuším tiež z Harmonie)

Napokon idey Liszta Griegovi neboli cudzie, spolupracoval s nórskymi dramatikmi Ibsenom a Bjornsonom. Griegove suity k Ibsenovej dráme Peer Gynt sú snáď jeho najslávnejším dielom, hoci Ibsen nimi taký nadšený nebol, pretože sa k dielu až tak nehodili. Najviac sa mi páči skladba V hale jaskynného kráľa. Mám neodbytný pocit, že som ju už počula použitú v nejakej počítačovej hre a vzbudzuje vo mne úžasnú pohodu a nadšenie.

Grieg zomrel ako 64-ročný a vystrojili mu majestátny pohreb na ktorom hrali i jeho smútočnú skladbu, ktorú zložil na pohreb svojho priateľa Richarda Nordraaka, ktorý podľa Griegových slov „sňal z jeho očí šupiny“ a on náhle videl kto vlastne je; Nór a dobrý severan.

 

Frydryk Chopin

Počúvanie Chopina vyžaduje trochu tajomnosti, ktorú najlepšie poskytne stmievanie, alebo noc.

Zaradila som ho medzi mojich obľúbencov tak trochu zvláštne, vlastne na základe sympatií môjho manžela. Keď sme spolu objavovali hudbu 19.storočia, Chopin bol prvý, ktorý ho zaujal. Povedal, že až pri ňom si uvedomil ako veľmi mu prekážal orchester. Chopin je klavír, aspoň tak sa sám definoval : „Klavír je moje druhé ja.“

Vravím, Chopin mi až tak neimponuje ako traja predošlí, ale jeho hudba sa dá ľahko obľúbiť a jeho život je dobrý na pretras.

Na klavír hral Chopin odmalička. Matka bola učiteľka hry na klavír a pri jej hre vraj Chopin ako dieťa často plakal. Hrať na klavír začal spolu s jeho o tri roky staršou sestrou Ludowikou. Okrem nej mal dve mladšie sestry : Izabelu a Emíliu. Práve s Emíliou sa najviac podali na matku a s ňou si v detstve i najlepšie rozumel. Chopinovo hudobné nadanie sa začalo prejavovať v skorom detstve, zvládal aj ťažké techniky hry na klavír a od detstva rád improvizoval. Ani svoje vlastné skladby nehrával vždy rovnako.

V kruhu varšavskej šľachty bol považovaný za génia a zázračné dieťa a v konzervatóriu mal tiež najlepšie posudky. Už ako dieťa vedel rýchlo odlíšiť čo sa smie a čo nie a ako sa treba správať vo vysokej spoločnosti. Preto bol v salónoch vždy miláčikom. Napokon vyrastal s troma sestrami, to muža naučí ako byť miláčikom žien, no nie? V parížskych salónoch sa o neho hostiteľky starali ako o princa.

Z Poľska odišiel Chopin ako dvadsaťročný. Vo Viedni jeho koncerty prijali s nadšením, ale Viedeň už po smrti Schuberta nebola tým čím predtým a ako mesto umenia začal dominovať Paríž. Odišiel teda do Paríža, napokon jeho otec pochádzal z Francúzska a stačilo aby si zmenil meno z Frydryk na Frederic a znelo dokonale francúzsky.

Prvoradou úlohou, aby sa v Paríži uchytil bolo dostať sa do salónov významných dám. V tom mu spočiatku pomohla poľská kňažná Potocká a iní priatelia z radov aristokracie.

Jeho koncertovanie tiež zožalo úspech a mohol sa začať živiť ako učiteľ hudby na klavír, čo mu vyhovovalo viac než koncertovanie. Podobne ako Schubert hral Chopin radšej v úzkom kruhu známych a verejné vystúpenia znášal veľmi zle. Vždy mal pred vystúpením obrovskú trému. V liste Lisztovi ohľadne tohoto napísal : „Nie som stvorený na to, aby som hral pred veľkým publikom. Davy ľudí na mňa pôsobia sužujúco, ich dych ma dusí, uprené pohľady znehybňujú a ich čudné tváre ma mätú." Navyše Chopin hral na klavír príliš jemne na to, aby bola jeho hra vhodná pre veľké koncertné sály. Keď mu to ktosi vytkol, reagoval na to slovami, že neprišiel do Paríža rozbíjať klavíre – čosi v tom duchu.  

Neviem nakoľko boli s Ferencom Lisztom priatelia. Spoznali sa v salóne Lisztovej milenky a keďže boli obaja hudobníci asi sa o seba museli vzájomne zaujímať. Napokon iste hrali skladby toho druhého, aspoň sa spomína príhoda, že keď hral Liszt Chopinovu skladbu, ten podráždene zašomral, že Liszt by mal hrať skladbu tak ako je napísaná, alebo nehrať vôbec. Liszt totiž veľmi rád hranú skladbu „vylepšoval“ podľa svojho vkusu. Dočítala som sa, že takto „upravil“ hodne Schubertových skladieb čo ma na jednej strane pobúrilo a na druhej strane donútilo usmiať sa a Liszt si u mňa zase o čosi vylepšil reputáciu.

Chopin bol dobrým učiteľom, ktorý by vyhovoval i Griegovi, pretože nevyžadoval od žiakov mechanické cvičenia a ochotne sa s nimi delil o tajomstvá svojej hry. Ako poznamenal Liszt na žiakov však nemal šťastie. Jediný nádejný bol  Carl Filtsch, ktorý však, na Lisztovo šťastie, zomrel mladý. Liszt sa totiž o ňom vyjadril, že : „Až tento vyrazí na koncertné turné, ja balím kufre.“ Možno bol Liszt závistlivý, ctižiadostivý, príliš zložitý a afektovaný, ale nechýbal mu zmysel pre humor, takže to nemohol byť až tak zlý chlapík, čo povieš?

Ohľadne Chopina koluje toľko podarených výrokov! Hoci neviem nakoľko upravených, ale pobavilo ma napríklad vyhlásenie Lisztovej milenky Marie d´Agoult : „Chopin neustále mení názor, jediná trvalá vec v jeho prípade je kašeľ.“

Chopinovo zdravie nikdy nebolo bohvieaké. Nakazil sa tuberkulózou(Emília zomrela na tuberkulózu ako dieťa). Podľa jeho vlastných slov, keď ho prezreli traja lekári jeden povedal, že umiera, druhý, že dýcha svoje posledné dni a tretí, že by už mal byť po smrti.

Práve kvôli chatrnému zdraviu sa Chopin neoženil. Zasnúbil sa s mladučkou Mariou Wodzińskou, ale svadba sa napokon nekonala.

Najpretriasanejší je samozrejme Chopinov vzťah so spisovateľkou Aurore Dudevant, ktorá vystupovala pod mužským pseudonymom George Sand. Pamätám si ju z ktoréhosi filmu; žena čo sa obliekala ako muž a fajčila cigarety. Chopinovi sa sprvu zdala nesympatická, dokonca sa o nej vyjadril : „Je to vôbec žena?“ Sandovej sa však zapáčil a podľa svojích zvyklostí dala svoje city otvorene najavo. Chopinovi skúmatelia sa domnievajú, že ich vzťah začal na základe toho, že Chopinovi záujem staršej a v parížskych kruhoch dobre známej spisovateľky lichotil. Nepochybné však je, že obdobie, ktoré prežili ako  milenci patrí medzi Chopinove najplodnejšie, najmä ich spoločný pobyt na Mallorke, kde sa Chopinovo zdravie prudko zhoršilo. Sandová sa postupne zmenila z milenky na opatrovateľku, čo sa jej neveľmi páčilo. Ja osobne ju teda neodsudzujem, tiež nie som Matka Tereza, ale napísať román, v ktorého hlavných postavách herečky a kniežaťa chatrného zdravia všetci okrem Chopina videli Sandovú a jeho a takto verejne sa „vysmiať“ svojmu milencovi, to by ma teda nenapadlo. Chopinovo dlhoročné priateľstvo s George Sand sa skončilo bez veľkých drám. „Dajte o sebe občas vedieť, vracať sa k ostatnému je zbytočné“, napísala v liste na rozlúčku. Chopin sa po týchto udalostiach už nevzpamätal. Vzala si ho síce do opatery jeho žiačka Jane Sterlingová, ktorá dúfala, že si ju Chopin vezme za manželku, ale nestalo sa tak. Chopin sa z Anglicka veľmi chorý vrátil do Paríža, kde i zomrel.

Speváčka Pauline Viardot o Chopinovom umieraní cynicky poznamenala, že „bolo spoločenskou nutnosťou ísť omdlieť k Chopinovej posteli“ a mnohí parížski umelci považovali za prestíž, byť pri Chopinovom smrteľnom lôžku, tvrdili to o sebe i tí, ktorí tam vôbec neboli. Príde mi to zvrátené a hodne smutné.

Chopinovi po smrti vybrali podľa jeho vôle srdce – bál sa, aby ho nepochovali zaživa – ktoré bolo prevezené do Varšavy. Manžel Sandovej dcéry, sochár Auguste Clésinger urobil posmrtne odliatok Chopinovej ruky a vytesal pre Chopina náhrobok, takže stále je kam dávať kvety.

Keďže sa zachovalo Chopinovo srdce, nájde sa i niekto, kto by rád skúmal géniovu DNA, alebo objasnil ako to bolo s Chopinovou tuberkulózou naozaj a keďže skomponoval polonézy, nájde sa i niekto, kto by rád urobil z Chopina zanieteného vlastenca, ktorý trpel osudom vlasti, hoci sa vraj Chopin až trestuhodne nezaujímal o politiku... Nech sa na to pozerám tak či tak, stále mi to príde ako smutná sláva a tak akosi melancholická ako Chopinove Nocturná.

 

Claude Debussy

Debussy medzi mojich obľúbencov nepatrí, ale svoje miesto tu si zaslúži minimálne tým, že svoju skladbu nazval Nuages (Oblaky).

(zh)