Nemám rád

Nemám rád šomranie. Väčšinou píšem o veciach, ktoré mám rád. Sú veci, na ktorých sa nám čosi páči a na ktorých nám zároveň čosi prekáža – pri nich si uvedomujeme, aké zásadné je toto rozlíšenie a ako definovanie jedného priamo súvisí s definovaním toho druhého. Táto deliaca čiara dokonca prechádza, aj keď často skryto, všetkými vecami. To, čo nemáme radi, pociťujeme ako zvláštne ostne, ktoré nás nútia reagovať a vymedzovať (sa).

Jedna z anketových otázok, ktoré som kládol ľuďom okolo seba, sa týkala práve vecí, ktoré nemajú radi – zaujímali ma predovšetkým tie prirodzené, fyziologické averzie vo sfére pocitov. Dozvedal som sa zaujímavé veci. Averzie sú nečakane rôznorodé a vynachádzavé. Jedny z najzaujímavejších má S.: nemá rád jeseň, pocit odumierania, zmaru; nemá rád púšte a suchosť piesku; nemá rád jablkové plnky v koláčoch, jablká po tepelnej úprave (hoci surové jablká mu vôbec nevadia). Jablkový koláč na jesennej púšti…

…alebo, ako sme hovorievali kedysi: nie je to ktoviečo, keď je človeku zima, je unavený, trpí bolesťou, je hladný a smädný, nešťastný a pritom sa ešte nudí.

Sú rôzne typy averzií a nepriateľstiev, odporu a neznášanlivosti. Sú veci, ktoré nemáme radi fyziologicky a ktoré odmietame na základe úvahy; sú štýly, ktoré nám nesedia a sú diela inak obľúbených autorov, ktoré od nich nemáme radi. Sú veci, ktoré nemáme radi na sebe.

Ešte podstatnejšie než veci, ktoré nemáme radi a ktoré odmietame, sú možno veci, ktoré sa nám páčia, ktorým prepadáme a pritom túto svoju záľubu v nich nemáme radi. „Nemám rád, že mám rád alkohol…“, „Mám rada X. a som z toho zúfalá…“ – k tomuto odkrývaniu temných, zakazovaných fascinácií sa odváži málokto. Je to jeden zo základných princípov Lynchových filmov.

Fyziológia: nemám rád vysušené ruky, ten pocit na prstoch po práci s vápnom alebo so zemou; podobný pocit mávam po strihaní nechtov, preto si ich od detstva strihám čo najmenej.

Nemám rád country a žánre, ktoré sú založené na rozvíjaní svojich vlastných klišé: heavy metal. Veľkú časť bluesu a folku. Nemám rád šansón.

Nemám rád cirkusovú a jarmočnú estetiku: ani ich hudbu a ani ich atmosféru. Ich filozofiu domnelej slobody a radosti (tie reči o útekoch z domu atď.). Klauni mi nikdy, ani v detstve, nepripadali šťastní ani veselí. Ich grimasa veselosti ma vždy odpudzovala.

Pre túto averziu som mal od Stravinského vždy najmenej rád jeho Petrušku. A priečilo sa mi moderné chápanie poézie ako cirkusového žánru (Puškinovi Cigáni – cirkus francúzskej poézie – bítnictvo 60-tych rokov). Stále tá istá falošná grimasa cirkusu. (Vcelku zostup od poézie spätej s rytierstvom či náboženskou mystikou.)

Nemám rád spánok, sestru smrti. Každodenné zmierenie sa s nebytím, zrieknutie sa života a vedomia. Každodenná smrť.

Nemám rád televíziu a rádio a preto nijaké nevlastním. Keď občas natrafím na nejakú televíznu reláciu, ohromí ma tá neznesiteľná miera nevkusu a stupídnosti.

Nemám rád viacero všeobecne rozšírených kultov. Kulty zlého alebo priemerného vkusu, pseudointelektuálne módy, druhotriedny vkus spoločenstiev a klanov.

Nemám rád výsmech, z ktorého som pritom často obviňovaný. Nemám rád negativizmus, šomranie, ponosy, celý systém myslenia a vnímania, založený v skutočnosti na nenávisti. Tým pádom nemám rád ľavicových intelektuálov. Nedospelých kritikov všetkého. Múdro sa tváriacich odporcov systému.

Nemám rád Schopenhauera a ani kult Schopenhauera.

Nemám rád kult Goetheho. Napriek opakovanej snahe sa mi nikdy nepodarilo rozšifrovať dôvody úcty a obdivu ku Goethemu ako mysliteľovi, vedcovi či človeku. (Výnimka: Márai.)

Je niečo podozrivé na mužoch, ktorí nemajú radi rock ani futbal. (Podozrivá metrosexualita?)

Nemám rád absenciu akéhokoľvek presahu k prírode alebo mystike. Mestskí intelektuáli povyšujúci túto svoju neresť na cnosť: veľmi často v nich maskuje vnútornú slabosť, veľmi často spojenú s ideologickosťou.

Z ankety: odpor k lienkam. Alebo: averzia k hrozienkam (nie k hroznu ako takému): skrytá spojitosť s pavúkmi.

Nemám rád bolesti súvisiace s chrbticou, tupú bolesť hlavy.

Nemám rád smrť, ale nikdy som ju nepovýšil na úroveň osobného nepriateľa či nenávisti tak ako Canetti.

Nemám rád pocit, že mi uniká čas. Nemám rád narušenie svojich plánov, zmenu, keď som sa už vnútorne rozhodol, že to bude takto: keď som sa už napríklad rozhodol, že na druhý deň nepôjdem do školy a rodičia zrazu nečakane odmietli podpísať ospravedlnenku…

Nemám rád niektoré slová. Pochopiteľne ich nebudem spomínať (sú slová, ktoré som po celý život nevyslovil).

Nemám rád tú tvrdosť medzi ľuďmi, učiteľskú prísnosť, krutosť nadriadených k podriadeným, vzbudzovanie strachu, zvyšovanie hlasu. Nikdy som tomu nerozumel. Všetci títo „silní“ majú evidentnú slabosť.

Rôzne stupne odmietania: nemám rád; prekáža mi; neznášam; nenávidím; hnusí sa mi; odpor; averzia; ignorancia; nenávisť.

Nemám rád ľahostajnosť, mávnutie rukou, nezáujem o to, poznať a dozvedieť sa: strata detskej zvedavosti, strata základného duchovného inštinktu.

Od Philipa Glassa nemám rád asi len jeho Orion: strašne sa mu nevydaril.

Na Canettim mi prekáža jeho narcizmus; kedykoľvek na niečo upozorňuje, dáva tým najavo, že on si to všimol, na rozdiel od ostatných; všetko inak pozoruhodné v jeho diele trpí týmto obojstranným poukazovaním – na vec a na jej objaviteľa. Všetko deklamuje pyšným hlasom a bez najmenšej stopy pochybnosti o oprávnenosti tejto pýchy na seba. V niektorých textoch sa ukazuje, že už v samotnom výbere vecí, ktoré ho zaujali, je skrytý tento rys „objaviteľstva.“ Namiesto vecí občas z textu vystupuje už len tento ukazujúci prst.

Sú autori, ktorých zároveň obdivujem a na ktorých mi zároveň niečo silno prekáža. Handke, Kundera. Téma na dlhší rozbor.

Ľudia vnímajú spoveď skôr vo vzťahu vášní, toho, čo nás priťahuje a láka – a pritom možno ešte viac ide o spoveď z našich nenávistí a antipatií. Svoj odpor k niečomu vnímame ako prejav cnosti – svojmu odmietaniu dávame odtieň morálneho rozhorčenia.

Nemám rád ťažko zrozumiteľný, intelektuálny štýl, ktorý je zamotaný nie vinou čitateľa, ale autora; inteligentné táranie, vzdialené múdrosti. Čím učenejšie, tým hlúpejšie, hovorieval Herling-Grudziński.

Mám rád všetky denné a ročné doby, možno s výnimkou bezútešných, chladných a temných zimných rán, v ktoré človek musí vyjsť do neútulného chladu a najmä do tmy za nepríjemnými povinnosťami. Vybaviť niečo, do čoho sa mu vôbec nechce. V takéto rána sme vybiehali z kasární na ranné rozcvičky.

Od detstva nemám rád niektoré jedlá a chute, zostala mi najmä nechuť k niektorým druhom mäsa, čo je inak citeľný hendikep, ktorý dá okolie človeku pocítiť. (Ale chcel by som to dnes zmeniť? Asi nie. Možno je to tak, že komu chutí všetko, tomu vlastne nechutí nič. Nie je v povahe všetkých someliérov a ochutnávačov rozlíšiť dobré tak, že rozoznajú aj to zlé?) Nemám problém so žiadnymi prírodnými chuťami, mám rád všetko ovocie, zeleninu, všetko zelené.

Nemám rád meštiacke rituály: nedeľný rezeň, sobotné nákupy, leštenie auta; stereotypy: ten istý druh kávy z tej istej šálky, tá istá cesta do práce a z práce, múdra opatrnosť, sadistická klebetnosť, závistlivý odpor k bohatým.

Nemám rád určitý praktický typ ľudí: ľudí, ktorí vo všetkom vidia mechanický účel a prospešnosť, ktorí svoje konanie prispôsobujú jedinému účelu, ktorým chýba akákoľvek spontánnosť a veľkodušnosť: ľudia, ktorým sneh pripomína len sťaženú cestu do práce, v stromoch vidia len stroje na ovocie, ľudia, ktorí svoje premyslené a optimalizované postupy prác vnucujú všetkým naokolo, ľudia, ktorí pekné počasie považujú za znamenie úspešnej celodennej brigády.

Nemám rád neustále pochybnosti nad tým, čo sa raz rozhodne a spraví. Ak som si niečo vzal od Nietzscheho, tak toto: rozhoduj sa zvoľna a tvrdohlavo trvaj na zvolenom.

Nemám rád zákernú, agresívnu priemernosť. Netoleranciu šedého priemeru. Reči o tom, že realita nepustí.

Nemám rád dvojtváru zbabelosť, rezíduum vzťahu žiak-učiteľ: byť ticho, keď sa o niečom jedná, a o to viac byť proti neskôr, medzi svojimi. Mať svoj názor len ako permanentnú nasrdenosť, niesť ho ako uštipačnú ukrivdenosť.

V súvislosti s knihami nemám rád niektoré reči o tom, aké dôležité sú obálky kníh, aké zásadné sú elektronické podoby kníh a nezdieľam ani presvedčenie knižných puristov, uchovávajúcich knihy v nedotknuteľnom, belostnom stave.

Už pri mojom prvom Dežovom albume Príbeh sa vo mne jeho piesne usadili do troch skupín: tie, ktoré mám rád, tie, ktoré nemám rád, a prechodná zóna medzi nimi. Ani rokmi sa tieto skupiny nemenia, majú jasné hranice a pritom zisťujem, že s ursinológmi sa nezhodnem. Najmenej rád mám jeho albumy z osemdesiatych rokov.

Mestá a miesta: myslím, že nemám rád Žiar, Hliník a Žarnovicu, v skutočnosti je to pekná krajina, ale tieto mestá sú mi nesympatické. Nechcel by som bývať na rovine, južné Slovensko je pre mňa tabu. Zdá sa mi, že typovo mi nesadlo viacero ľudí z Lučenca a Rimavskej Soboty. Trochu ma odstrašil Glasgow a najsivšie mesto, aké som videl: Aberdeen – ale to sú prirýchle dojmy.

Z nejakého dôvodu ľudia (ale ani príroda) nemajú radi pohľad dovnútra, na orgány, mechanizmy, funkčnosť stroja, stopy práce: tak ako je ľudské telo zahalené pokožkou bez jediného švu (všetky dodatočne pribudnuté švy sa považujú za kaz), tak krajčír ukrýva stehy dovnútra šiat, stolár všetky spoje, skrutky a klince na skrytú, rubovú stranu a konštruktér všetky mechanizmy pod kryt stroja. Hovoríme vznešene o srdci či krvi, ale vidieť ich reálne v nás vzbudzuje odpor.

Nemám rád Meryl Streepovú.

Sú umelci, ktorí mi nevadia, ale z nejakého dôvodu mi nič nehovoria. Idú pomimo mňa, nerozumiem ich jazyku, zachytávam len správy o tom, akí sú dobrí. Pri niektorých verím, že sú naozaj dobrí, akurát ja nehovorím ich jazykom. Iní sú mi podozriví a pri niektorých som si istý, že ide o falošný mýtus. Tieto falošné kulty mi v niektorých prípadoch vadia.

Vo vážnej hudbe ide mimo mňa dodekafonická hudba – chladný som zostal aj k Stravinského dodekafonickému obdobiu. V jazze ma minul Ornette Coleman. Nezaujala ma jediná nota Pata Methenyho. Preskakujem fusion obdobie všetkých Breckerov a Shorterov (tí už sú mi krajne podozriví). Nemám rád Rolling Stones. V kategórii ľahostajných pre mňa zostávajú Bob Dylan, Leonard Cohen, Lou Reed, atď. Z nejakého dôvodu mám averziu k Petrovi Lipovi. Pri časti popovej hudby som poctivo pátral po tom, čo mi z nej uniká – kde je to čaro, ktoré som nepostrehol. Bol som ubezpečený, že nič viac za tým nie je.

Kulty, ktoré ma minuli a o ktorých si myslím, že sú len prázdnou módou:

Blade Runner – asi najpreceňovanejší film v dejinách kinematografie, ktorý sa stal módnym medzi filozofmi a ich žiakmi. Zväčšenina (Blow-Up) – Cortázara mám rád, ale film ma dokonale minul. Slnko v sieti – nostalgický film jednej generácie. James Bond. Woody Allen.

Kto chytá v žite – snažil som sa, raz mi to možno niekto vysvetlí. Myslím, že vyhlasovať túto knihu za obľúbenú je podobná choroba ako v prípade Malého Princa.

A naopak tí, ktorí by mi mohli vadiť, ale majú moje sympatie: Gwen Stefani, Lady Gaga.

Nevybavuje sa mi žiadna vôňa, ktorú nemám rád – s výnimkou všeobecne odpudzujúcich pachov. Každý pach má v sebe niečo zaujímavé.

V detstve ma veľa vecí naučila nemať rád moja staršia sestra. Dešpektu sa dieťa učí a neskôr, v dospelosti, by mal človek všetky svoje dešpekty prehodnotiť.

Nemám rád prázdnu, tupú revoltu, naivnú pózu mladosti.

Nemám rád chorobu, ktorou trpí anglo-americký svet a ktorá sa potichu šíri: uvádzať pri každom diele od knihy a film až po divadlo prázdne citáty z novinových recenzií, znôšku vymlátenej slamy. A ešte som nenatrafil na nikoho, komu by to aspoň vadilo, ak by v tom už rovno nevidel priamy útok na rozum a vkus tak ako ja.

Neobľubujem rozhovory o mobiloch, autách a ženách. Nič nie je nudnejšie než rozhovory o peniazoch.

Nemám rád prázdne mýty, šíriace sa vďaka médiám (ktoré, namiesto toho, aby im odolávali, slúžia na ich rýchly prenos). Jedným z takýchto mýtov je napríklad často uvádzaná prestíž plynúca z toho, že ten a ten sa ocitol na obálke Timesov. Obálka Timesov – ale môže to byť čokoľvek iné, napríklad udelenie Oscara – tu nadobúda akýsi nadľudský, nadprirodzený význam, nespochybniteľný doklad hodnoty, objektívne uznanie.

Nemám rád snobský odpor k jedlu: nie artikulovanie nejakého fyziologického odporu, ale dlhé rozhovory pri obede o tom, ako zle navarili, rozhovory obzvlášť zamerané na polievky, hrúbku pizzového cesta a rozvarenú ryžu, rozhovory usvedčujúce ich protagonistov z bytostného nepochopenia niečoho zásadného.

Masívne zameranie sa na technológie a značky, na ten prostoduchý povrch bezduchosti, na lesknúce sa hračky pre dospelých, sofistikovane využívané na banálne účely. Údajne najlepšie mozgy, ktoré ani nepostrehli, že sa venujú úplným banalitám.

Niekoľko vyššie vymenovaných vecí má spoločného menovateľa: povrchnosť. Povrchnosť pochádzajúca z lenivosti.

Na konci tohto vymenovávania som si uvedomil, že sú veci, ktoré nemám rád, ale o ktorých nechcem hovoriť; ak je pre mňa nejaká z averzií príznačná, tak nechuť hovoriť o istých veciach, nechuť otvárať sa, nechuť k spovediam, k bezhraničnej úprimnosti. Sú veci, často úplne banálne, o ktorých by som nechcel nikdy, s nikým hovoriť.

(jp)