Čo nebolo

Útek

(experimentálna poviedka k počúvaniu špecifickej hudby)

,Prečo sa musím vždy tak rozrušiť?´
Rozochvenými prstami si prešla po čele. Naučenými pohybmi sa zabalila do deky, sadla si a s povzdychom sa oprela.
,To je úľava! Aspoň chvíľu byť sama so sebou.´
Siahla po fľaši a pritiahla ju k sebe. Zlatožltý mok stiekol v tenkom pramienku do brúseného pohára. Skýta toľko rozkoše, toľko… pokoja? Pokoj nemožno nájsť.
Roztržito naklikala príslušný adresár.(naklikať; skladateľ: Glass, album: The Hours, skladba: The Poet Acts; pustiť hlasno)


Hudba ju zaliala ako božské svetlo.
,Hudba ma robí lepšou.´, pomyslela si.
Odpila si. Zavrela oči. Chvíľu len tak počúvala.(počúvať až kým sa nerozochveje celé vnútro, aspoň desať sekúnd)
,Chcem ujsť!´, zaplakala odrazu. ,Chcem ujsť a stratiť sa sama v sebe.´
,Urobím to. Doprajem si to po čom túžim. Stačí iba chcieť. Uprosím ho, aby šiel so mnou na prechádzku. Chytím ho za ruku, chcem vedieť aký je to pocit… je vôbec možné, aby som to urobila spontánne? A budem mlčať, konečne budem mlčať. Pôjdeme spolu lesom, iba chvíľu, iba chvíľočku…´
Zasmiala sa.
,Myslíš, že v úteku sú tvoje putá menej silné, že ťa tie povrazy podvedome nedržia? Vytrhnem sa mu a budem utekať pomedzi stromy.
„Chyť ma!“ zavolám na neho. „No tak ma chyť! Chcem vedieť ako rýchlo bežíš.“
Budem utekať ako o život, preskakovať a lámať konáre, kľučkovať pomedzi stromy… Viem, že ma chytí, ale ja som už získala čo som chcela. Ach, ujdem. Ujdem a nechám ho ďaleko za sebou. Budem bežať v ústrety samej sebe.
Znova budem stáť pred zrkadlom. Budem si uprene hľadieť do očí.
„Všetka tvoja moc sídli v tvojich očiach.“, poviem si.
Niečo sa dialo, čosi… mohla som!… mohla… ibaže som sa bála nechať svoju moc vytrysknúť. Kvôli putám, ale teraz mi už nič nebude stáť v ceste. Prepojím tou mocou svety; budem všetkým a ničím.´
Zastal nad ňou. Nahnevane vypol hlasnú hudbu.(vypnúť hudbu; ach, jej ozvena ešte stále ticho hrá v podvedomí)
„Prečo si nebola v práci?“ zakričal na ňu. „Prečo si nebola v škôlke po deti? Volali mi, musel som odísť skôr z roboty! Čo si vôbec robila?!“
Mlčky hľadela na jeho vysokú postavu. Stelesnenie povinností, svedomia a pút.
„Počúvala si hudbu a opíjala sa, všakže?!“
Prudkým pohybom strčil poloprázdny pohár na zem a rozbil ho.
Konečne sa ozvala.
„To bolo dedičstvo po mojej starej mame.“
Zatriasol ňou.
„Máš svoje povinnosti, rozumieš?! Ako človek, ako moja žena, ako matka!“
„Viem.“
„Tak prečo toto robíš?“
Vzdychla.
„Nekrič na mňa, prosím. Buďto ma udri, alebo ma objím.“

(zh)