Poznáš to: za oknom je sivá obloha a toto je deň, v ktorý nič nemusíš a všetko môže byť také, aké chceš ty sám. Nikam nemusíš ísť. Necháš v sebe vyrásť pocit: to je tvoja úloha. Privádzaš pocit, prepožičiavaš mu svoju dušu, necháš ho znieť: pre pocit, pre všetkých ľudí, pre svoju dušu, ktorú nepoznáš? Je to ako keď inokedy prepožičiaš prítomný čas spomienkam.
Máš pocit, že tiché a čisté krídla anjelov sú tými istými, ktoré dáva pocit duši, duša tebe.
Hovoria ti: prítomnosť. Ale ako možno nevidieť v svetle dnešného dňa presvitať množstvo iných, rôzne vzdialených dní? Máš o prítomnosti – alebo pocite prítomnosti – rozhodovať ty, keď v sebe nedokážeš nevidieť a necítiť množstvo iných, rôzne vzdialených ja?
Uvažuješ o prírodných zákonoch. Zaujal ťa zázrak sviečky: rýchlosť jej svetla sa vyrovná slnku, rýchlosť jej svetla je najvyššou možnou rýchlosťou, nepatrná sviečka v tvojej tmavej izbe vysiela svetlo do sveta. Zaujalo ťa, že prírodné zákony platia: vždy platia. Niet odchýlky, niet výnimky, niet ničoho, čo by pod ne nespadalo. Prečo? A ako je ustanovený zákon, ako je vpísaný do sveta? Spolu s inými sa pýtaš, či sú možné iné zákony. Zaujalo ťa, aká je v prírodných zákonoch ľahkosť a samozrejmosť. Keby si chcel namodelovať aj ten najjednoduchší jav, trvalo by to dlho, bolo by to zložité a i tak by si vylúčil mnohé vplyvy. A zatiaľ v prírode sa všetko pohybuje rýchlo a plynulo, pohybujú sa tiene, častice vzduchu, vymieňa sa energia, menia sa jej formy, jedna vec ovplyvňuje inú. Tieň stíha sledovať pohybujúci sa predmet. Pohyb sleduje zmeny, odpor prostredia, všetky interakcie s prostredím. Zložité a jednoduché – to ťa zaujalo. Je to samozrejmé?
Zaujalo ťa, že ty sám vysielaš do sveta nekonečne veľa signálov. Zanechávaš stopy v prírode i v ľuďoch; meníš dejiny i osudy. Množstvo iných vecí vplýva na teba. Zaujalo ťa: že každý tvoj pohyb, každá tvoja myšlienka i každé slovo je súčasťou tohto sveta rovnako neodvolateľne ako výbuch hviezdy, pohyb planét a život hmyzu. Tvoje činy sú súčasťou skutočnosti rovnako ako dokonalosť vesmíru a prírody. Toto ťa zaujalo. A je tu možnosť a potreba ospravedlnenia?
Niekedy máš pocit, že na písanie je potrebná odvaha (takmer trúfalosť). Potom si spomenieš: pokora a odhodlanie.
Chceš doraziť do cieľa, teda presnejšie: priblížiť sa mu, alebo chceš zanechať stopy? Alebo sa tešíš z výhľadu? Teší ťa cesta samotná, stúpanie do kopcov?
Pocitom je pre teba myslenie, ktoré sa dá jedine prežť: mimo zážitku, mimo prežívania pocitu sa ho nevieme zmocniť, je neprítomný a neúplný. Pocit je viac než myšlienka: je porozumením, stotožnením sa, vyrastá z myšlienky, ale zahŕňa aj jej krásu a dôležitosť. Vzbudzuje túžbu.
Keď si uvedomíš, koľko úsilia vymedzuješ pre seba, ako sústredene pristupuješ k sebe samému, zdá sa ti takmer nemožné spoznať niekoho iného.
Veriť sebe? Veriť v to, čo počuješ, v svoju schopnosť vnímať.
Okolo teba sú dotyky iných, tajuplných svetov; ešte než sa pozrieš na oblohu, uvidíš svet vtákov, rastlín, svet psov, svet iných ľudí, svet detí, tvoje vlastné svety.
Máš svoju túžbu, ten hlad po absolútne, poprieť, skúmať, alebo sa ním nechať viesť? Smeruje k pravde, alebo sa tejto dráždivej vášne duše treba vzdať? Ale niečo si sa predsalen naučil: pri túžbe ju nesledovať za jej objektom, imaginárnym či umiestneným v nekonečne, ale naopak sledovať smer jej pôsobenia dovnútra, k nej, k jej koreňom v tvojom vnútri.
Zjavila sa v tebe myšlienka, v ktorej vedomie nie je celkom cudzincom v tomto svete, no predsalen je ostro rozlíšené cez nemožnosť splynúť. V tvojej myšlienke vedomie nedokáže splynúť ani s behom času, ani s nehybnosťou večnosti. Presne tak si ich predstavuješ: táto myšlienka v tebe vyvolala predstavu stojacej večnosti a pohyblivého toku času: a hoci náš pohyb nedokáže plynúť s časom, predsalen bod, nehybný bod dokáže tajomným spôsobom súvisieť s nekonečne rozľahlou plochou večnosti.
Svedomím nazývaš splynutie vedomia so sebou samým.
Zdá sa ti, že tvoja láska je celkom odlišná od ich lásky – aj to je ďalší z nekonečných rozdielov medzi vami, ležiacich na dne priepasti. Sú tu: tvoja láska, ich láska a priepasť.
Veríš viere, si si istý istotou, pochybuješ o pochybnostiach.
Snívaš o snoch.
Ľudia ťa milujú iného, než si, súdia ťa iného, než si. V oboch prípadoch je niečo poľutovaniahodné a niečo, v čom tento omyl svedčí o pravde o ľuďoch.
Zdá sa ti, že sloboda je vyznačená svojím opakom, svojím popretím v čase neslobody. Nielenže ju vtedy vidíš presne a takmer citeľne, ale navyše poznávaš jej krásu. Je tak skutočná v svojom nejestvovaní, že sa jej takmer dokážeš dotknúť. Veríš v jej jestvovanie práve vtedy, keď nie je a práve jej neprítomnosť si vynucuje jej existenciu. Spoza hranice spoznávaš krásu každodennosti, krásu bežných, nenápadných vecí. Vidíš ich krásu a cítiš svoju radosť z nich práve preto, že tu nie sú. Celý svet – lebo celý svet je preniknutý slobodou – sa pre teba rodí a vyrastá ešte raz, nový, v odvekej úplnosti.
Sú chvíle a obdobia, kedy cítiš, že tvoje čakanie je čakaním na niečo, keď vieš, že v tomto čakaní sa rodí to, čo príde. Chvíle, keď si si istý svojím mlčaním, svojím čakaním, svojou minulosťou.
Zaváhaš: vypĺňa večnosť všetko, bez zbytku, nit okrem nej už nič iné, čomu nechala miesto? Znamená nekonečné súčasne jediné, úplné, celistvé?
Nepochybuješ, že si.
Nechceš sa vzdať sám seba, možno už ani neveríš, že by si to dokázal. I to zlé v sebe dokonca ešte niekedy nazývaš údelom, ktorý sa podstupuješ žiť.
Zdalo sa ti, že nejde o to byť stále lepším a dokonalejším, ale že stačí len zvoliť si to, čo si predtým cítil a vnímal ako lepšie a cez to, v čom sa dočasne usídliš, žiť. Ako dobro, ktoré nevytváraš, ale nechávaš cez seba pôsobiť.
Prepožičať sa myšlienkám , slovám a ideám, predovšetkým vlastným.
Písanie ťa zachraňuje práve tým, že namiesto množstva slov, namiesto ich potrebného počtu, namiesto ich hromadenia ti každé práve písané slová poskytujú namiesto dĺžky hĺbku, darujú ti pocit, že práve sa rodiaca myšlienka je najpotrebnejšia.
Nedosahuješ, nevlastníš, nesplývaš s najdokonalejším, najhlbším a najpotrebnejším: iba sa ho, takmer vo všetkom, čo robíš, dotýkaš: cez každú činnosť, v každej chvíli (i vtedy, keď si to možno neuvedomuješ), akoby práve v tvojom bytí bolo rozpustené, akoby si ho práve ty zákonite obsahoval. Akoby to najpodstatnejšie neležalo mimo teba, ale akoby bolo vlastne v tom neustálom dotyku, tým dotykom.
Hranice medzi môžeš a musíš sa ti neustále menia, zákonite s tým, ako poznávaš obe možnosti, ktoré sa vo všetkom preskupujú v záhadnom, neutíchajúcom pohybe.
Nemáš byť objektom, ale subjektom viery; tvoja viera vychádza z teba, no nikdy k tebe nesmeruje.
Niekedy dospievaš k poznaniu, že krása veci nepatrí tebe, ba že ťa ani neteší preto, že ju vnímaš, ale preto, že je, že patrí veci, si jej pravdivejší účastník s pravdivejšou radosťou.
Tvoje slová sú v istom zmysle obranou voči slovám iných: voči slovám, ktoré sú príliš silné, príliš krásne, príliš pravdivé.
(jp)