Kronos Quartet

Najznámejšie sláčikové kvarteto sa už roky volá Kronos Quartet. Dnes je už také slávne, že ľudia si ich nahrávky kupujú ako „Kronos Quartet“, a nie ako interpretácie konkrétneho skladateľa: teda skôr ako autorskú značku, než ako interpreta. Do značnej miery je to oprávnené: ich albumy sú koncepčne zaujímavé, kvarteto aktívne oslovuje rôznych skladateľov a interpretov, vstupuje do najrôznejších žánrov. Kronos Quartet za tridsať rokov svojej existencie vydal už štyridsať albumov, spolupracoval s najvýznamnejšími súčasnými skladateľmi (Glass, Górecki, Reich), ale nebojí sa riskovať a objavovať. Stať sa najvýznamnejším sláčikovým kvartetom chce nepochybne okrem hudobného citu a zručnosti aj dramaturgické a manažérske schopnosti – a ochotu ísť stále ďalej. Chce to umelecký i komerčný úspech – a keď sa dostaví, neznamená to len možnosť vyberať si spolupracovníkov, ale aj veľký záväzok nepodliezť latku a objavovať nové. Tak sa mi zdá, že Kronos Quartet nielenže nestúpali vedľa, ale majú stále objaviteľskú vitalitu: ich posledné počiny zahŕňajú napríklad spoluprácu so Sigur Rós, prerobené Hendrixove skladby, ale aj práca na klasikoch, akými sú Górecki, Riley či Alban Berg.

Posledný album Floodplain (máj 2009) je hudobnou výpravou do exotických končín Blízkeho i Ďalekého Východu, do civilizácií veľkých riek. Po albume Pieces of Africa (1992) teda ďalší geografický a kultúrny výlet.

Album je objavnou mozaikou rôznych žánrov a kultúr: nájdeme tu staršie i novšie kompozície z Egypta, Libanonu, Azerbajdžanu, Kazachstanu, Turecka, Indie, etiópie či iránsku uspávanku; jednou z najlepších kompozícií je spojenie palestínskej elektronickej formácie Ramallah Underground so sláčikovým kvartetom v skladbe Tashweesh. Najobjavnejšou stránkou tohto albumu je zvuk: je fascinujúce, že chvíľami počúvame orientálnu hudbu a zabúdame na to, že ju hrá tradičné sláčikové kvarteto, chvíľami počúvame sláčikové kvarteto a zabúdame na geografickú i kultúrnu exotickosť tejto hudby. Za týmto kultúrnym zbližovaním je precízna aranžérska práca, na ktorú si Kronos Quartet prizvali rôznych hudobníkov z viacerých krajín. Kvarteto odvážne dopĺňa elektronika (Tashweesh), tradičné ľudové nástroje (strunové i bicie nástroje z jednotlivých krajín, ale i originálne nástrojové inovácie Waltera Kitundu), v skladbe Getme, Getme azerbajdžanské zoskupenie Alim Quasimov Ensemble a v iránskej uspávanke aj špeciálne upravené husle (dve struny A, dve struny D), tzv. scordatura. Nie každého možno nadchne typický blízkovýchodný hudobný prejav, ale na albume si možno nájsť aj meditatívnejšie a hĺbavejšie kompozície. Rozmer objavnosti však tento projekt dokonale napĺňa a zároveň ukazuje aj možnosť dialógu: hudobného medzi tradičným západným telesom, akým je sláčikové kvarteto, a rôznymi hudobnými kultúrami, ale aj dialóg medzi východom a západom všeobecne – tento album má totiž aj svoj osobný rozmer a životné príbehy jednotlivých hudobníkov sú poznačené historickými turbulenciami nepokojných regiónov. Poslucháč tak v tomto albume dostáva možnosť skúmať nielen zaujímavé hudobné súvislosti, ale aj kultúrny a politický kontext.

Aj preto je dramaturgicky skvelým záverom albumu dlhšia kompozícia mladej srbskej skladateľky Aleksandry Vrebalovovej, v ktorej sa križujú rôzne hudobné i kultúrne odkazy, domáci neformálny spev, zvuk kostolných zvonov, spontánne ľudové muzicírovanie i vážnejšia poloha súčasnej hudby.

Floodplain, tak ako každý album Kronos Quartet, vzbudil pochopiteľne pozornosť – a ako každý ich album celkom zaslúžene. Títo štyria páni majú aj po menších personálnych výmenách evidentne dostatok energie a chute smerovať ďalej. Apropos, čo naše Moyzesovo kvarteto?

(jp)