Pieter Bruegel

bruegel-polovnici

Bruegel namaľoval troch mužov vracajúcich sa z poľovačky a brodiacich sa snehom v okamihu, keď vstupujú do svojej dediny. Muži schádzajú dolu svahom, pod ktorým sa rozprestiera majestátny výhľad do idylickej zimnej krajiny. Držanie tiel a rozostupy ich nôh pri brodení sa snehom nám nedávajú len pocit skutočného brodenia sa v snehu, ktoré Bruegel obdivuhodne verne zachytil a sprítomnil: títo traja prihrbení muži nám súčasne sprítomňujú svoju celodennú cestu, nesú ju v sebe v podobe únavy, podobne ako psy pri ich nohách, nesú v sebe súčasne svoje splynutie s týmto zimným dňom, s časom a s krajinou, so snehom, ktorému už privykli v dlhom brodení. Zo svojej únavy nehľadia na šíru krajinu okolo seba, a predsa je v tej únave hlboká jednota s krajinou i s týmto dňom.

friedrich2

S celkom iným prístupom sa stretneme pri scenériách Caspara Davida Friedricha, na ktorých sa človek vyníma v kontraste s veľkolepými prírodnými scenériami a na ktorých sa, tak ako na ostatných romantických maľbách, odhaľuje krehkosť a smrteľnosť človeka, jeho kontrast so svetom prírody, s jej ničivými aspektmi rozľahlosti, krásy a cudzosti, kontrast plodiaci melanchóliu. Na Friedrichových plátnach človek nikdy nesplynie s krajinou, ani vtedy, keď ju kontempluje: na obraze Pútnik nad hmlistou krajinou vidíme muža v okamihu výstupu na skalnatý vrchol, a v tom, ako sa rozhliada okolo, ako vníma túto človeku cudziu krásu, ako si uvedomujeme jeho cestu sem kvôli výhľadu, ktorý z neho robí diváka, v tom všetkom vidieť jeho oddelenosť. Triumfálna, zamyslená, alebo aj tragická póza človeka na pozadí prírody kladú v romantizme medzi svet človeka a svet prírody napätie. Tú tragickú pózu predstavuje napríklad častý Friedrichov námet, vrak lode na pozadí mora alebo triumfálneho ľadu. Vieme aj, že v romantickom zobrazovaní ruín prerastaných bujnou vegetáciou sa zobrazuje triumf prírody, teda spontánnosti citov a ducha, nad rozumom a plánovaným racionalizmom ľudských stavieb; teda krach racionality a kultúry. Ale ani po ére romantizmu to už nebolo inak: svet a človek sa už nikdy nezobrazovali v jednote, svet sa zo zobrazenia buď vytratil, alebo bol vnímaný v spojení s človekom v tragickom rozpore, prípadne v rozmere irónie či paródie (chcenej či nechcenej, napríklad v pokusoch socialistického realizmu). A teda aj vtedy, keď romantizmus zobrazuje splývanie ľudského s prírodným – vo Friedrichovom prípade v zobrazovaní ruín, vrakov, cintorínov či katedrál – poukazuje sa na rozpor človeka a sveta, na cudzosť človeka, vedomia, života či citu na pozadí sveta.

Bruegel, naopak, predstavuje harmóniu, ktorá pred jeho epochou a ani po nej nie je v maliarstve taká samozrejmá. Traja muži, vracajúci sa domov zasneženou krajinou, si spojenie so svojim časopriestorom nesú vo svojej únave, ktorá z nich nerobí divákov krajiny tak ako u Friedricha, ale naopak, jej aktérov: krajinu si títo muži nesú vo svojej únave, vo svojom zostupe do dediny, a Bruegel to podčiarkuje aj samozrejmosťou, s akou si muži neobzerajú krajinu okolo, a s akou sú aj ostatní dedinčania zahĺbení do práce, takže si nevšímajú ani krajinu okolo, ani príchod poľovníkov. Všetci v tomto svete akoby mali svoje miesto, svoj priestor, ktorý pohlcuje ich pozornosť. Poučení Friedrichom by sme sa mohli pýtať, či nejde o zabudnutie; nik si tu neuvedomuje ničotný rozmer človeka v porovnaní s rozľahlosťou sveta, kontrast túžby a skutočnosti, niet tu nikoho, kto by si všimol poľovníkov, ktorí nie sú ani pre seba, ani pre iných hrdinami, hoci i tragickými hrdinami. Poučení porovnaním Bruegela a Friedricha môžeme pozorovať túžbu rozumu rozhliadnuť sa okolo seba, odhliadnuť od vlastnej úzkej perspektívy a uvidieť sa zvrchu, zdvihnúť oči od práce a uvidieť seba, svet i prácu, premeriavať ich a súdiť, a môžeme zároveň uvidieť, že toto vedomie, ku ktorému nás to tak tiahne, nám ale nijaké šťastie neprinesie, hoci je akosi nevyhnutné a nezvratné.

Bruegelov výjav nie je zastavením sa v bode, ako je to u Friedricha – je to skôr film než fotografia, a všetko v ňom pokojne plynie – ľudia pracujú, vzduch vonia dymom, brechot psov sa mieša s útržkami ľudských hlasov, prelieta vták. Všetko plynie, kým u Friedricha sa všetko majestátne zastaví. (Hrdinovia, aj tí tragickí a zúfalí, potrebujú takéto znehybnenia, výjavy a fotografie.) Bruegelove scény sú symfóniou prirodzených, nenápadných zvukov, Friedrich maľuje okamihy, v ktorých všetko stíchne, dramaticky, pateticky alebo tragicky. Bruegelovi poľovníci zostupujú medzi domy; k ich dňu patrí nielen dlhá cesta snehom, ale aj teplo izby, v ktorej sa osušia, odpočinú si a v ktorej ich zastihne súmrak.

 

bruegel-kalvaria

Svet

Na Bruegelovi je pozoruhodné, ako zobrazuje svet: takmer nijaká maľba, azda s výnimkou malého Klaňania sa troch kráľov (a zvláštnou výnimkou Nesenia kríža) nemá tradičnú kompozíciu a ústredným motívom, ktorému by boli podriadené ostatné prvky maľby. Pád Ikara je zobrazením malebného výjavu holandského vidieka, oráč, pastier a dokonca i rybár sú zaujatí svojou prácou, pohltení pozemským, kým z Ikara v šírej krajine vidíme len nohy trčiace z vody v tesnej blízkosti nevšímavého rybára. Na Ikarov osud nás upozorňuje len názov výjavu; slnko, ktoré práve zapríčinilo Ikarov pád, zalieva scénu v maliarsky príťažlivom efekte, a určite teší postavy na výjave; a aj keď sa na tieto postavy pozeráme z alegorického hľadiska, svedčí postoj pastiera ovečiek, zahľadeného na nebo a obráteného navyše chrbtom k Ikarovi, ako aj postoj rybára, loviaceho sústredene svoje ryby, opäť o tom istom efekte ignorancie. Podobne vidíme na všetkých scénach Narodenia a Klaňania síce slávnostnú scénu Spasiteľovho narodenia, no tá sa už za rohom najbližšieho domu mení na žánrový výjav s ľuďmi pohltenými bežnými starosťami. Podobne sa na niekoľkých veľkých záberoch krajín, s ľuďmi venujúcimi sa svojej práci v prvom pláne, objavia v diaľke stroskotávajúce lode, ktorých sa však harmónia okolitého sveta ani trochu netýka.

XIR3675 Landscape with the Fall of Icarus, c.1555 (oil on canvas) by Bruegel, Pieter the Elder (c.1525-69); 73.5x112 cm; Musees Royaux des Beaux-Arts de Belgique, Brussels, Belgium; (add.info.: Icarus seen with his legs thrashing in the sea;); Giraudon; Flemish, out of copyright

Tento Bruegelov zámer vyznieva niekedy ironicky alebo cynicky, ale v každom ohľade realisticky, ak ide o zobrazenie sveta. Ikarus je možno rojko a idealista, možno revolucionár a tragický hrdina, v každom prípade je osamelým, zo spoločnosti vydeleným hrdinom, stojacim mimo každodenného života. Bruegelov veľký plán je nielen maliarsky zaujímavý a novátorský, ale odzrkadľuje aj chápanie sveta vo svojej rôznorodosti, kde popri svätcoch, dejinách a hrdinoch existujú aj ľudia každodenných starostí a povinností, a naopak: vo svete každodenností sa nenápadne odohrávajú výnimočné udalosti (obrátenie Pavla, narodenie Krista) a tragédie (Ikarov pád, stroskotania lodí). (Je mimochodom príznačné, že na Bruegelových maľbách nenájdeme svätožiary.) A ak majú pravdu pokusy o alegorické interpretácie Bruegelových malieb – a tento prvok je v nich nepochybne prítomný – potom k tomuto efektu nedochádza len v rovine kompozície, ale aj v subtílnejšej hre symbolov, kde sa napríklad v zimnej scéne objavuje pasca na vtáky ako alegória života čoby na dušu číhajúcich pascí (Zimný výjav z r. 1565, Brusel). Okrem realistického efektu – pretože všetky veľké udalosti sa samozrejme odohrávali takto a nie ako naaranžované a nasvietené divadelné výjavy – v nás táto metóda vyvoláva aj otázky smerujúce trochu hlbšie – k povahe sveta, ako ho videl a cítil Bruegel.

bruegel-februar

 

Tento svet sa javí ako celok. Bruegel sa usiluje o celkom nový výraz, o nový spôsob zobrazenia skutočnosti, ako napokon aj celá renesancia: podobne ako neskôr Caravaggio demýtizoval náboženské výjavy novým realizmom, na svoju dobu šokujúcim naturalizmom, tak sa Bruegel pokúša o nové zobrazenie celkom kompozície. Ako sa ukázalo, umenie sa vydalo Caravaggiovým smerom, posunom štýlu, ktorý sa z historickej perspektívy javí ako pokračujúca desakralizácia, nehovoriac o tom, že práve Caravaggio priniesol najvýraznejšie pojem nepochopeného, škandalózneho, previnilého umelca (žijúceho navyše škandalóznym osobným životom), ktorý šokuje a prekračuje hranice dobrých mravov v štýle – čo je charakteristika, bez ktorej si už významného umelca 20. storočia ani nevieme predstaviť. Bruegel sa, naopak, pokúša o novú harmóniu, novú syntézu. Maľuje skutočne veľké a vydarené kompozície, a k tejto veľkosti patrí aj spomínaná paralelnosť, heterogenita sveta, no sveta homogénneho, svetského. Bruegel maľuje všetky scény ako výjavy z prirodzeného, pozemského sveta, maľuje ich ako možné fotografie, s krajinou a komparzom svojho Holandska: teda to, čo maľuje, by sa teoreticky dalo odfotiť, čo pre náboženské motívy jeho predchodcov, ale i súčasníkov nie je samozrejmosťou (potenciálnymi fotografiami sú aj Caravaggiove výjavy, ale kým Bruegel fotografuje celok sveta, Caravaggio postavy). A keď už Bruegel pracuje len s týmto našim svetom, celkom logicky v ňom zobrazuje každú udalosť jestvujúcu paralelne k množstvu iných udalostí. Na výjave Sčítanie ľudu v Betleheme (1556) dokonca Márii s malým Ježiškom venuje minimum pozornosti a zobrazuje ich vlastne ako náhodnú súčasť skvelej zimnej scény, zobrazujúcej autentickú atmosféru ročnej doby a života ľudí, ktorí sa tlačia pri výbercovi daní, venujú sa bežným prácam, zabíjajú prasatá. (Bruegelovi sa dokonca pripisuje prvé maliarske zobrazenie padajúceho snehu v Európe, na obraze Klaňania z roku 1567). Mária s Ježiškom tu pôsobia presne tak ako Ikarus. Taký je Bruegelov zámer. Nejde už o náboženské výjavy doplnené zábavnými žánrovými výjavmi a dobovým koloritom. Zaujímavý je práve tento kontrast, paradox. Na tieto maľby sa dívame ako na geniálne žánrové výjavy, veď tvoria 99% z celkového zobrazenia a Bruegelovho talentu. No práve to jedno percento nám môže poskytnúť poučenie ako zvláštna alegória.

 

(jp)

 

bruegel-klananie