Poľské filmy

Mám rád poľské filmy. Je to samozrejme subjektívna záležitosť, ale povedal by som, že predsa len niečo ako fenomén poľských filmov jestvuje.
Vyhovuje mi estetika poľských filmov. Sú veľmi civilné a veľmi skutočné – západná kinematografia sa nakazila efektnosťou, je príliš štylizovaná, príliš uhladená, takže po celý čas vieme, že sledujeme film, veľmi šikovne a veľmi módne urobený, ktorý sa však ponáša na toľko iných filmov a primálo na čokoľvek skutočné. Pri poľských filmoch mám pocit, že sa s nimi zhodujem na akejsi báze reality. Je to aj moja realita. Veľmi veľa veciam v nich rozumiem – tým inštinktívnym, prirodzeným porozumením, pri ktorom stačí len celou svojou osobou prikývnuť bez slov. Rozumiem tomu ako bytostnej situácii. Tento vhľad nemám pri amerických filmoch proste preto, že nežijem americkou realitou. Ale často je to jednoducho tým, že tá hlbšia rovina – na ktorej môže byť film a divák, film a svet spojený – vo filme chýba. To, čo vidím, sú herci, a to, čo vidím, je filmová realita. Bez presahu. Vidíme scenár, nie príbeh, vnímame efekty, strih, kameru, ale všetko osobitne, vyzdvihnuté do popredia nie ako druh umenia, ale štýlu, efektu. Vidíme filmy, ktoré chcú mať štýl úspešných filmov. Poľská realita je už len geograficky aj mojou realitou. Mám dokonca pocit, že Poliaci natočili množstvo filmov aj za nás. O našej realite a o nás.
Mám aj istú slabosť pre Poľsko. Viackrát som v Poľsku bol, od mala čítam poľské knihy, mám poľských priateľov. Poľské filmy treba pozerať v poľštine. To je čosi navyše, čo nezažijú ani samotní Poliaci. Mám veľmi rád poľštinu a niektoré slová a frázy zvlášť. Kto istý čas pobudol s Poliakmi, ten si nejaký ten výraz osvojí. Riadením lingvistického osudu sa poľština a slovenčina ocitli vo vzájomnom zvláštnom, čarovnom a neraz komickom vzťahu. Asi máloktoré jazyky na svete sú vzájomne v takomto čarovnom vzťahu.
Mám rád aj poľských hercov. Je to príjemné, pozrieť si nejaký nový poľský film a čakať, ktorí herci sa v ňom objavia. Pozrieť si napríklad Dekalóg X, v ktorom Jerzy Stuhr (to je ten zo Sexmisie) a Zbigniew Zamachowski (to je ten z Bielej) hrajú bratov. Mám rád napríklad aj Janusza Gajosa.
(Je príznačné, že viem posúdiť, kedy hrajú dobre slovenskí alebo poľskí herci, ale len výnimočne to dokážem u takzvaných hollywoodskych hercov. Možno mám malé skúsenosti s drsniakmi, zato mám dobre zažité všelijaké tie postavičky zo stredoeurópskych filmov – napríklad taký kaderník Jerzyho Stuhra z Bielej.)
Je to veľmi jednoduchý trik, ale zároveň veľmi efektný. Kieślowski ho mohol prevziať z Balzacovej Ľudskej komédie. Jednotlivé príbehy Dekalógu pospájal nepatrnými nitkami a neskôr to isté spravil v Troch farbách. V ôsmej časti stratáva hlavná hrdinka na chodníku svojho známeho, suseda zo sídliska. Pochváli sa jej, že získal novú sériu poštových známok, tri nemecké Zeppelíny. Táto minútová scéna sa nám pripomenie v desiatej časti, kde spomínaná séria známok zohrá svoju rolu. Synovia tohto filatelistu sa okrem iného zastavia na pošte. Za okienkom spoznáme poštára, ktorého príbehu patrí Krátky film o láske. Je to naozaj veľmi jednoduché, ale má to skvelý efekt. Nespomínam si na nikoho iného, kto by túto drobnú mágiu podobne využil.
(Kieślowski tento princíp použil už vo filme Przypadek (Náhoda), kde úzko súvisel so spôsobom rozprávania príbehu – vidíme v ňom tri verzie toho, ako sa mohol v Poľsku vyvíjať ľudský osud. V Troch farbách ho používa ako výstižnú skratku: stará žena, ktorá sa namáhavo pokúša odhodiť fľašu do smetí, a traja ľudia v troch príbehoch a troch odlišných životných situáciách.)
Filmy sa dajú posudzovať aj podľa toho, koľko si z nich zapamätáme. (Pri hudbe je dobré kritérium, koľkokrát sme schopní vypočuť si ju.) Je to dobré kritérium, a v konečnom dôsledku objektívne. Záleží na filme, aký na nás spraví dojem. Niektoré obrazy sa nám vryjú do pamäte. Niektoré vety z filmov zľudovejú. Niektoré filmy ovplyvnia vnímanie každodenných situácií. Niektoré filmy môžu zmeniť naše postoje.
Pri väčšine priemerných filmov ide práve o to, že so záverečnými titulkami prestávajú existovať. Nezostávajú v podobe otázok ani silných obrazov. Kde nie je zážitok, niet si čo pamätať.
Je celkom užitočné spraviť si na sebe takýto test pamäte. Dodatočne sa tak človek niečo dozvie o filmoch, ktoré videl.
Keby som mal z poľských filmov niečo odporučiť, osobne mám asi najradšej Kieślowského. Z Troch farieb mám najradšej Bielu, výborný je desaťdielny Dekalóg, klasikou je napríklad Amatér alebo Náhoda. Od Wajdu som toho veľa nevidel, páčili sa mi Slečny z Vlčian s Olbrychskim v hlavnej úlohe. Od Polanského mám najradšej Ples upírov – jeho neskoršie filmy sú stále horšie a vlastne už ani nie poľské. Ďalším klasikom, ktorého filmy možno vidieť v slovenských filmových kluboch, je Zanussi.
Kto má rád komédie, nech si pozrie Telo. V poslednej dobe ma najviac zaujal Deň cvoka (Dzień Świra) – vynikajúci film, ktorý si zapamätáte aj vďaka skvelému Marekovi Kondratovi, a televízny seriál Poľské sviatky (Swięta Polskie). Poľsko v malom možno vidieť aj v trpkej komédii Svadba (Wesele).

(jp)