Britský spisovateľ s pakistanským otcom Hanif Kureishi sa pre svoju prózu Lately (V poslednom čase) inšpiroval poviedkou Súboj Antona Pavloviča Čechova a slovenský vydavateľ tieto dve prózy spojil do jedného zväzku. Zaujímavý vydavateľský počin nevyhnutne mení spôsob čítania oboch próz, predovšetkým však Kureishiho poviedky, ktorú čitateľ zákonite porovnáva s Čechovom. Dobrým rozhodnutím bolo zaradiť práve Kureishiho text na začiatok knihy, ale ani to Kureishimu veľmi nepomôže.
Poviedka Lately vyšla v zbierke Love in a Blue Time a tam je zrejme jej pravý kontext, v rámci ktorého obstojí aj ako autentický text. Keď ju čítame spoločne s Čechovovou predlohou, vystupuje do popredia jej rozmer adaptácie, čo je originálny, ale značne riskantný koncept. Byť porovnávaný s Čechovom je pozícia určite vratká pre akéhokoľvek spisovateľa.
Kureishiho prózu možno brať ako svojskú adaptáciu. Dej premiestnil do súčasného Anglicka, pretvoril a dopísal niektoré postavy, pribudli drogy, zmenili sa kulisy. Kureishi prevzal nielen základný konflikt, kulminujúci v súboji, ale aj množstvo konkrétnych detailov, výrokov a pozorovaní, ktoré sa v jeho próze zablysnú ako spomienky, ako obrazy, ktoré sa do nás vpíšu vo svojej materiálnej podobe. Veľa vecí zmenil a prepísal, stále však zostal skôr v rozmere adaptácie, než inšpirácie.
Aj keď jeho príbeh čítame samostatne, na niektorých miestach to trochu škrípe. Pri mnohých postavách zostal len príliš hrubý náčrt, niektoré sa zdajú dosť zbytočné. Metóda strihu v Kureishiho texte je, azda úmyselne, disproporčná, možno prekvapivá a moderná, ale niekedy nelogická a zmätočná. Problematické sú aj niektoré detaily prevzaté od Čechova – zmienka o Roccovom hysterickom záchvate, ktorý sa však u Kureishiho nekonal, zakopnutie Moona v nočnej uličke – je pritom zaujímavé, že práve tieto obrazy zostanú v čitateľovi silno zapísané (tak ako lyžica priviazaná o konár, ktorou miešajú polievku v kotlíku): sčasti to bude v genialite Čechova, sčasti to má na svedomí Kureishi, lebo v jeho texte sa síce zablysnú, ale často preto, lebo nepôsobia dosť organicky, alebo vyslovene nelogicky (ako v prípade Roccovho záchvatu). Naopak, Kureishi vo svojej poviedke preukázal dobrý cit pre súčasnú adaptáciu odstránením záverečnej kapitoly, ktorá u Čechova slúži ako dodatok: toto dopovedanie naozaj patrí do 19., menej do 21. storočia.
Keď sa čitateľ pustí do Čechovovej poviedky, okamžite zaregistruje výrazný rozdiel. Čechovov text plynie prirodzene a plynule, v klasickej, ale geniálnej kompozícii. Postavy sú omnoho živšie a, paradoxne, ruská realita 19. storočia je čitateľovi omnoho zrejmejšia než Kureishiho súčasnosť. Čechov sa omnoho viac venuje hlavnej postave, Lajevskému, popri ktorom zostal Kureishiho Rocco dosť zanedbaným.
Čechov je majster tempa a kompozície a jeho okrídlená veta, že ak v prvom dejstve visí na stene puška, v dejstve piatom sa z nej vystrelí, nachádza aj tu svoje uplatnenie (spomeňme aspoň rozprávanie o krtoch, ktoré si pripomenie diakon pri súboji a ktoré azda súvisí aj s filozofiou Schopenhauera, ktorého von Koren spomenie). Pri čítaní Čechovovho Súboja čitateľ ešte jasnejšie uvidí nejasné a problematické miesta v Kureishiho poviedke: azda aj to, prečo napríklad Feather zostáva takou nejasnou a nemotivovanou postavou, alebo prečo sa doktor tak pozastavuje nad útokmi Vancea voči Roccovi. U Čechova má každá postava svoje miesto a svoj priestor: každá dostáva práve toľko priestoru, aké rozsiahle myšlienky nesie, takže nám nič nechýba ani na portrétoch hlavných postáv, Lajevského a von Korena, ani vedľajších postáv, akými sú Ačmianov či Kerbalaj. A Čechov je v neposlednom rade poctivý pozorovateľ: ako si Eco vyrátal, koľko viet si jeho postavy stihnú povedať cestou po schodisku, zaujme nás aj oných šesť krokov diakona medzi dvoma morskými vlnami.
Kureishiho poviedka určite nie je zlá a aj spôsob jeho adaptácie prezrádza skvelú spisovateľskú prácu. Slovenský vydavateľ ju však konfrontoval bezprostredne s majstrom Čechovom, čo je zaujímavý vydavateľský počin, ktorý však predurčil spôsob vnímania oboch textov. Táto konfrontácia zvýrazňuje nedokonalosti Kureishiho textu a naopak výnimočnosť textu Čechova.
(jp)