Unavení slnkom

(Rusko, Francúzsko, 1994) (Nikita Michalkov)

(Nečítajte, ak ste ešte nevideli a chcete vidieť)

Unavení slnkom je dokonale zvládnutý film Nikitu Michalkova, ktorý je režisérom filmu i autorom predlohy a sám si vo filme zahral jednu z hlavných postáv. Michalkov má film pevne v rukách, postavy, príbeh i vizuálna stránka filmu sa vydarili a v čechovovskom zobrazení jedného dňa prináša obraz Ruska, ruských ľudí i krutého režimu, povyšuje ho do univerzálnej roviny a vyvoláva množstvo otázok. O každej stránke filmu by sa dalo písať veľa: Michalkov sa venuje historickej rovine dokumentujúcej povahu komunistického režimu, veľa priestoru venuje vzájomným vzťahom postáv, dôležité miesto má hra na pravdu a ilúziu, ktorej ohniskom je dievčatko Naďa, svojou nevinnou naivitou kruto zrkadliaca absurditu reality dospelých, a niekoho môže tento film inšpirovať k úvahám o mechanizmoch moci.
Zaujímavý je aj spôsob, akým Michalkov rozpráva príbeh. Film rozdelil na dve polovice: v tej prvej vstupuje do idylickej atmosféry narušiteľ Dmitrij, no paradox režimu spočíva práve v tom, že rušivá a nenormálna je práve táto idyla a obeťou režimu, po každej stránke, je práve Dmitrij, čo sa postupne odkrýva v druhej, temnejšej časti filmu. Michalkov postupným odkrývaním pravdy a demaskovaním lži nedosahuje len klasickú dramatizáciu deja a divácke napätie, ale zároveň odhaľuje samotnú podstatu režimu a fungovanie jeho mytológie.
Obeťami režimu sú vlastne všetci. Absurdným je to, že krutosť režimu nemá nijaký zmysel a nijaký cieľ – ani pre štát, ani pre ľudí. Slepá a krutá moc sa hrá s ľuďmi, no sama pre seba. Michalkov totalitný režim demaskuje ako režim umožňujúci krutosť jedných voči druhým, ako nástroj pomsty a nenávisti, ktorý neprináša nič krajine, spoločnosti ani jednotlivcom. Režim požiera všetkých a na príklade Kotova vidíme, že ničí nielen porazených, ale aj víťazov. Dmitrij to vedel od počiatku, Kotov žil v ilúzii víťazov. Režim napokon neponúkal nič, než útechu tejto ilúzie. Kým Dmitrij si uvedomoval, že obeťou moci bude aj vtedy, keď ju použije a keď mu zdanlivo slúži, Kotov nechápal, že už ako mocný stratil svoju ženu, dcéru i česť, dávno predtým, než sa stal i faktickou obeťou moci. Ďalším rozmerom absurdnosti je to, že všetci títo ľudia by žili normálne životy, boli by normálnymi ľuďmi a normálnymi deťmi, nebyť režimu, ktorý ponúkal nekontrolovanú (nekontrolovateľnú) moc do služieb ľudskej krutosti. Kotov by bol za iných okolností tým príjemným a silným mužom, akým zostal už len navonok, Dmitrij by bol hudobníkom a bohémom, Naďa šťastným dieťaťom. Režim ich však rozdrvil, rozdrvil ich ten istý mechanizmus moci, ktorý Shakespeare zobrazil v Macbethovi. Po skončení filmu si možno každý položí iné otázky: tie najťažšie sa podľa mňa týkajú Dmitrija. Ako sa mal zachovať, a mohol sa vlastne zachovať inak? Aká bola vlastne jeho motivácia? Nebol vlastne už mŕtvy, definitívne zabitý mocou a preto bez akýchkoľvek motivácií? Pretože ak bol mŕtvy on i jeho minulosť, bol pre neho mŕtvy už aj Kotov, aj Marusia, aj Naďa a celý svet. Jednal s mocou ako mŕtvy s mŕtvou vecou? Bola to pomsta a je teda pomsta konaním mŕtvych? A nebolo by horšie, keby len spáchal samovraždu a nikdy už neprišiel do Kotovovej domácnosti?
Michalkov natočil skvelý film. Vo vyvrcholení filmu ponúkol najsilnejšie obrazové metafory (scéna v obilnom poli), dokázal byť ruským a pritom túto „ruskosť“ univerzálne tlmočiť (pripomeňme v tejto súvislosti aspoň jeho Nedokončenú skladbu pre mechanické piano či Oblomova), všetky postavy sú živé – tie hlavné nesú posolstvo filmu takmer v každom slove a geste, tie vedľajšie pôsobia plnokrvne a významne dotvárajú kolorit („staré mamy“ alebo Kirik).
Film Unavení slnkom priniesol Michalkovovi i najviac ocenení: predovšetkým Hlavnú cenu poroty v Cannes a Oscara pre najlepší zahraničný film.
V súčasnosti natáča Michalkov druhý diel, ktorý by sa mal objaviť v podobe dvoch filmov v roku 2010.