Hieronymus Bosch

bosch-zahrada

Hieronymus Bosch je nepochybne maliarom s najväčšou fantáziou a obrazotvornosťou – maľoval ako nikto pred ním a po ňom to už mali všetci vizionári ľahšie; ako prvý vpustil do umenia naplno prúd fantázie, hravosti a vizionárstva. Maľoval nikdy nevidené veci a pre pôžitok z jeho umenia netreba byť znalcom umenia ani histórie. Zanechal nám veľa geniálnych nápadov, ale aj hádaniek, sureálnych výjavov i symbolov. Jeho obrazy sú zaľudnené množstvom záhadných existencií, ktoré nás lákajú a vzrušujú našu predstavivosť. Na Klaňaní troch kráľov (Prado) okrem troch kráľov, známych z histórie, namaľuje ešte jedného, sledujúceho klaňanie z čela podivného sprievodu. A v ľavej časti vidíme pri ohni sedieť pozorovateľa celého výjavu, ktorý zostáva v ústraní, no všetko pozorne sleduje a nepatrí pritom k výjavu, jeho pozornosť, na rozdiel od všetkých ostatných postáv, vystupuje z obrazu – cítime, že nepatrí k obyvateľstvu Betlehema, ale ani k obyvateľstvu obrazu. Mohlo by ísť o pocestného z dvoch Boschových obrazov – mohol by to byť sám Bosch, ktorého podobu síce nepoznáme, ale ktorý svoju identitu naznačuje; môže to však byť aj sv. Jozef, sediaci v úzadí. Bosch rád prelínal bytie rastlín, živočíchov i krajinných prvkov – z krajiny vyrastajú postavy, démoni sú kombináciou zvierat, rastlín a ľudí. Na viacerých obrazoch nájdeme rastlinnú architektúru, ale aj architektúru zo sklených trubíc; nemenej zaujímavé sú Boschove módne fantázie – napríklad extravagantný model čierneho kráľa na Klaňaní, s jemne vypracovanými avantgardnými detailmi.

bosch-torns

bosch-torns2

KORUNOVANIE TŔNÍM

Okrem svojich pôsobivých výjavov pekla, ktoré Boscha preslávili, namaľoval aj niekoľko jednoduchších, komorných výjavov. Medzi ne patria i dve verzie Korunovania tŕním: výjav z Londýnskej Národnej Galérie je menší a striedmejší, neskoršia veria z Escorialu je podstatne väčšia a dynamickejšia. Na oboch obrazoch vidíme Krista obklopeného svojimi mučiteľmi, odovzdaného bezmocne ľuďom bez náznaku odporu, potvrdzujúci akoby ich negatívnu slobodu, tým istým, pre ktorých ako Boh zostúpil na zem. Tváre mučiteľov, ich gestá a mimika sú ukážkou Boschovej geniality a pripomínajú svojou hlbokou symbolikou a výrečnosťou obraz Nesenie kríža od Pietra Bruegela, ktorý tiež nechal prehovoriť tváre a gestá ľudského davu, sledujúceho Krista s krížom. Obaja maliari mali blízko ku karikatúre (ako o tom svedčia mnohé perokresby, ale napokon i mnohé veľké diela), v tomto prípade však stvárnenie tvárí na seba preberá spoločenský a náboženský rozmer. Kým Bruegelov obraz odhaľuje symbolickú podobu udalosti ukrižovania a svojou monumentalitou a perspektívou odhaľuje mocenský, ale v podstate i kozmický rozmer chvíle a jeho zobrazenie jednotlivých ľudí v dave hovorí o malosti a úbohosti ľudí v otázke strachu, pokrytectva a hlúposti, má Boschov výjav komornejší a intímnejší charakter. Na výjave z Londýnskej Národnej Galérie obklopujú Krista štyria muži a výnimočný je práve ich výzor, ktorý o nich hovorí ako o zástupcoch rôznych úrovní moci, zla a násilia v spoločnosti. Bosch tu nezobrazuje nevedomosť a hrubosť hriechu tých, ktorí nevedia čo činia – naopak, zvlášť na dvoch postavách ukazuje tých, ktorí to vedia priveľmi dobre a previňujú sa hriechom falošnej cnosti a cynizmu. Tak ako sa od pokojnej Kristovej tváre odrážajú hriechmi poznačené tváre štyroch mužov, tak na pozadí jeho čistoty vystupuje kritika hodnôt, ktoré spoločnosť bežne uznáva a vyzdvihuje. V dvoch kontrastoch vidíme mocenské a finančné záujmy a na druhej strane Krista a jeho pravdu, jeho výnimku v nazeraní na svet, keď je potrebné neuvažovať zištne, mocichtivo a arogantne, keď pred zištnosťou a záujmami moci treba dať prednosť úprimnosti, láske, čistote a blížnemu. Na výjave vidíme štvoricu mužov, z ktorých jeden symbolizuje bezprostrednú moc sily, priamočiarosť arogancie a nedostatok lásky, druhý výsmech, hnev, rovnako priamu zlosť a nenávisť, nedostatok hĺbky, náhľadu viery ponad plytkosť egocentrizmu. Druhú diagonálu tvoria dvaja muži, ktorých zlo je už vypočítavé, úlisné, ktorí skôr manipulujú ľuďmi a vedia ich ovládať, no sami nemusia bezprostredne konať. Falošnosť trojice vidieť v rozpore medzi gestom rúk a mimikou tvárí – ak si všimneme len ruky dotýkajúce sa Krista, potom vidíme pohladenie, objatie a prosbu – tváre však prezrádzajú pravdu a tento rozpor falošnosti je pre Boscha možno najhoršou vinou. To, čo cítime z ich tvárí, však nie je vyjadrenie prostého hnevu či nenávisti, teda bezprostredných emócií – psychologizácia je podriadená spoločenskej analýze, to, čo tváre vyjadrujú sú znaky, typy, do tvárí vpísaná povaha. Nie je to božská povaha ikon, ale analýza stavu sveta, kritika moci a pomerov, do svetskej každodennosti ponorený obraz. Podstatný je výraz očí – od pokorného Krista, cez vojaka zakladajúceho tŕňovú korunu, v ktorého očiach je hnev (tak ako v stisnutých perách) a sila, až k prefíkanému a takmer sústredenému pohľadu dvoch starších mužov – muž vpravo hore pridŕža Krista takmer priateľským gestom – tento človek vie ovládať prejavy nenávisti a šikovne s nimi manipulovať, a druhý vľavo dole Krista vlastne pohládza a súčasne sa mu prihovára. Jeho však necharakterizuje prefíkanosť moci, ale peňazí a morálky, neviery. Kým Kristus zostáva čistý a jeho pokojná tvár odráža prirodzenosť a teda pokoru a lásku, tváre štyroch mužov sú poznačené pretvárkou, hnevom, falošnosťou a výsmechom. (Je zaujímavé, že spodnú dvojicu nachádzame v dave na frankfurtskom Ecce homo). Okrem týchto typov ľudí vidíme na neskoršej, väčšej verzii z Escorialu ďalších, ktorých vedie skôr pasivita divákov a tolerancia zla. Kristus sa mení na trpiaceho, k smútku pribúda i bolesť. Obklopujú ho tentoraz dvaja vykonávatelia mučenia a traja diváci; vľavo môžeme rozoznať typ svetského panovníka, oplývajúceho mocou majetku, a pod ním cirkevného predstaviteľa duchovnej moci, prototyp Piláta, ako ho vidíme aj na obraze Ecce homo z Philadelphie, tu skôr veľkňaza, ktorý sa nepreviňuje krutosťou, ale nerozlišovaním dobrého a zlého. Tretí divák je bojácny napomáhač zla, vedený skôr strachom a skrývanou zlobou. Na tomto obraze vystupuje do popredia skôr nekonanie, pasivita, splynutie inštitúcií ľudského sveta s myšlienkami neľudskosti, bezprávia, cynizmu a sústredenosti na moc. Boschova presnosť na týchto dvoch obrazoch pripomína umenie fotografie, ktorá len prostredníctvom reality vyzdvihuje určitú črtu a posúva do popredia istú myšlienku – krása Korunovania tŕním je krásu portrétu, na ktorom Bosch diagnostikuje nie už jednotlivca a jeho prípadné emócie, ale spoločnosť a spoločenské roly, typy moci. Je to odkaz pre každú dobu, pre rezistenciu voči zlu, pre chápanie skutočných hodnôt a odmietnutie cynizmu. Bosch odsudzuje zdanlivo nevinné správanie sa, napĺňanie spoločenských rolí, podriadenosti pozemskej, nie Kristovej absolútnej moci. Je to zobrazenie súboja nevinnosti a rôznych podôb zla.

bosch-cross

KRISTUS NESÚCI KRÍŽ (GENT)

Na obraz Krista nesúceho kríž zašiel Bosch v spodobení karikatúr ľudských nerestí najďalej – obraz je plný dynamiky (pravda, nie atletickej ako v dielach talianskych majstrov), otvoreného prejavu zla a nízkych pudov. Zásadné sú opäť oči – cez ne Bosch vyjadruje celú škálu ľudských postojov a prejavov zla, zištnosti, výsmechu a neprajnosti. Jedine Kristus a svätá Veronika majú oči zavreté – ponorení do seba a obrátení k Bohu sú spolu, sú symbolom zjednotenia, predobrazom cirkvi a spojenia v Kristovom mene. Oni jediní preciťujú význam chvíle – okolo nich vládne zmätok hlasov, ľudia okolo nich sa paradoxne pozerajú, no nevidia, lebo ich pohľady sú zaslepené – v sprievode sú aj dvaja odsúdení zločinci, jedného z nich si dav o chvíľu vyvolí a oslobodí. Zlo je prítomné v perzekvovaných i súdiacich, ľudstvo je tu zobrazené ako beznádejne upadnuté do zla a hriechu; Bosch ukazuje ťažkosti zápasu o dušu a dobro, onú úzku cestu pravdy. V tomto zmysle vystupuje do popredia výnimočnosť Kristovej obete, lebo jedine on, mysliaci v tejto chvíli azda práve na to, môže vykúpiť a vyslobodiť týchto ľudí.

bosch-wien

NEBO A PEKLO

Častým námetom Boschových obrazov je upadnutie do zla, stav hlbokej hriešnosti, ktorý nám bráni vidieť pravdu. Toto zlo je konfrontované dvoma spôsobmi – v kontraste ku Kristovi a v pekle; zlo sa však nepoznáva ani pri Kristovi, ako môžeme vidieť napríklad pri Korunovaní tŕním – pre Boscha je práve Peklo miestom, kde sa hriešnik uvidí, kde spozná hriech a odhalí sa mu naplno jeho počínanie. Predpokladom spravodlivosti nie je len odmena dobra a potrestanie zla, ale aj v tom obsiahnuté vyjavenie pravdy, pravej cnosti a nezakrytosť zla. Na svete sú hriešnici zaslepení, žijú v omyle a pretvárke, s ktorou sú však úzko stotožnení – takto ich Bosch zobrazuje napríklad na triptychu Fúra sena – konajú v zaslepení, nekonfrontujú sa s pravdou, nevidia pravý zmysel svojho konania ani skutočný pôvod svojich pohnútok, démonické sily zla. Tak je tomu na Fúre sena, Smrti lakomca i na biblických výjavoch posledných dní Krista. Peklo je v stredoveku miestom trestu, nevýslovných múk a také sa zdá byť aj na Boschových výjavoch. Hoci má i tento rozmer, Bosch mučenie a lovenie ľudí zobrazuje skôr v kontexte Posledného súdu, keď je diablom a zlým duchom daná moc nad ľuďmi (Viedenský triptych). Peklo je skôr na benátskych doskách, alebo na azda najznámejšom a najpopulárnejšom Boschovom triptychu z Prada. To, čo vidíme na pravom krídle, nie je tradične ponímané peklo, v ktorom sú hriešnici trestaní pekelnými silami – z tohto výjavu vystupuje koncepcia duševného utrpenia, v ktorom ľudia spoznávajú povahu svojho konania. Títo ľudia stále hrešia, no teraz už celkom inak než na Fúre sena; diabolské sily sa odhalili a hriešnici nazerajú do hĺbok pekla v sebe. Vpravo dole muž s odporom zisťuje, že žena v jeho objatí je prasaťom, no nedokáže sa vymaniť z objatia. O niečo vyššie je žena s hriechom pýchy, márnivosti a smilstva -–ešte stále hľadí do zrkadla a má svojich nápadníkov, no tí už odhalili svoju totožnosť. Ľudia trpiaci hlukom ho sami spôsobujú, je to ich hlas a ich hudba; neschopnosť odpútať sa od zlata tu stále platí, no už spôsobuje utrpenie; človeka tu pohlcuje to, v čom žil na svete v domnení, že tomu vládne sám – v pekle hriechy ovládajú človeka, hreší sa naďalej, no už bez ilúzie pôžitku. Veľmi hlboký a rafinovaný je výjav muža, skrčeného v neprirodzenej polohe s vajcom na chrbte – je to spôsob sizyfovského utrpenia, chorobnej úzkosti, maniakálnej posadnutosti, akú tento muž pestoval už počas života na zemi. Vpravo dole vidieť vystrašeného muža s obálkami s červeným voskom, čo je často sa vyskytujúci predmet na Boschových maľbách. Je to silná metafora ortieľa a smrti, pevného, nemenného rozsudku, ktorý s nadšením roznášajú démoni a objavuje sa ako znamenie aj v poslednej hodine lakomca (Smrť lakomca). Tento muž je azda týraný svojou najväčšou slabosťou, strachom zo smrti, úzkostným strachom zbabelcov. Boschove peklo tak zobrazuje koncepciu hriechu ako stavu a pekla ako miesta objektívneho utrpenia a zla hriechu – trpíme aj hriechom, nielen kvôli hriechu. Toto peklo je spravodlivé a odsudzujeme sa preň sami, ono je vlastne len zjavením toho, čo na iných obrazoch života vníma divák, no nie hriechom zaslepení protagonisti. Boschove peklo už pozná individualitu trestu, hlboko podmienenú povahou hriešnika: naznačuje individualitu pekla, ktoré si každý spoluvytvára a neskôr (u Swedenborga) i volí. Tak ako sú odlišné peklo a posledný súd, je rozdiel medzi rajom a záhradou pozemských rozkoší. Raj a peklo sú na štyroch benátskych doskách; duše stúpajúce k blaženosti hľadia s radosťou nahor, nad seba, odpútaní od starostí a tiel, od svojej túžby a vôle – peklo, to sú zúfalé duše uvedomujúce si svoju tiaž, hľadiac do zeme a ponorené do svojho zármutku v pekelnej temnote. Nie je to ešte Swedenborgova koncepcia Neba a Pekla ako stavov duše, ale už to nie je ani stredoveká teológia kostolných fresiek, v ktorej sú Nebo a Peklo miestom odmeny a trestu. Záhrada pozemských rozkoší je rajom ľudskej prirodzenosti, teda ľudskej prirodzenosti neobťaženej hriechom. Hriech je odstúpenie od svojej prirodzenosti a keďže ho tu niet, medzi človekom a prírodou, človekom a láskou, fantáziou a svetom niet prekážok. Človek tu prijíma svet a jeho krásu v nepoškodenom jazyku a myslení, je schopný rozumieť mu, vnímať ho v jeho rozmanitosti ako nejaké mesto šťastia, ako dar, s ktorým tvorí krásnu jednotu. Jednotné je aj ľudstvo, nažívajúce bez sváru – niet babylonskej veže, teda ani zmätku jazykov, ani rozparcelovania zeme, kvôli ktorému sa vydelili národy a viedli boje – tu je všetko všetkých, všetkého je dostatok. Nie je to sociálna utópia, ale biblický obraz šťastných ľudí. Bosch nemaľuje ani asexuálny svet, naopak – celý obraz je pretkaný zmyselnosťou a ústredný výjav – kruh mužov okolo žien – je symbolom výberu partnera, predvádzaním sa pred opačným pohlavím – niet v ňom však rivality, muži si počínajú svorne. Záhrada pozemských rozkoší nie je Nebom. Ľudia tu jedia a pijú, užívajú si svoju telesnosť i zmyselnosť, vedomie Boha je zrejmé a prirodzené – niet tu rituálnej zbožnosti, pretože viera je jednoduchá a priama; keďže niet hriechu, niet odpúšťania ani pokánia a keďže všetkého je dostatok, niet ani prosieb. V tomto svete niet ani etiky, ani náboženstva – ani Adam sa nemusel modliť, pretože k Bohu mal blízko. Veci sa užívajú, no nepachtí sa za nimi – a je príznačné, že kým tu sa konzumujú priamo plody prírody, zvolil si Bosch na inom obraze s témou chamtivosti a nemiernosti voz sena, teda produkt, ktorý si ľudia zhotovujú prácou, prisvojujú a prerozdeľujú. Prvotný hriech je nepochybný a neprekonateľný – ako by sa žilo bez neho nám ukazuje Boschova vízia. Tento obraz je pre výtvarné umenie výnimočný aj tým, že je to vlastne jedno z mála zobrazení erotickej zmyselnosti – tá, ak sa zobrazovala, tak iba ako hriešna a zavrhnutiahodná; sexualita – a to aj na ostatných Boschových obrazoch – bola vždy považovaná za dôsledok prvotného hriechu. Tým, že Bosch maľuje ľudstvo bez hriechu, môže sexualite venovať svoju fantáziu, hravosť a celkom určite aj radosť – renesancia siahala s takýmto úmyslom po antike, no Boschova prirodzená sexualita zostáva jedinečnou až do moderných čias.

(jp)