Ako maľovať

Moniku S., s vlasmi zapletenými do množstva vrkôčikov, by mal maľovať Botticelli – nie Raffael, vulgárny a zmyselný Raffael, aj keď povahu jej vzhľadu by možno vystihol lepšie (tú váhu ľudského v svätosti) – nechajme si radšej obraz, sen Botticelliho.

Sylvia L. – Sisu by, celkom určite, túžili maľovať viacerí majstri vrátane Goyu. Najvhodnejší je, tak sa zdá, Parmigianino – bol by to portrét en face, jednoduchý, priamy, zobrazujúci čistú ženskú krásu tak ako na portréte Antea. Smelý, hrdý, čistý pohľad, smelá a priama krása. Vermeer by bol príliš chladný – a portrét by nebol, ako je to u neho vždy, portrétom Sylvie. Hoci má v sebe niečo španielske a hoci je jej krása viac horizontálna než vertikálna, hoci nemá pre neho tak typický labutí krk, pristal by jej predsa len viac Parmigianino než Goya.

Zuzana G. – Zuzana, to je Gainsborough – nielen že by sa najviac hodil na jej portrét, ale ona doslova vyzerá ako z jeho portrétu. Štíhla, s jemnou svetlou pleťou, podlhovastou tvárou a veľkými očami. Čistá, mladá, zrelá a dospelá v mladom veku. Gainsborough by vystihol jej vážnosť, eleganciu a neprítomnosť akejkoľvek zmyselnosti (kým jej sestru by už maľoval niekto iný – napríklad Goya). Zuzana, to je Gainsboroughove 18. storočie, etiketa, rozvážnosť a cudnosť.

Pawel Šeliga – Najmodernejší portrét by si zasluhoval Pawel. Výzorom, imidžom i tým, že reprezentuje typ. Akosi sa nedá preniesť do minulosti – jeho tvár vyjadruje súčasnosť. Pawel je naviazaný na súčasnosť, ona ho vyjadruje; má – aspoň pre mňa – málo z univerzálnej nadčasovosti.

Janka L. – Janka by si najviac zasluhovala akt, lebo ten by jej dodal najviac vážnosti. Vo svojom typickom dennom oblečení je priveľmi nevážna, príliš sympatická; akt podčiarkuje jej ženskú vážnosť, osudovosť femme fatale – aj keď neviem, prečo by som chcel zobraziť práve túto z jej rovnocenných polovíc.

Eva F. – Eva je malá, usmiata blondína; realistický portrét 70-tych rokov, Amerika; Eva je easy, archetyp Američanky 20. storočia, štíhlej a otvorenej, s detskou tvárou.

Autoportrét – Nie maľba, ale fotografia – čiernobiela nočná fotka okna, zrkadliaceho niekoľkokrát nejasnú, do polovice osvetlenú podlhovastú tvár s vážnym, alebo neutrálnym výrazom, možno z obdobia s dlhými vlasmi. Ak maľba, potom Giacometti.

Janka P. – Janke by som doprial Helmuta Newtona alebo Jana Saudka. Alebo oveľa skromnejší fotografický portrét, čiernobiely, na ktorom by nebola statická a vážna – momentka, na ktorej sa smeje a napríklad jednou rukou opiera o parapet okna, cez ktoré hľadí von zo svojho bytu.

Peter Bárta – Peťa Bártu by mohol portrétovať van Gogh, už len pre portrét Alexandra Reida; ale, ako poznamenal sám Peťo, mohol by to byť aj Cézanne.

Slavo Kubaský – K Slavovi by sa mi hodil detailný, priezračne čistý portrét od flámskeho maliara 15. či 16. storočia – napríklad toho, ktorého meno sa nezachovalo a ktorého portrét muža – s neutrálnym, trochu melancholickým výrazom v namaľovanom ráme – visí v edinburgskej Národnej Galérii.

(jp)