Pink Floyd je magické zaklínadlo, do ktorého je zavinutých 50 rokov histórie progresívnej hudby, magická formulka, ktorá ukrýva tváre hudobníkov, dvojslovné označenie vlastného hudobného žánru, ktorý vystúpil z hudobného priemyslu a vytvoril svoj vlastný príbeh a mýtus.
Pink Floyd vznikli v druhej polovici 60-tych rokov v Londýne, v čase, keď sa rock and roll stával najsilnejším a najnevyspytateľnejším hudobným žánrom, ktorý ovplyvňoval správanie, zmýšľanie, cítenie či obliekanie miliónov ľudí. V tom čase vznikali skupiny, kluby a štýly, vytvárali sa prúdy, vrstvy a smerovania hudby, ktorá expandovala a stala sa najvýznamnejším pomenovaním a symbolom celej dekády: prvé minúty po tomto veľkom tresku zrodili fenomény Beatles, Doors, Hendrixa, Led Zeppelin. Pink Floyd viedol výstredný Syd Barrett a od prvého momentu sfarboval rockové skladby klasického strihu nádychom excentricity a zvláštnosti. Štandardné piesne mali v sebe stopu obskúrnosti, hravosti, zvukovej alebo textovej excentricity, no skupina zároveň veľmi skoro hrávala aj inštrumentálne experimentálne skladby typu Interstellar Overdrive. Syd Barrett do hudby skupiny odpočiatku namiešal prvok výstrednej, tvorivej nevypočítateľnosti, dynamickú energiu, ktorá narúšala konvenčný tvar piesne, hoci ešte nebolo isté, kam vďaka nej piesne skupiny expandujú. Ešte neistejšie to bolo po vynútenom odchode Barretta pre psychické a drogové problémy v roku 1968; nahradil ho David Gilmour a skupina začala hľadať smer, ktorým využiť svoj potenciál. Prelom 60-tych a 70-tych rokov je v tvorbe skupiny najpestrejší a najdynamickejší. V poradí druhý album A Saucerful of Secrets (1968) ukazuje, ktorý smer si skupina vybrala. Typickým príkladom je Set the Control for the Heart of the Sun – zrodila sa hudobná forma, typická pre Pink Floyd, s charakteristickým zvukom a poetikou; napoly ešte pieseň, ale s výrazne rozšírenou minutážou, dlhými inštrumentálnymi pasážami a experimentálnymi štruktúrami, ktoré skupine vyslúžia prívlastok psychedelický rock. Pink Floyd veľa hrá, veľa hľadá, veľa improvizuje a vďaka tomu vznikajú zaujímavé albumy, občas vycizelované, občas len zľahka načrtnuté v priebehu pár dní v štúdiu, ako to bolo v prípade soundtrackov. Pink Floyd sa stáva jednou z prvých skupín, ktoré sa snažia povýšiť rock na umenie. Na svojom albume Atom Heart Mother ako jedni z prvých využívajú zvuk orchestra. V štúdiu BBC svojou improvizáciou sprevádzajú prvé kroky človeka na Mesiaci. V tomto období začínajú spolupracovať s výtvarníkom Stormom Thorgersonom, ktorý zásadne spoluvytváral poetiku ich konceptuálnych albumov. Pink Floyd si vytvára svoj osobitý štýl a zároveň experimentuje s poňatím rockovej skupiny ako takej. V roku 1972 skupina nahráva film Live at Pompeii: živé vystúpenie v starovekom amfiteátri bez prítomnosti obecenstva. Členovia skupiny sa čoraz viac ukrývajú za nápaditými vizuálmi svojich konceptov; obrovské koncertné show prekrývajú hudobníkov efektmi, čo vyvrcholí projektom The Wall, kde medzi skupinou a obecenstvom vyrastie stena. Prelom 60-tych a 70-tych rokov je neobyčajne vitálnym obdobím: Pink Floyd funguje ako skupina, v ktorej každý člen prispieva k celkovému výsledku rovnakým a originálnym dielom, skupina sa nebojí experimentovať a improvizovať aj počas vystúpení a postupne buduje svoje kultové postavenie na progresívnej scéne.
V 70-tych rokoch sa zrodili štyri najväčšie projekty, ktoré skupinu posunuli na inú úroveň. Prvým je The Dark Side of the Moon (1973) – zvukovo prepracovaný koncepčný album, na ktorom všetky, aj tie najmenšie kúsky zapadli do bombastickej, pestrofarebnej skladačky. Skupina použila aj starší materiál, inštrumentálne kúsky, nahrávky hlasov a zvukov, no všetko premostila vízia kultového celku: Dark Side dosiahol celosvetový úspech ako celok, ktorý predával detaily, nie naopak. Nasledovali Wish You Were Here (1975), Animals (1977) – opäť koncept ako variácia na Orwellovu Zvieraciu farmu, a napokon The Wall (1979). Pink Floyd sa stali značkou, no celosvetový úspech ich zároveň zmrazil. Na Dark Side of the Moon je aj pieseň Money o chorobnom vplyve peňazí, no práve tento album spravil z členov undergroundovej skupiny multimilionárov. Gitarista Gilmour stráca po Dark Side motiváciu a ambície; Masonova hra evidentne stráca akýkoľvek objaviteľský rozmer; Richard Wright v štúdiu prestáva prispievať akýmikoľvek nápadmi a Roger Waters vypĺňa vyprázdnený priestor vlastným egom. Je nápadné, ako skupina prestáva na koncertoch improvizovať a hrá už len prepracované štúdiové verzie svojich skladieb. Chémia skupiny sa narušila a už nikdy nedosiahla optimum ich najplodnejšieho obdobia; najmä preto, že Waters zo skupiny odišiel a jeho miesto vypĺňali už len najímaní hudobníci. Posledným veľkým projektom sa stal The Division Bell (1994): opäť skvelý Thorgersonov vizuálny koncept, obrovské turné a celosvetový úspech. No skupine chýbalo Watersove ostrie a akýkoľvek progresívny potenciál; je to skôr pekný a skôr nostalgický album, než ukazovateľ smeru a objaviteľský počin. Nevyužitý materiál z nahrávania vyšiel v roku 2014 pod názvom The Endless River a ako pocta zosnulému Richardovi Wrightovi sa stal oficiálnou labuťou piesňou skupiny. Waters aj Gilmour pokračujú vo svojich sólových projektoch.
Čím je teda 50-ročný príbeh Pink Floyd? Je to veľký príbeh progresívnej skupiny, ktorá z bluesových a rockandrollových koreňov vytvorila vlastnú umeleckú podobu rockovej hudby. Pink Floyd si až do 80-tych rokov vytvárali vlastné ciele a trendy, nezávislé od diania v zvyšku scény. Vytvorili si vlastný zvuk a prístup, ktorý vlastne nikto nenapodobňoval, hoci sa stali jednou z najvplyvnejších skupín. Nestali sa úspešnými preto, že napĺňali požiadavky trendov – od počiatku kráčali vlastnou cestou a presvedčili ostatných o úspešnosti toho, čo robili. Stali sa skupinou, ktorá svojou tvorbou ponúkala veľké témy a dokázala ich prepojiť vo vizuálno-hudobnej podobe ako nikto iný. Zároveň je to príbeh dinosaurov, ktorí sa opotrebovali, ustrnuli a stali sa priveľkými – a so svojou veľkosťou stratili ľahkosť a voľnosť pohybu. Príbeh Pink Floyd je zároveň príbehom rockovej hudby, ale odráža aj cyklus ľudského života s jeho idealistickou, tvorivou a provokatívnou fázou, s krízou stredného veku, so starnutím a pohodlnosťou, i so záverečným zmierením a nostalgickým pohľadom upretým do minulosti. Je to zároveň veľký príbeh obsiahnutý v množstve oficiálnych i neoficiálnych nahrávok, v ktorom sa dá dlho hľadať a veľa nájsť.
(jp)
