Juan Manuel de Prada: Búrka

giorgione

1997, Slovart 2002, Vladimír Oleríny

Román mladého španielskeho autora má množstvo väčších i menších chýb, ktoré budú náročnejšieho čitateľa vyrušovať v priebehu románu stále viac. Napriek tomu ide o jeden z tých nedokonalých románov, ktorých nedokonalosť nie je zbytočná a možno nad ňou užitočne uvažovať. Nedokonalosť je možno dokonca jeho ústrednou témou a nedokonalosť je v istom zmysle ústredným bodom románového umenia vo všeobecnosti.

Búrka je názov Giorgioneho obrazu, okolo ktorého je utkaný dej a atmosféra tohto románu, obraz a Benátky, ktoré k Giorgionemu neodmysliteľne patria. Búrka je enigmatický, romanticky expresívny obraz s doposiaľ nevysvetleným námetom, ktorého atmosféru určuje napätie búrkovej oblohy. Giorgione, pravdepodobne Belliniho žiak, bol maliar pozorný k oblohe a jeho obrazy (nezachovalo sa ich veľa kvôli jeho skorej smrti) by bolo možné zoradiť podľa dramatickosti neba od bezoblačnej oblohy Judity, cez Troch filozofov, zaťahujúce sa nebo Klaňania, temnejúce mračná na Koncerte v prírode až po Búrku, ktorej dusivú atmosféru už pretínajú prvé blesky. Prada sa inšpiroval Benátkami, ktoré zasadil do nepokojnej, hrozivej atmosféry Búrky, a tajomstvom tejto maľby, ktorej celistvosť sa vzpiera pokusom o racionálne výklady a treba ju prijať v celistvosti citového a estetického vnímania (také je aspoň riešenie navrhované v románe). Najzaujímavejšie na románe je sledovať úrovne, na ktorých ho jeho autor prepojil s konkrétnou maľbou. Sú to explicitné výklady a interpretácie maľby, vzťah jednotlivých románových postáv k obrazu, ale aj k jednotlivým postavám na ňom (muž, žena a dieťa v zvláštnej kompozícii), už spomínaná búrková atmosféra, ale aj romantický pôdorys románu s trochu naivným rozprávačom. Nedá sa jednoznačne vytýčiť línia medzi nedostatkami rozprávača, Alejandra Ballestera, ktoré sú úmyslom autora a nedostatkami autora, ale Prada umne zveril celé rozprávanie trochu naivnému, domýšľavému, sentimentálnemu rozprávačovi, takže sujet (niekoľko dní v Benátkach s detektívnou zápletkou) patrí autorovi, celá forma však trochu predčasnému starému mládencovi Alejandrovi. Nedostatky rozprávania tak možno pričítať charakterizácii rozprávača; napokon, tento román nám hovorí, že určité veci si treba odžiť, že pred teóriou máme dať prednosť životu, aj s jeho nedokonalosťou a maliarstvo, rovnako ako literatúra, vyrastajú z tejto nedokonalosti a reflektujú ju. Aj preto sú kulisami Búrky práve Benátky, evokujúce skôr páchnuce mesto zmaru (a osudu), než utopické mesto dokonalosti (a slobody).

K oceňovanému románu Juana Manuela de Pradu treba povedať nasledovné: skutočnú literárnu úroveň nedosahuje (čo, žiaľ, platí aj o úrovni prekladu), jeho spojenie s maľbou a mestom však môže byť inšpiratívne.


(jp)