David Berridge : Zimná púť

ZIMNÁ PÚŤ (I)

Ako jar so svojimi pukmi a lístkami, vpadla zima
do jasného dňa prvými myšlienkami. Obdobie
reflexie a hibernácie. Plaziac sa do podzemia,
šplhajúc koreňmi starého duba, kŕdeľ
vtákov ma neprestal oblietať. Cítim,
ako sa v tme dotýkajú krídlami mojej tváre. Uprostred
Zeme som zaspal. Spal som niekoľko mesiacov a v snoch
som často vídal vtákov. Tak blízko, utešujúc ma,
trepot ich krídel bol tepom môjho srdca,
uprostred plameňov.

ZIMNÁ PÚŤ (II)

Putujem svetom a pamätám si každú piaď. Späť
v meste viem, že mám celý svet vo svojej hlave. Kráčam celkom
pomaly a opatrne do stredu mesta. Ak obrátim hlavu
príliš prudko, všetky lesy môžu odletieť na rušnú
cestu. Vždy keď dvíham nohu na ďalší krok, oceány
pretekajú cez morské okraje. Nadychujem sa a kontinenty
sa preskupujú. Keď ťa stretávam, kráčajúc do centra,
nevšímam si to. Nezastavím sa na kus reči a nevychutnávam
si tento jasný zimný deň po upršanom víkende. Načo vlastne
idem do centra? Nákladiak prechádzajúci okolo
ma ostrieka. Otriasam sa ako
pes a mestá odlietajú z mojej hlavy a plášťa.

(preložil jp)