Sergej Dovlatov

dovlatov

 

„Ako zvyčajne, nebolo dosť alkoholu a, ako vždy, už dopredu som to vedel. S jedlom problémy neboli. Ani nemohli byť. Ako by aj mohli, keď Sevastianov dokázal nakrájať obyčajné jablko na šesťdesiatštyri mesiačikov…?“ Sergej Dovlatov (1941-1995) je zvláštny prípad. V Rusku publikovať nemohol, ale stal sa z neho najvýznamnejší spisovateľ svojej generácie. Spolu s rodinou emigroval do USA a v Rusku mohol vychádzať až v 90-tych rokoch. „Vypili sme si a zafajčili. Alkohol nepôsobil dosť efektívne. Veď opiť sa ako sa patrí – to je tiež umenie…“
Sergej Dovlatov sa vždy považoval za celkom obyčajného človeka. Až si v sovietskom zriadení uvedomil, že s normálnosťou a absurdnosťou je to akési zamotané. Že to, čo sa označuje ako normálne, je plné absurdít, klamstva a nenormálnosti, kým všetko označované za nenormálne a absurdné je akési ľudské a obyčajné. Prvýkrát si to jasne uvedomuje počas základnej vojenskej služby, ktorú strávil ako dozorca v lágri so sprísneným režimom. Vtedy začína písať, alebo, ako hovorí, spisovateľské remeslo si ho našlo. Dovlatov nie je literát, nie je intelektuál, nepatrí k žiadnemu smeru. Je výborným rozprávačom, ktorý svoje knihy poctivo odžil. Téma normálnosti a nenormálnosti, vnútornej slobody a snahy o život s čistým štítom mu zostáva po celý život. Knihu Láger neskôr prepašuje na mikrofilmoch a vydá v USA. V češtine vyšla v roku 1995. Dovlatov je rozprávač, ktorého vety sú tými najstručnejšími správami o prežitom. Hoci je solitérom a silnou individualitou, hoci je obyčajným človekom, ktorý podľa vlastných slov nehľadá nič iné, než pokoj a chvíľu obyčajného šťastia, stáva sa súčasne jedným z najvýznamnejších ruských spisovateľov. Je fatálne Rusom – ruská realita ho dotlačila k písaniu, ruské postavičky sú jedinými možnými protagonistami jeho textov a v neposlednom rade k nemu patrí vodka. Zdá sa, že čím horšie sa Dovlatovovi žije, tým lepšie píše. To je možno pravidlo ruských autorov. Asi prvým Dovlatovovým textom u nás bola poviedka Kufor v Revue svetovej literatúry (1990). Má nádhernú rozprávačskú štruktúru: po mnohých rokoch v emigrácii vytiahne Dovlatov svoj starý ruský kufor, v ktorom nedotknuté ležia veci, ktoré považoval za najdôležitejšie. Pred vycestovaním z Ruska ho rozhorčilo, že si so sebou môže vziať len tri kufre, v ktorých si má odniesť svoj tridsaťročný život. A zrazu v rozpakoch zistí, že mu stačí jeden. Ten istý, ktorý nedotknutý otvára po mnohých rokoch v USA. A rozpráva nám príbeh každej z vecí: príbeh, v ktorom sa odráža Rusko, on sám, paradoxy a schizofrénie doby a ľudí. Napokon u nás vyšla knižka jeho poviedok Čiasi smrť v preklade Valerija Kupku a Ivany Kupkovej (Vydavateľstvo PT 2002).
Dovlatova si môže prečítať každý. Píše zázračne ľahko a vtipne: a v tomto humore je vlastne skrytá celá veľká múdrosť. Na jeho poviedkach sa dá nahlas smiať a úmerne tomu veľa pochopiť.

„ – Poď sa napiť.
– Veľmi rád.
– Poháriky vzali chlapci z českého krajanského spolku. Neprekážajú ti papierové poháre?
– Už som pil aj z puzdra na okuliare.
Reinhard úctivo nadvihol obočie.
Vypili sme po poháriku brandy.
– Môžeme tu aj prenocovať, – povedal, – ibaže divány sú tu úzke.
– Mal som tú česť spať aj na gynekologickom kresle.
Reinhard sa na mňa pozrel s ešte väčšou úctou.
Znova sme si vypili.“