Andrzej Sapkowski : Husitská trilógia

Veža bláznov, Slovart 2003; Boží bojovníci, Slovart 2005; Svetlo večné, Slovart 2007

Poľského autora fantasy románov Andrzeja Sapkowského už čitateľ pozná z šiesteho čísla časopisu List, v ktorom sme predstavili jeho cyklus poviedok a päťzväzkový román o zaklínačovi Geraltovi z Rivie.

Nové, trojzväzkové dielo, nazývané aj husitská trilógia, priaznivcov Sapkowského určite nesklame, hoci nejde o čisto fantasy román. Zaraďuje sa skôr medzi historické romány, ale prvky fantastiky sú, napriek reálnym miestam a času, veľmi výrazné.

Sapkowski je autor, ktorý nepodceňuje význam deja a akčnosti pri tvorbe dobrého románu, ale dokáže ho výborne vyvážiť popismi, charakteristikami a filozofovaním. Otázky o dosahovaní zmien k lepšiemu násilnou cestou, o potrebe krutosti a pomsty, o význame zodpovednosti, lojálnosti, o slepej viere, o pokryteckosti ideálov a mnohé iné sú nepriamo prítomné v celej trilógii.

V drobných čitateľských recenziách prischol Sapkowskému prívlastok „majster Sapkowski“ a nie neoprávnene. Sapkowski je majstrom vo viacerých oblastiach. Dokáže dokonale vytvoriť postavu, charizmatickú a úplnú vo všetkých svojich vlastnostiach. Jeho hrdinovia pôsobia ako živí, so svetlými a temnými stránkami, bez zveličovania či opomenutí.

Hoci sa Sapkowski v trilógii dôsledne neviaže na jedného hrdinu, trilógia hýri postavami a postavičkami, dominuje tu Reinmar z Bielawy, zvaný aj Reynevan. Úplne iný ako zaklínač Geralt a predsa hneď vieme, že ho stvoril Sapkowski. Možno je to pohľadom na svet, na taký aký je, bez ružových okuliarov, možno Sapkowského hierarchiou hodnôt, možno odvekou túžbou po dobre, kráse a láske.

Základ na vytvorenie mnohých postáv v deji Sapkowski iste čerpal z historických reálií. Neprikrášľoval, iba im vdýchol život. Zaujímavo a vierohodne.

Ďalším Sapkowského majstrovstvom sú „kulisy“. Dej mnohých kníh, akoby sa vznášal mimo priestoru a času, u Sapkowského nie. Dokáže dej pevne usadiť, nevtieravo a precízne. Napríklad, keď sa Reynevan miluje s krásnou ženou zvonia zvony, mnísi spievajú a modlia sa a hoci to hrdinovia nevnímajú, my áno. Cítime, že sú súčasťou sveta, ktorý okolo nich ďalej beží a tak je tomu i pri iných scénach. Vnímame ročné obdobie, počasie, deň a jeho udalosti, špinu dedinských obydlí, pach kláštorných kadidiel…

Do tretice, Sapkowski je majster situačnej komiky a vtipných dialógov.

Čo ma na trilógii hnevalo bolo množstvo latinských citátov, z ktorých prevažná väčšina nebola preložená. Sapkowski to odôvodňuje tým, že azda neodoprie čitateľovi to potešenie listovať v slovníku?

Naopak, po prvýkrát sa mi páčilo použitie krátkeho zhrnutia na začiatku kapitoly. Hovorilo všetko a nič o nasledujúcom deji a to veľmi trefne napr. Kapitola, v ktorej slabosť charakteru prinúti Reynevana stať sa hrdinom. Hrdinovia sa hrdinsky preplavia cez rieku Muldu a hrdinsky bojujú v krvavej bitke. Hrdinstvo bude odmenené, slabosť napodiv tiež. Z toho plynie poučenie, ktorého deklamácii autor predsa len odolá, alebo, Kapitola, v ktorej sa naplní, čo sa malo naplniť. A do úst sa mi tlačia slová proroka Izaiáša, syna Amosovho : Čakali sme svetlo, a hľa je tu tma. Jasných lúčov sme sa nádejali a kráčame v temnotách.

Inšpirujem sa teda aspoň na koniec. Záver trilógie? Čo povedať…šťastný ako pre koho.