Zana Hajk-Patrímvetru

Kniha môjho života, alebo večný pomník všetkým, ktorí zasiahli do môjho života a navždy ostanú v mojom srdci

Narodenie

Zapadlo slnko za tmavé hory, odobralo sa ticho spať
uprostred temnoty svetielko horí, kde život nový má sa zobúdzať.
Hučiaca voda stŕhala z riek ľad, na stromoch pučali listy
odchádzal pomaly zimný chlad, kde slnka sršali iskry.
A do tej nádhery plnej prvých kvetov, prijali dievčatko s bielou pleťou
čo prvýkrát vdýchlo vôňu života, však slabé, že nevládalo ani zaplakať.

No žilo, jasom naplnili sa mu tmavé oči, sinavé ústa sčerveneli
v láske rástlo, i urobilo prvý krôčik, i jeho prvé slová odozneli.
A kto do dvora v tieni líp by vtedy vkročil, s veselým potokom by sa chcel smiať
možno by dievčatko s mačkou zočil, čo v kráse dňa sa vyšlo pokochať.

Tvár bledá ako mesiac s nádychom smútku, hlboké zamyslené oči
tmavý vlas padajúci z pútku, jej drobná nôžka hneď tu, hneď tam skočí.
Malá, neistá a čistá, duša bez bôľu, tiaže a starostí
z nej na svetlo sa láska tisla a život mala plný radostí.

Neznala pokoru, povýšenosť ani bitku, nedrela na poliach v slnku pále
nemala núdzu ni o chleba smidku a predsa prišli prvé veľké žiale.

Tichý zimný večer

Za stolom v tichu sama sedím
mlčím a chlipkám teplý čaj
všetci už odišli
tma za oknom sa škerí, na lásku nečakaj.

Odkladám taniere a poháre
v ťaživom večernom tichu
nikam sa nenáhlim
po láske niet však ani slychu.

Pomaly zhŕňam zo stola omrvinky
zmáha ma únava
vydržím, nech iní sú šťastní
kde moja láska postáva?

Moju izbu im prepustím, nech sú spolu
ja pôjdem sama inde spať
a keď na líci cítim ruku tvoju, šepkám :
niekedy dobré je zostávať.

O duši

Šumí žalostná rieka, v diaľke bôľne breše pes
všetko je v tejto chvíli smutné, áno, práve dnes.
Prečo sa v človeku striedajú tak rýchlo pocity?
Radosť, žiaľ za sebou pocíti. Sú veci,
ktoré sa nedajú napísať na papier.

Smrť

Tichý zimný večer, neďaleko lesa, len pár krôčkov od lesa
ležať schúlená na tmavej bunde rozprestretej na snehu
s privretými očami a telom príjemne rozohriatym od behu,
a vôkol teba tíš a modrý sneh s tisíckami jagajúcich sa kryštálov.

Tichý zimný večer, neďaleko lesa a nad tebou obloha
sýtomodrá, blízka prikrývka, ľahká ako z pavučiny
šíra, nekonečná obloha s kúštičkom tmavej čečiny
neďalekých smrekov. Sú tmavé a hrdé ako tvoja duša.
Tak veľmi sa mi chce plakať. Prečo vlastne?

Tichý zimný večer, neďaleko lesa a slnko zapadá
zimné slnko je iné ako všetky iné slnká
je chladné a padá ti do očí ako vlasov vlnka
lúče sú jeho posledné pozdravy, menia svet.

Tichý zimný večer, neďaleko od lesa a stromčeky
predzvesť lesa a také mladučké a krásne
dolu v dolinách sa plazí hmla, prečo vlastne
máš dušu voľnú ako vták, keď ti je tak žiaľne?

Tichý zimný večer, pár krôčkov od lesa a vôkol sneh
prikrývajúci trávu, studenú a vlhkú ako tvoje slzy
chladná žiara slnka stratila sa a to ťa tak mrzí
ešte dlho bude svetlo, len obloha nad tebou sfialovie
ako tvoje pery, ako tvoje prsty a bude sa odrážať
na zavretých viečkach.
Vyjde mesiac a na teba padnú večerné slzy
zablýska zrkadielko hviezdy a nebo sa otvorí
a vôkol tíš a sloboda, pokoj, veď sa nič nestalo.
Takto chcem umrieť, len takto umierať je správne.

Michalovi Pokornému

Čítala Jevtušenka a v duši bili ju tie slová
ak raz máš svetonázor, tu niet miesta pre kompromis
čo robíš pre ľudí? Či sebecká si znova
chrániš to pre seba, a či pre iných nemusíš?!

Prišiel k nej a chcel spoznať to čo sama nepozná
chcel rozprávať sa o nej, o jej duši
a ona počúva a pomaly už tuší
že všetko sporiada sa pekne v duši a duša nebude už viacej bezodná.

A on rozpráva o tom čo má rád, po čom túži,
akoby jej rozprával, že nikto nie je dokonalý, no má to skúsiť
o tom, že veľmi zložité je hľadať cestu pokoja
rozpráva a jej na toľko vecí chce sa kričať : aj ja, aj ja, aj ja.

Áno a nie

Prečo hovoríš :“áno“, keď celá tvoja duša
tvoje vlasy, oči, ústa, ruky zovreté v päsť
kričia :“nie!“ ?
Vari je strach viac ako utrpenie, bolesť, preliate slzy?
Prekliaty ľudský strach.
Áno. Tvoje nie.